Majster Slovenska so Slovanom Bratislava v ročníku 2007/2008 zavesil korčule na klinec pre zlý zdravotný stav.
"Na golfovom ihrisku ... Zasekol som si nerv v nohe a nikto netuší, čo so mnou je. Po všetkých magnetických rezonanciách, návštevách doktorov a liečiteľov dodnes stále neviem, v čom je problém. Podľa výsledkov som zdravý, ale v skutočnosti nedokážem zdvihnúť ľavú nohu viac ako na zhruba osemdesiat percent," uvádza pre web bezfrazi.cz syn legendy slovenského hokeja Dáriusa Rusnáka.
Pri príležitosti ukončenia aktívnej činnosti pre spomenutý web porozprával svoj životný aj hokejový príbeh. Za najkrajší moment, ktorý zároveň poznačil celú jeho ďalšiu kariéru považuje majstrovstvá sveta juniorov v roku 2009, kde Slováci obsadili štvrté miesto a vo štvrťfinále vyradili USA. "Nemali sme až taký talentovaný tím, boli sme skôr pracanti, ale všetko dobrí chalani. Správni, odhodlaní hráči, z ktorých množstvo tvorí základ súčasnej slovenskej reprezentácie. V kádri boli Tatar, Pánik či Ďaloga, v bránke špičkový Janus. A ja som bol prvý center," spomína rodák z Bratislavy. "Na začiatku turnaja som proti Lotyšom dal dva góly, vyhlásili ma za hráča zápasu a na záver skupiny sme dokázali prejsť cez Fínov do štvrťfinále, kde nás čakala Amerika," spomína Rusnák a pokračuje: "V aréne v Ottawe bolo dvadsaťtisíc divákov, ktorí priali nám, a my sme fantasticky bojovali. Za stavu 2:1 pre nás, keď nás 'Amíci' točili v pásme, sa puk dostal na modrú k Ianovi Colovi, ktorý má dnes dva Stanleyho poháre s Pittsburghom. Urobil pár krokov dopredu, napriahol a ja som proti nemu vyštartoval. Hodil som sa mu do strely," píše Rusnák o momente, ktorý ovplyvnil zvyšok jeho kariéry.
"Puk ma trafil čisto na koleno. Bola to taká rana, že sa odrazil až na druhú stranu ihriska. Cole sa za ním ponáhľal, a pretože my sme všetci striedali, chcel rýchlo rozohrať. Lenže trafil rozhodcu a Jožo Molnár sa zrazu ocitol v šanci a zvýšil na 3:1. Ten zápas sme už nepustili a senzačne sme postúpili. Ja som síce chodil na jednej nohe, ale o semifinále majstrovstiev sveta som nechcel prísť."
"Nerobil som nič, netrénoval som, len mi dávali do kolena injekcie, aby som mohol hrať. Doktor si robil srandu, že keby som išiel na 'dopingovku', tak ho zavrú, lebo do mňa pchal všetko možné. Ale nie, prešiel som a bol som spolu s ostatnými trinásť minút od medaily, keď sme ešte v tretej tretine semifinále so Švédmi viedli o gól. Napriek tomu bolo konečné štvrté miesto úspech, ktorému sa iný slovenský tím desať rokov pred nami ani nepriblížil," hodnotí Rusnák s odstupom času. "Chalani začali po návrate okamžite pracovať na svojich kariérach, snažili sa maximálne využiť pozíciu, akú si na turnaji vybudovali. Ja som pokračoval rovno do nemocnice na operáciu s kolenom."
Operácií napokon absolvoval viacero, niektoré neboli vykonané správne. Okrem toho uponáhľal návrat na ľad, pretože chcel hrať. Napokon skončil v Kováčovej, kde absolvoval náročnú rehabilitáciu a vrátil sa do zápasového kolotoča, no bolesť neustúpila.
"Stačil mi jediný prípravný zápas pred MSJ v Kanade, keď sme prišli do kabíny podľa štandardov NHL, aby som vedel, že v tomto prostredí chcem žiť. Získal som vedomie, že zvládnem hrať s najlepšími na svete, že mám na to, aby som sa na tejto úrovni ukázal. Plná hala a ja na otváracom buly s Tavaresom. Do toho oslavy titulu, kamaráti z tímu. Keď toto človek raz okúsi, nechce sa mu z toho dobrovoľne preč. Lenže spätne vidím, že to bol tiež jediný rok môjho hokejového života, keď všetko bolo, ako malo byť. Vtedy som mal reálnu šancu niečo v hokeji dokázať, hral som dobre, bol som ´nadupaný´. Iná taká šanca už neprišla," tvrdí niekdajší hráč Popradu, Žiliny či Trenčína.
"Môžem povedať, že keď som bol zdravý, mohol som vždy hrať ešte lepšie. Ale keď som bol zranený, viem, že to lepšie nešlo. Nespočetnekrát som šiel cez bolesť len preto, že som sa odmietal vzdať svojho sna byť svetovým hokejistom. Chlapci ako Janus, Tatar alebo Pánik to vedia. Vedia, že nie som len niekto, kto sa potácal v slovenskej lige a potom niekam zmizol. Poznajú môj príbeh a vedia, že som v istom čase bol takmer na ich úrovni. Vedia, že tá zablokovaná strela, z ktorej sme dali gól a zdolali Ameriku, im pomohla v ich kariére. Možno aj preto ma stále cez leto berú medzi seba a správajú sa ku mne, ako by som bol ďalej jedným z nich. Ale ja som na rozdiel od nich už nikdy nezažil naplnený štadión a hukot tribún ako vtedy v Kanade," uzatvára svoju emotívnu výpoveď Ondrej Rusnák.
