U nás je téma transplantácií a darcovstva orgánov stále veľmi citlivá záležitosť. Otvorene sme sa o nej rozprávali s odborníčkou na transplantácie Zuzanou Žilinskou.
Aký je na Slovensku zákon? Musí sa človek darcom orgánov stať, teda súhlasiť s tým, že v prípade jeho smrti sa jeho orgány môžu použiť, alebo je každý z nás darcom automaticky?
V našej legislatíve máme zakotvený princíp predpokladaného súhlasu. To znamená, že po smrti je každý z nás darcom orgánov, ak sa počas života nezahlási do registra nedarcov.
Čiže ak nechcem, aby sa moje orgány po smrti využili na transplantáciu, tak sa musím zahlásiť do registra nedarcov? Na Slovensku teda neexistuje register darcov, ale iba register nedarcov?
Áno, takto to je, register darcov u nás na Slovensku nemáme. V registri nedarcov je zapísaných menej ako 10-tisíc. Tento princíp je veľmi protransplantačný. Teraz k nemu pristupujú aj štáty ako napríklad Nemecko, kde to majú inak a čelia preto veľkým problémom pre nízky počet darcov.
V tomto smere máme teda modernejšiu legislatívu ako niektoré vyspelé štáty?
Áno. Napriek tomu nemáme darcov dostatok.
Ako je to možné, keď zo zákona sú vlastne všetci potenciálni darcovia?
S darcovstvom to nie je až také jednoduché... Predpokladom darcovstva je pacient s ťažko poškodeným mozgom, u ktorého nastala mozgová smrť a jeho stav už nie je zlučiteľný so životom. Funkčnosť jeho orgánov sa však udržiava naďalej vďaka umelej ventilácii, cirkulácii krvi a liekom. Vtedy už lekári komunikujú s najbližšou rodinou a s blízkymi. A tu môže nastať problém - rodina v strese z neočakávanej smrti svojho blízkeho a nedostatočného povedomia o význame darcovstva môže reagovať odmietavo - zaujme negatívny postoj proti tomu, aby orgány zosnulého mohli byť darované na transplantáciu.
Prečo sa lekári pýtajú rodiny, keď ako ste povedali, zákon ráta s tým, že každý je darca?
Pri konečnom rozhodovaní má veľmi silné slovo etika, lekári nikdy nebudú konať tak, aby pozostalým spôsobovali ešte ďalšiu traumu, preto akceptujú ich vôľu. Ďalším momentom je to, že prípadná neželaná medializácia, keby sa darovali orgány napriek nesúhlasu rodiny, by mohla poškodiť meno celého odberového a transplantačného programu. My sa však rodinných prísušníkov nepýtame, či súhlasia, iba ich informujeme, čo plánujeme robiť...
Ale ak povedia, že si to neželajú?
V takom prípade sa ich snažíme presvedčiť pádnymi argumentmi, v pokojnej atmosfére, prečo by bolo dobré, aby nebránili darcovstvu orgánov. Vysvetľujeme im, že na tie orgány čakajú iní pacienti, ktorí sú v ohrození života, a pre ktorých ich odmietnutie môže znamenať smrť. Že po transplantácii orgány ich blízkeho budú žiť v tele iných ľudí a tá smrť nebola až taká zbytočná, keď môže zachrániť životy iným.
Nechajú sa presvedčiť?
V tej extrémne vypätej emotívnej situácii je to pre pozostalých veľmi ťažké. Vidia, že ich blízky leží napojený na prístrojoch, dvíha sa mu hrudník vďaka umelému dýchaniu, a oni sa musia rozhodnúť... Skúsený lekár - koordinátor však dokáže s vysokou pravdepodobnosťou negatívny postoj rodiny zvrátiť.
A keď lekár pri vyjednávaní s rodinou aj tak neuspeje?
Ešte raz zopakujem, že po mozgovej smrti, ktorá má striktné medicínske kritériá, je človek mŕtvy. Nie je to teda tak, ako si možno niektorí myslia, že pacienta umelo udržiavame pri živote na prístrojoch, len aby sa mu mohli odobrať orgány. Prístroje udržiavajú cirkuláciu krvi a okysličovanie orgánov. Ani táto situácia však netrvá večne. Sila smrti je väčšia ako sila prístrojov. Činnosť srdca podporovaná liekmi sa v krátkom čase sama zastaví.
Aký je ideálny darca orgánov?
Mladý zdravý človek, ktorý zomrie pri autonehode alebo inou nešťastnou náhodou, prípadne mu praskne aneuryzma, teda cievna vydutina v mozgu...
A čo motorkári, o ktorých sa to vraví?
Vôbec nie. Keď si predstavíte motorkára, tak na hlave má prilbu a inak má celé telo obnažené. Pri nehodách sú telá motorkárov väčšinou natoľko poškodené a s takými vnútornými zraneniami, že ich orgány obvykle nie sú na transplantáciu vhodné. Nie je to však pravidlom.
Ktoré orgány sa na transplantácie odoberajú?
Pri ideálnych darcoch možno použiť všetky orgány vhodné na transplantáciu. V našich podmienkach sú to obe obličky, srdce, pečeň a pľúca, ktoré posielame do Českej republiky, lebo tam sa transplantujú pľúca aj slovenským pacientom, u nás sa transplantácie pľúc nerobia. V niektorých krajinách majú ešte širšie možnosti, napríklad transplantáciu čreva, pankreasu... Jeden darca môže zachrániť viac ako sedem životov.
Čoho sa pozostalí najviac obávajú?
Myslím, že hlavným problémom je, že táto téma je pre nás ešte stále tabu. Veľmi sa o tom nehovorí, v médiách sa správy o darcovstve a transplantáciách objavujú len sporadicky a dlhé roky v tomto smere nebola systematická osveta ako napríklad v prípade onkologických či kardiovaskulárnych ochorení. Pritom tiež veľa pacientov u nás zomiera len preto, že sa nedočkajú transplantácie. Pozostalí sa obávajú najmä znetvorenia tela po odbere orgánov. Odber orgánov sa vykonáva s maximálnou pietou na operačnej sále a dá sa prirovnať pitve.
Akú úlohu pri nesúhlase rodiny zohráva náboženstvo? Je kresťanská viera v zmŕtvychvstanie tela aj duše kompatibilná s odoberaním orgánov?
Katolícka cirkev jednoznačne podporuje transplantačný program. V tomto zmysle sa vyjadrili aj poslední traja pápeži. Tu sa niet na čo vyhovárať. Dôležitá je edukácia, aby si ľudia zvykli na to, že tu táto možnosť je, aby uvažovali nad tým, že načo uložiť telo aj s orgánmi do hrobu, kde zhnijú, keď môžu zachrániť životy iným ľuďom...
Kazia transplantáciám meno aj prípady obchodov s orgánmi, ktoré vidíme napríklad vo filmoch? Možno ľudia rozmýšľajú tak, že nechcú, aby orgán ich blízkeho skončil u nejakého boháča, ktorý si to kúpi. Nehovoriac o tom, že pred pár rokmi rezonovala kauza, keď po smrti človeku odobrali kosti a pozostalí o tom nevedeli.
Transplantačný program sa rozdeľuje na dve časti. Na transplantáciu orgánov, o ktorej sa tu teraz rozprávame, a transplantáciu tkanív, kože a kostí, ktoré sa odoberajú až po zastavení srdca. Tento program už nie je viazaný na pacienta s mozgovou smrťou, ktorého orgány sa udržiavajú na prístrojoch. Základnou podmienkou každého odoberania orgánov však je, že to musí prebehnúť s pietou a telo sa nemôže znetvoriť.
Ostávajú odobrané orgány na Slovensku?
Každý orgán, ktorý sa odoberá, je okamžite registrovaný v Národnej transplantačnej organizácii. Ku konkrétnemu orgánu sa hneď priraďuje vhodný príjemca. Transparentnosť je stopercentná. Nemôže sa stať, že sa orgán stratí. Ak nie je na Slovensku práve vhodný príjemca, tak sa orgán ponúka najskôr do Českej republiky, ak ani tam nie je vhodný príjemca, tak sa ponúka v rámci medzinárodnej výmeny orgánov do inej krajiny Európy združenej v spoločenstve Foedus. Inokedy zase oni ponúknu orgán vhodný pre nášho pacienta.
Na základe čoho sa robí zoznam prijímateľov? Je to nejaký poradovník, kde záleží na tom, kto sa zapísal skôr?
Nie sú to poradovníky, ale čakacie listiny. Každý orgán má svoju čakaciu listinu príjemcov. Zohľadňuje sa urgentnosť, krvná skupina, imunologické zhody... Najvhodnejšieho príjemcu určí systém. O samotnej transplantácii nerozhoduje jeden lekár, ale celé konzílium. Pri rozhodovaní, či má byť pacient liečený transplantáciou, zohľadňuje tím lekárov všetko, nielen zdravotný stav a medicínske kontraindikácie, ale aj schopnosť pacienta spolupracovať, užívať predpísané lieky, chodiť na kontroly, zmeniť životosprávu, vzdať sa zlozvykov, ktoré mohli ochorenie spôsobiť... Takže ak napríklad fajčiar prestane fajčiť, môže dostať nové pľúca. Aby sa alkoholikovi odsúhlasila transplantácia pečene, musí abstinovať. Každému človeku sa dá šanca, ale musí splniť podmienky.
Stalo sa, že niekto si kúpil na čiernom trhu obličku a prišiel za vami s tým, aby ste mu ju transplantovali?
Od živých darcov sa transplantujú obličky alebo štep pečene. V takýchto prípadoch nás nezaujíma len zdravotný stav, ale aj pohnútky darcu. Samozrejme, keď je to najbližšia rodina – manžel, otec, mama, starý otec..., tak tam nie sú pochybnosti. Ale ak príde niekto s tým, že mu obličku ide darovať bratranec alebo kamarát, tak už sa skúma motivácia darcu. Na tento účel je zostavená tzv. etická komisia, ktorej členovia sú lekári transplantačných centier. Cieleným rozhovorom s potenciálnym darcom a príjemcom nie je až také ťažké nekalú motiváciu odhaliť. Darcovstvo orgánov za protislužbu či finančnú odmenu je trestným činom. V našej krajine sa našťastie tieto situácie objavujú veľmi ojedinele a v prípade pádneho podozrenia dvojicu odmietneme. Máme skúsenosť aj so snahou nemeckého občana podstúpiť transplantáciu od živého darcu z Macedónska na Slovensku. Dvojicu sme si preverili a zistili sme, že skôr, ako sa rozhodli obrátiť na nás, boli odmietnutí v Nemecku aj v Rakúsku. Rovnako odmietavý postoj sme zaujali aj my – odber ani transplantácia obličky sa neuskutočnili.
Darcovstvo a následná transplantácia sú psychicky náročné nielen pre pozostalých, ale aj pre príjemcu orgánu. Zavolajú mu, že o dve hodiny ho budú operovať a dostane nový orgán... To nemusí byť jednoduché.
Žiaden pacient nám nepovedal, že teraz sa mu transplantácia nehodí. Napríklad ten, ktorý čaká na nové srdce, sa má už veľmi zle. Prakticky ani nevychádza z domu, večer si chodí líhať s tým, že nevie, či sa dožije rána, a celé dni čaká práve na telefonát, že sa našiel vhodný darca. Pri transplantácii obličky to nie je až také desivé, ale aj tam by bolo veľkým luxusom, keby pacient odmietol, lebo sa môže stať, že sa už vhodný darca nenájde.
Čo sa deje s pacientom po transplantácii? Ako sa vyrovnáva s tým, že má v sebe kus iného človeka, ktorý zomrel?
Pacienti si uvedomujú, že majú v sebe niečo, čo je cudzie, ale berú to ako dar. Veľakrát dávajú orgánu meno, deň transplantácie oslavujú ako deň svojho druhého narodenia, veľakrát sa za darcu modlia a dajú slúžiť zádušné omše... Neviem o tom, že by mal niekto nočné mory z toho, že má v sebe cudzí orgán. Niekedy sa príbuzní pýtajú, či sa pacient po transplantácii môže zmeniť, že s orgánom prijme aj vlastnosti darcu... Je pravda, že psychika pacientov sa po transplantácii môže zmeniť. To však skôr súvisí s okolnosťami. Boli na pokraji života a smrti, dostali novú šancu a zrazu vidia veci inak. Svoje môžu zohrávať tiež kortikoidy, ktoré sú súčasťou liečby, lebo tie ovplyvňujú náladu.
Majú snahu vedieť, od koho dostali orgány? Alebo pozostalí, komu orgány ich blízkeho zachránili život?
Áno, veľa pacientov sa opýta, ale tieto informácie nám zákon nedovoľuje poskytovať. Rodine darcu povieme iba, že orgán zachránil život mladému človeku, otcovi detí a podobne, nič konkrétnejšie. Príjemcovi zase, či bol darcom muž, alebo žena, obvykle to pacientov zaujíma. Systém chráni rodinu darcu aj príjemcu.
Transplantácie na Slovensku
- 160 transplantácií obličiek ročne
- 25 transplantácií sŕdc
- 35 transplantácií pečení
Transplantácie pľúc sa vykonávajú v Českej republike – vlani ich transplantovali dvom pacientom.
Podľa aktuálnych údajov Národnej transplantačnej organizácie čaká:
na transplantáciu obličky 277 pacientov
na transplantáciu srdca 32 pacientov
a na pečeň 22 pacientov
Od roku 1990 takmer 3 300 transplantácií obličiek, takmer 320 transplantácií sŕdc, takmer 310 transplantácií pečení.
Sedem životov
Kampaň Sedem životov, ktorú realizuje Slovenská transplantologická spoločnosť od apríla roku 2015, slúži na vzdelávanie laickej aj odbornej verejnosti o význame transplantácií životne dôležitých orgánov a o darcovstve orgánov. Jej cieľom je zvýšiť počet odberov a orgánových transplantácií, skrátiť dobu čakania na životne dôležitý orgán a zabrániť tak zbytočným úmrtiam.
Na veku až tak nezáleží
- Orgány od ženskej darkyne sa môžu transplantovať aj mužom a platí to tiež naopak.
- Orgán od dospelého darcu môže dostať aj dieťa. Napríklad obličky alebo lalok pečene.
- Na Slovensku sa robia transplantácie aj deťom okolo jedného roka. Orgány sa odoberali už aj 6-týždňovému dieťaťu.
- Pokiaľ ide o najstarších príjemcov alebo darcov, závisí od zdravotného stavu a biologického veku pacienta. „Na čakačke na transplantáciu obličky sú aj pacienti nad 70 rokov a nedávno sme odoberali obličky od 72-ročnej darkyne,“ vraví lekárka Žilinská.
Orgány, ktoré zachránia život
- pľúca (dajú sa rozdeliť pre dvoch pacientov)
- dva laloky pečene
- črevo
- dve obličky
- pankreas
- srdce
Po odobratí sa orgány musia čo najskôr transplantovať. Aký je časovýlimit?
- Srdce: 5 hodín
- Pľúca: 5-6 hodín
- Pečeň: 6-7 hodín
- Oblička: 36 hodín
