Už v minulosti však ukázala, že hokeju rozumie. V roku 2005 založila ojedinelý projekt – Hokejovú školu Svišť, ktorá vychovala viacerých reprezentantov.
Vraví sa, že všetky cesty vedú do Ríma. V tomto prípade do slovenského Ríma – do Trnavy. Práve tu, v slávnom futbalovom meste Bílych Andelov, vedie hokejový klub žena. Vyštudovaná novinárka Adriana Hosťovecká pritom cestu do tamojšieho hokejového klubu neplánovala. Platným lístkom do Trnavy bola pracovitosť, tvrdohlavosť, presvedčenie, zmysel pre spravodlivosť a obyčajná materinská láska. S hokejom sa skamarátila už dávno, keď svojho 5-ročného syna Jonáša priviedla na zimný štadión.
Lenže ešte predtým dokázala, že guráž jej rozhodne nechýba. „Na vysokú školu som išla s predstavou, že chcem byť ako Mária Zavarská, naša prvá športová reportérka. V druhom ročníku ma však zastihol november 1989 a ja nemôžem chýbať nikde, kde si to zaslúži zmenu,“ vraví Hosťovecká, ktorú počas nežnej revolúcie prevalcovala politika a namiesto vysnívanej športovej redaktorky sa stala politickou novinárkou. „Najskôr to bolo v občasníku Verejnosť, ktorý vydávala VPN, neskôr sme s partiou zakladali noviny Nový Slovák. Zdalo sa mi totiž, že v našej krajine je málo národného,“ spomína a dodáva, že odtiaľ jej cesta viedla do Slovenskej televízie.
„Chcela som byť zas druhá Izabela Pažítková. Žiaľ, o dva roky bolo po mojej televíznej kariére, pretože som z STV musela odísť z politických dôvodov. V tom čase boli pri vláde mečiarovci a keď som po parlamentnej noci dlhých nožov v roku 1994 dala najavo svoj nesúhlas, nepredĺžili mi v televízii zmluvu,“ vysvetľuje Hosťovecká, ktorá potom pracovala v rádiu Twist. „S Ľubom Machajom sme zakladali Žurnál rádia Twist, ktorý mal v rámci politickej žurnalistiky obrovský význam. Boli to nádherné novinárske časy,“ usmeje sa pri spomienke.
Slovan verzus Svište
Keď sa Adriane narodil syn, vysnívala si, že bude hokejistom. Malý Jonáš začínal trénovať u Karola Faka a Júliusa Černického. „Robili s deťmi úžasnú prácu,“ pochváli hokejové legendy a rovnako pozitívne spomína na trénera Borisa Hosťoveckého zo Slovanu. Lenže nie je tréner ako tréner a keď prišli ďalší, s nimi prišlo aj sklamanie z klubu.
„Som matka a videla som, že motivácia v športe je pre dieťa najdôležitejšia. Ale to v klube nefungovalo. Podľa vtedajšieho vedenia sme mali byť šťastní, že sme vôbec na Slovane... Hokej som mala vždy rada a som jeho veľký fanúšik. Obdivovala som českého trénera Luďka Bukača († 83), kupovala som si jeho knihy, kazety a začala som ich študovať. Zistila som, že môj pocit matky bol správny, že dieťa naozaj musí mať motív,“ vraví jednoznačne a hneď aj vysvetlí, čo ju naštartovalo, aby veci vzala do vlastných rúk.
„Keď sa dieťa na hokejovom tréningu nedostane do styku s pukom, lebo stále len korčuľuje, keď je tam dril, to pre deti nie je zábava. Pamätám si, ako som odchádzala zo zimáku a Jonáš sa ma spýtal: Mama, veď si hovorila, že budem hrať hokej. A kedy to už bude? Keď som svoje pripomienky prezentovala na Slovane, vtedajší manažér Ľubo Lenár mi povedal, že keď sa mi nepáči, nech odídem. So mnou odišli aj ďalší rodičia, a tak vznikol súkromný projekt Svište,“ vysvetľuje.
V nákupnom centre rodičia prenajali deťom ľad a platili trénerov. Postupom času zháňali väčšie ľadové plochy, až sa udomácnili v Česku. „Hrávali sme v Rosiciach pri Brne, potom vo Vyškove a v Hodoníne. Decká hrali s pukom, konečne mali pocit, že sú hokejisti. Dnes sú to dospelí muži, draftovaní v NHL. Spomeniem napríklad mená ako Martin Fehérváry či Adam Ružička,“ teší sa zo svojich Svišťov Hosťovecká.
Muži ju rešpektujú
Nedávne majstrovstvá sveta v hokeji ukázali, že hoci Slovensko skončilo na deviatom mieste, máme dobrých hráčov a treba dúfať, že raz siahneme aj po vytúženej medaile. To však chce systematickú prípravu. Prezidentka trnavského klubu hovorí bez škrupúľ, že štát spolieha na to, že všetko budú suplovať rodičia. „To sa možno dá v individuálnych športoch, ale nie v kolektívnom športe, akým je hokej. Na Slovensku dlhodobo zlyháva športový systém,“ myslí si a hneď aj uvedie príklad.
„Dnes je motivačný systém nastavený tak, že klub dostáva financie podľa toho, koľko hráčov vychoval do veľkého hokeja. Mám za sebou prvú sezónu v Trnave. Do klubu, v ktorom dnes máme okrem mužov aj 250 detí, juniorov a dorastencov, dostávame od štátu na jedno dieťa 12 eur a 38 centov mesačne. To je strašne málo,“ tvrdí Hosťovecká, ktorá nastupovala do funkcie v neľahkej ekonomickej situácii.
„Hokejový klub v Trnave je občianske združenie. Keď som ho preberala, panovalo tam bezvládie, klub viedli tréneri. Podľa mňa im aj odľahlo, že sa zbavili bremena zháňať peniaze a mohli sa sústrediť na trénerskú prácu,“ myslí si prezidentka. Priznáva, že s niektorými trénermi musela doslova bojovať a presviedčať ich, že deti majú hrať od začiatku hokej.
„Mali pokrivenú slovenskú ideu, že deti majú veľa korčuľovať a nemusia pracovať s pukom. Podľa mňa je to chybná metodika. Deti musia veľa hrať hokej, odohrať veľa zápasov a vtedy ich to baví. Potom sú ochotné robiť aj dril. Myslím si, že za sezónu, čo som v Trnave, som trénerov presvedčila, že viem, čo robím. Veď výsledky sa nám už dostavujú,“ povie s hrdosťou a keď sa spýtame, či bolo náročné pre ženu získať si rešpekt v mužskom kolektíve, usmeje sa.
„Mám v sebe veľa mužského. Asi to nikto nevnímal tak, že prišla žena a teraz nám tu velí! Nikdy som nemala problém, že by ma neakceptoval mužský kolektív. Som bývalá športovkyňa, volejbalistka a viem sa presadiť. A ak mi niekto nefandil, to som si nevšímala. Mňa tieto veci vždy hnali dopredu,“ dodáva na záver Hosťovecká.
