Ukončenie kariéry ste si zrejme predstavovali inak...
Určite áno. Ja som pre to, aby sme postúpili s Popradom do najvyššej ligy, urobil maximum. Som sklamaný z toho, že sme nezvládli záver s Trenčínom a postup nám ušiel v posledných minútach...
Bol to naozaj váš posledný duel v hráčskej kariére?
Áno, rozhodol som sa už dávnejšie a platí to. Niektoré zápasy počas ročníka neboli z mojej strany optimálne, nastal čas skončiť a navyše aspoň nebudem musieť počúvať pokriky niektorých ľudí na vonkajších štadiónoch na moju adresu.
Aj si ešte spomeniete na svoj prvý duel medzi seniormi?
Bolo to v roku 2000, keď som debutoval v drese Tatrana Prešov proti Interu. Viem, že sme prehrali, dal som aj gól, ale pre ofsajd mi to neuznali (smiech).
Mali ste 20-ročnú kariéru medzi mužmi, ľutujete niečo?
Nie, som maximálne spokojný.
Najkrajšie momenty?
Tak na klubovej úrovni majstrovské tituly so Žilinou v rokoch 2004 a 2007, následne pôsobenie v nemeckej Bundeslige v drese Bochumu. A na reprezentačnej scéne postup na majstrovstvá sveta 2010, kde som bol v kvalifikácii najlepším strelcom so šiestimi gólmi.
Už aj viete, čo budete robiť po konci kariéry?
Dostal som v Poprade ponuku pracovať naďalej v klube, ale už nie ako hráč, ale manažér. Ešte sme sa nedohodli, uvidíme v najbližších dňoch, ako to dopadne.
Máte dve deti, idú v otcových šľapajách?
Mladší syn Stanko hráva futbal, ale to iba začína a staršia dcérka Lily sa venuje gymnastike a jazdí aj na koňoch, dokonca jedného aj dostala ako darček.
