Lenže vyrastal v umeleckej rodine, a tak celkom prirodzene jeho cesta viedla práve týmto smerom. Nakoniec sa z neho stal uznávaný baleťák a dnes, po skončení aktívnej kariéry, Jozef Dolinský ml. (50) šéfuje Baletu SND.
O tom, čomu sa deti venujú vo voľnom čase, rozhodujú najmä rodičia. Ak podchytia talent svojho potomka, môže ho neskôr skvelo zúročiť. Príkladom je aj riaditeľ Baletu SND, baletný umelec, choreograf a režisér Jozef Dolinský ml., ktorý vyrastal v umeleckej rodine. „Mal som zázemie, naša celá rodina bola totiž postihnutá umením,“ smeje sa Dolinský, ktorého otec Jozef Dolinský st. (79) je výrazná osobnosť slovenského baletu. „Mal som 11 rokov, keď som začal študovať na tanečnom konzervatóriu. Otec usúdil, že mám talent, a keďže mal byť v tom čase hlavným pedagógom na konzervatóriu pre prvý ročník, išiel som na prijímačky. Dobrí pedagógovia vidia na deťoch, či sú talentované...“ myslí si.
Aby raz z malého tanečníka vyrástol úspešný baletný majster, musí mať na to isté dispozície. „Na prijímacích pohovoroch si odborníci všímajú nohy, chrbát, uvoľnenosť kĺbov... Dôležitá je tiež výška, hmotnosť či proporčné predpoklady, pretože v balete potrebujete mať v pózach krásne línie. Keď si komisia nie je istá rozhodnutím, či dieťa prijať, alebo neprijať, zavolá si na pohovor rodičov. Zhodnotí genetický predpoklad dieťaťa pre klasický balet. Ideálna výška pre muža je totiž do 180 cm a pre ženu do 170 cm,“ vysvetľuje Dolinský.
Chalani z Pošne
Na bratislavskom sídlisku Pošeň, kde vyrastal, sa stretávali deti na ihrisku medzi panelákmi alebo na školskom dvore. „Keď sme prišli zo školy domov, hodili sme tašku do kúta a celý deň sme boli vonku,“ spomína na časy bez mobilných telefónov a internetu Dolinský. A hoci hrával futbal za Slovan, po prijatí do tanečného konzervatória sa musel s tréningmi rozlúčiť.
Naďalej sa však naháňal za loptou na školskom dvore a ešte chvíľu hral aj tenis a hokej s loptičkou. A keďže spomínaný hokej bol medzi chlapcami bratislavských sídlisk obľúbený a hrala sa dokonca „tvrdá“ bratislavská liga, nádejný tanečník si musel dávať pozor, aby sa nezranil. Paradoxne, práve balet mu v tom pomáhal. „Vďaka baletu som sa dokázal perfektne koncentrovať. Keď som bežal, tak som bežal, keď som stál, tak som stál. Nerozptyľoval som sa, lebo keď stratíte koncentráciu, tak práve vtedy sa stávajú úrazy,“ vraví.
Na javisku
Časom sa deň budúceho baleťáka točil takmer výlučne okolo tanca. Prišli prvé úspechy, ktoré tínedžera utvrdili v tom, že baletné tréningy a drina majú význam. „Ako žiaci konzervatória sme už účinkovali v inscenáciách Baletu SND, takže veľmi skoro sme získali javiskovú prax. Fascinovalo nás, že sme v kontakte s pravým divadlom. Keď sme mali chvíľu čas, alebo nám v škole odpadol predmet, po tréningu v sále SND sme sa pozerali na tréning dospelých tanečníkov. To nás motivovalo, aby sme trénovali lepšie a lepšie,“ spomína Dolinský a dodá, že vďaka rakúskemu televíznemu signálu sledoval v socialistickom Československu prenosy z baletných predstavení európskych divadiel.
„Vtedy som prvý raz videl predstavenie Spartacus s ruským baletným majstrom Vladimirom Vasilievom. Pamätám si, ako som sa pýtal otca, či je možné, aby to niekto dokázal tak zatancovať,“ smeje sa pri spomienke a dodáva, že jeho najväčším idolom bol Michail Baryšnikov, ikona svetového baletu.
V zahraničí
Počas úspešnej kariéry mal Jozef Dolinský možnosť konfrontovať sa s najlepšími svetovými tanečníkmi. „Najprepracovanejší systém vo vzdelávaní tanečníkov je v Rusku. Baletné školy po celom svete zakladali väčšinou absolventi ruských škôl. Aj v Japonsku majú vynikajúce baletné školy, lebo dokážu zaplatiť kvalitných pedagógov, hlavne z Ruska,“ potvrdzuje predchádzajúce slová, no vzápätí dodá, že hoci sú Japonci veľmi kreatívni, štát umenie nepodporuje.
„V Japonsku je len jedno profesionálne tanečné teleso - Národný balet v Tokiu. Ostatné sú privátne súbory, kde som mal istý čas angažmán. Bola to zaujímavá skúsenosť. Naštudovali sme predstavenie, niekoľkokrát sme ho odohrali, a potom sa všetko vrátilo do bežných koľají. Japonskí tanečníci išli pracovať do civilných zamestnaní a popri tom po večeroch naďalej študovali balet. Tam som si uvedomil, aké mám obrovské šťastie, že mám stále angažmán v Bratislave. Že za to dostávam peniaze a nemusím robiť inú profesiu, aby som si zarobil na živobytie.
Japonská kolegyňa, s ktorou som tancoval v inscenácii Sen noci svätojánskej, išla po skúške brigádovať do reštaurácie, aby mala z čoho žiť,“ prekvapuje Dolinský a vraví, že najviac ho fascinovalo sebavedomie ruských tanečníkov. „Je veľmi ťažké preniknúť do ruskej komunity. Veria si, a preto dokážu prekonávať prekážky. My sa vzdávame pri prvom probléme, hoci sme nesmierne talentovaní na umenie. Ale talent nie je všetko,“ tvrdí baletný majster.
Riaditeľ
Do umeleckého „dôchodku“ odišiel Jozef Dolinský po 21 rokoch vrcholového baletu a už osem rokov šéfuje Baletu SND. „Môžem vám povedať, že oproti fyzickej práci baletného interpreta je zodpovednosť za inštitúciu národného divadla oveľa náročnejšia,“ priznáva, no zároveň vraví, že sa teší z úspechov súboru.
„V marci malo premiéru predstavenie Tulák Chaplin. V posledných rokoch intenzívne pociťujeme záujem o produkcie tohto typu - o predstavenia, ktoré majú príbeh, krásnu kostýmovú a scénickú výpravu. Snažíme sa angažovať kvalitných interpretov, v SND máme Japoncov, Rusov, Ukrajincov, Američanov, Argentínčanov...“ pochváli sa. Vzápätí zvážnie a hneď aj povie, čo ho trápi. „Žiaľ, máme problém s tým, že čoraz menej detí má záujem o umelecké povolania. Je veľa talentov a hoci navštevujú umeleckú školu, keď majú prejsť na profesionálnu bázu, tak radšej idú študovať niečo iné. Súčasná mladá generácia má asi iné predstavy o tom, ako sa realizovať, čo znamená byť úspešný, čo je to mať dostatok, prebytok...“ dodáva.
Kto je Jozef Dolinský ml. (50)
- Absolvoval Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej (1988), vyštudoval kulturológiu na FF UK a divadelnú dramaturgiu a réžiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Od roku 1990 bol členom a neskôr prvým sólistom Baletu SND.
- K najúspešnejším postavám patrí Princ Siegfried v Labuťom jazere, Princ v Luskáčikovi, Basilio v Donovi Quijotovi, Princ Désiré v Spiacej krásavici či Thézeus v Sne noci svätojánskej.
- Hosťoval v Inouse Ballet Tokyo (1993 - 1995), vo Fukuoka International Ballet Theatre (2001), ako hosťujúci sólista účinkoval v projekte Hviezdy petrohradského baletu (2002).
- V roku 1995 získal ocenenie The Philip Morris Award, stal sa prvým držiteľom ceny Kvet baletu.
- Ruská Nadácia Anny Pavlovovej ho v roku 2006 odmenila medailou za podporu kultúry a umenia.
