Mnohí však veria, že plač pri sledovaní filmov nie je ničím iným ako znakom slabosti. Ukázalo sa, že opak je pravdou.
Vedec Paul J. Zak z Claremont Graduate University vypracoval štúdiu, v ktorej uvádza, že tí, ktorí plačú počas filmov, sú empatickejší, vedia lepšie ovládať svoje emócie a sú silnejší, keď čelia každodenným výzvam.
Portál brightside.me tlmočí slová Paula a odhaľuje viac o charaktere človeka, ktorý počas filmu zvykne pustiť slzu.
1. Títo ľudia si uvedomujú, že príbeh, ktorý sledujú, je fiktívny, ale nedokážu vo vnútri udržať svoje pocity.
2. Na vine je aj hormón oxytocín, ktorý je zodpovedný za to, čo cítime, keď sme svedkami emocionálnej scény. Sme vďaka nemu empatickejšími a vnímavejšími voči svetu.
3. Títo ľudia sa neboja vyjadriť svoje emócie. Znamená to, že sú v skutočnosti mentálne silnejší ako tí, ktorí sa snažia svoje slzy skryť. Sú natoľko odvážni, že vyjadria skutočné pocity, pričom sa neboja odsúdenia alebo kritiky.
4. Paul Zak vo svojej štúdii uvádza, že títo ľudia poznajú silu sĺz. Plač nás spája s inými ľuďmi, učíme sa vidieť, že existujú okolnosti, ktoré nás môžu pozitívne a negatívne ovplyvniť a že sme na ne citliví.
5. Títo ľudia neutekajú pred vlastnými emóciami. Vedia, že niekedy je plač nevyhnutný. To im dovoľuje dosiahnuť väčšiu emocionálnu stabilitu ako tým, ktorí plač skrývajú.
6. Títo ľudia majú na háku rodové stereotypy a očakávania iných. Všetci sme počuli príslovie: „Veľkí chlapi neplačú.“ Väčšina chlapcov sa učí od útleho veku, že plač na verejnosti ich robí slabými. Je to nezmysel. Deti plačú bez ohľadu na to, či sú chlapcami alebo dievčatami. Je to prirodzená ľudská reakcia, ktorá nesúvisí so žiadnym konkrétnym pohlavím. Ak plače muž, znamená to, že nemá strach, že ho odsudzujú tí, ktorí považujú plač za ženský prejav.
7. Žijú naplno, dôverujú ľuďom, vážia si ich. Užívajú si život viac ako tí, ktorí majú problémy so sebadôverou.
