Vysoký elegantný starý pán s dáždnikom si vykračoval svojou kolísavou chôdzou a ľudia ho mali veľmi radi. V spomienkach dôchodcov však nezostáva iba, že starý pán bol veľkostatkár s dlhými nohami a obrovskými topánkami, ktorý bol k ľuďom láskavý a dával im na panstve dosť práce, aby prežili aj s rodinami. V dedine sa traduje, že po okolitých chotároch pobehuje viacero potomkov grófa, ktorý tu mal pri svojich prehliadkach veľkopanstva obšťastniť nejednu poddanú.
Gróf Gejza Csáky († 96) bol povestný svojim budovateľským duchom aj pracovitosťou, vďaka ktorej mohol aj on sám dať robotu mnohým ľuďom v okolí Budatínskeho hradu. Nielenže na veľkostatku zamestnával poľovníka, horára, zahradnika či kuchárku, ale aj stavbárov, ktorí zveľaďovali Budatínsky zámok. „Bol to pracovitý a dobrosrdečný človek, ktorého mali ľudia veľmi radi nielen preto, že ich zamestnával, ale preto, že bol k ľuďom ústretový,“ povedal Peter Šimko, spoluautor monografie Budatínsky hrad. V publikácii, ktorá sa dá na hrade aj kúpiť, je história hradu i rodu Csákyovcov dopodrobna zaznamenaná, legendy sa však do vedeckej publikácie nedostali, aj keď sa o nich vie. „Bol to záletník a sukničkár.
Okrem oficiálnej kontesy mal neoficiálne bokovky z Budatína, Zádubnia i Zástrania. Keď chodieval na poľovačky po svojich lesoch a horách, prihodilo sa dievčinám na poli, na roliach a na medziach všeličo,“ hovorí Dušan, ktorý má v rodine dvoch pamätníkov, čo si na grófa a jeho zálety pamätajú. „Jeho žena, grófka, to bola sekera. Chodil som do piatej triedy a pamätám si ako ma hnala z trávnika okolo hradu, kričala na mňa aj na kamarátov. Báli sme sa jej. Ale grófa sme mali radi, rozdával nám cukríky a rozprával nám o svojich cestách po Európe. Ten na nás nikdy nekričal a nikdy ani nebol povýšenecký, aj keď bol šľachtic,“ vraví Ján Boleček (78). O grófových sukničkárskych výletoch vie iba z rozprávania starších, keďže ho poznal ako dieťa. Gróf mal manželku Elisabeth Csáky, a tá spolu s dcérkou kontesou Natáliou odišli do Francúzska v roku 1943, gróf ich nasledoval až v roku 1965. Pamätníci spomínajú, že grófka Elisabeth bola ukričaná a zlá a hovorila nezrozumiteľným nemeckým nárečím. Hovorí sa, že aj preto gróf utekal z hradu a trávil radšej spoločnosť inde, aby sa vyhol jej ostrému jazyku. Po odchode grófky a kontesy do Paríža žil gróf dvadsať rokov sám a prežil aj veľkú rabovačku, ktorá sa na hrade udiala po tom, ako mu komunisti zhabali majetok.
„Najviac rabovali jeho majetok ľudia zo Zástrania a Zádubnia, tvrdili totiž, že oni po ňom majú modrú krv,“ hovorí Dušan. „Bol to veľký záletník a v Budatíne je aj teraz viac potomkov, ktorí sa naňho podobajú. Aj napriek tejto slabosti bol ale vzdelaný človek, ktorý vedel niekoľko jazykov. Deťom rozdával cukríky a drobné peniaze. Na obed chodil do Slovenskej jedálne a jedol vyše hodiny. Na staré kolená si privyrábal tlmočníctvom,“ hovorí Ján, ktorý má v Budatíne svokra, čo ešte grófa poznal. Ľubomír, vnuk grófovho poľovníka Majeríka, si historky o grófovom sukničkárstve pamätá tiež: „Starý otec to spomínal, že gróf mal viac detí zo záletov. Pamätám si to ako jeho tradičné rodinné historky, na ktoré nezabudnem,“ hovorí. Slovenský Casanova je pochovaný v krypte kostola vo francúzskej malej dedinke Larochemillay.
