„Chodím sem vždy, keď mám čas. Niekedy tu len prespím, keď sa vraciam v noci z koncertu a nechce sa mi už šoférovať tých 80 kilometrov do Bratislavy. Inokedy sa zdržím dlhšie. V tejto profesii to človek potrebuje, má význam odísť z toho prostredia, v ktorom ste celý týždeň a dýchať niečo iné,“ rozpráva, a zároveň sa nám snaží vysvetliť, prečo je práve s týmto kúskom zeme taká spätá.
„Až tak hlboko sa mi v Piešťanoch páči, že keď idem niekde do zahraničia, ležím pri bazéne v nádhernom hoteli, všetko je super, poviem si: ,Kde je najlepšie na svete? V Piešťanoch!‘“ smeje sa, no potom vážnejšie dodá: „Viete, ľudia často zabúdajú na tie najjednoduchšie a najkrajšie veci. Že je krásne počasie, že hovoríte s milým človekom, alebo že stojíte uprostred kvitnúcej záhrady. Mnohí moji susedia a známi sa ma pýtajú, prečo si nedám spraviť, ako je dnes v móde, len čistý trávnik, okolo kamienky... Mňa však tešia kvety!“
A tie má vysadené na každom voľnom mieste. Prirodzene, najmä ruže. „Milujem ruže,“ prikyvuje, pričom jedna, ktorú, samozrejme, pestuje, je pomenovaná podľa nej - Marcela Laiferová. „Bola som raz na výstave ruží neďaleko Bratislavy a keď ma tam videl usporiadateľ pán František Glváč, prihovoril sa mi a vraj by rád vypestoval jednu ružu špeciálne pre mňa. Bola som prenáramne šťastná a poctená. Je dvojfarebná a kvitne celý rok. Myslím, že v Česku a na Slovensku sme asi len piati zo šoubiznisu, čo máme vlastnú ružu...“
Reklama na krásu
Ona sama berie pestovanie ruží veľmi vážne, má načítanú odbornú literatúru a aktívne vyhľadáva šľachtiteľov. „Napríklad anglické ruže som si začala kupovať od jedného pána za Viedňou. Pritom staré anglické ruže boli jeden čas zabudnuté, až jeden šľachtiteľ z Anglicka ich začal zbierať po zámockých záhradách a vrátil ich medzi ľudí. Sú úžasne voňavé, úplný parfum a plnokveté.“
Jej druhou veľkou láskou sú pivónie. „Veľmi ich ľúbim. Napríklad tu mám bielu pivóniu,“ ukazuje nám. „To je úplná reklama na krásu. Mám tiež neobyčajnú pivóniu, ktorá začína kvitnúť oranžovo, mení sa na ružovú a nakoniec ostane biela. A jej kvet je taký veľký ako veľká ľudská dlaň. Našla som šľachtiteľa v Rakúsku, ktorý sa zaoberá týmito kvetmi... Jednu mám od neho a mám tiež druh, ktorý bude kvitnúť na jeseň, čo mi nikto nechce veriť, lebo pivonky sú kvety mája.“
Sorry figa
Podľa toho, ako jar prechádza do leta a neskôr nastáva jeseň, jej záhrada mení farby. „Je tu toho veľa. Všetky farby treba mať v záhrade, od bielej, cez bledozelenú až po červenú. Mám nádherný tmavý bordovofialový orgován, ktorý už odkvitol, obrovskú vistériu, tá sa však nebezpečne množí a hrozí pád prístrešku na auto, kam sa vytrepala... Stále niečo nové sadím.
Aj keď som to už viackrát prehnala. Zasadila som si napríklad figu. Lenže figy tak strašne rastú! Najskôr som bola nadšená, potom som ich začala rozdávať, no potom toho už všetci mali veľa a prosili ma, aby som im viac nenosila. Rástla na všetky strany, všetko okolo dusila. Tak som jej povedala: Sorry, tento spôsob tvojho života sa mi nepáči. A dala som ju preč.“
Záhradkárka až po 30-tke
Zeleninu tu nenájdete, pani domáca pestuje skôr bylinky a niečo pod zub sa nachádza vyššie nad zemou... „Mám nejaké ríbezle, ostružiny, broskynku, ktorá tento rok prvýkrát zarodila, štepenú marhuľu s broskyňou aj jablone,“ vyratúva. „Nič s nimi nerobím, nedávam na ne chémiu. Táto jabloň bola napríklad obsypaná jabĺčkami, ale niečo ju napadlo. Ale nič to, je to nádherný strom, najmä keď na jar kvitne. Rozkvitnuté jablone sú úžasné!“ A opäť sme pri kvetoch...
Zaujímavé pritom je, že Marcela Laiferová v sebe objavila vzťah k záhradkárčeniu až po tridsiatke. „Áno, myslím, že na to treba dozrieť,“ pritaká. „Hoci je veľa mužov skvelých záhradníkov, tak podľa mňa toto patrí k žene. Mnohé moje kamarátky majú záhradu vo svojom srdci. Kvety sú krása, pohľad na ne, na upravenú záhradu alebo prírodu vo všeobecnosti ma napĺňa šťastím, pohodou a pokojom,“ dodá a ešte raz pohľadom objíme svoju záhradku, ktorá ju práve v tomto období štedro odmeňuje.