Vo filme Tlmočník si zahrala po boku Jiřího Menzela (81) a práve za rolu v tomto filme bola nominovaná na ocenenie Slnko v sieti za najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe. Pre Nový Čas Nedeľa prezradila aj niečo viac zo svojho súkromia.
V seriáli Oteckovia hráte energickú učiteľku malých prváčikov. Vzhľadom na svoj vek však asi nemáte veľké skúsenosti s deťmi. Ako vychádzate s detskými hercami na pľaci?
Úplne prirodzene. Mám kamarátky, ktoré majú malé deti a rada s nimi trávim čas. Deti sú inšpiratívne, veľmi čisté, na nič sa nehrajú. Myslím, že máme obojstranne kladný vzťah. Na pľaci som si občas spomenula na niektoré situácie z mojich školských čias. Ja som mala veľké šťastie na pedagógov od základnej po vysokú školu. V škôlke som napríklad nechcela spávať. Učiteľky sa nám preto snažili vymyslieť niečo, čím nás zabavia, tak som v tom čase chodila na hodiny flauty alebo som neskôr, keď som sa naučila trochu čítať, čítavala spolužiakom rozprávky.
Mali ste obľúbenú učiteľku?
Okrem učiteliek tanca, spevu a podobne, kam som ale chodila dobrovoľne a rada, ich bolo dosť aj v škole. Moji obľúbení boli tí, ktorí pochopili moje silné a slabé stránky a nechali ma ísť svojou cestou. Našťastie, škola aj učenie ma bavili a hoci som sa snažila byť jednotkárka, niektoré predmety mi robili problém. Fyzikár napríklad vedel, že zo mňa vedátorka nikdy nebude, a tak aj ku mne pristupoval. Rovnako moje matematikárky. Samozrejme, snažili sa, aby som sa niečo naučila a ja som sa o to snažila tiež. Netlačili však na mňa, a zároveň ma nenechali prepadnúť (smiech). Pedagogička, ktorá v mojom živote zohrala asi najvýznamnejšiu rolu, bola Maruška Kuderjavá zo ZUŠ, kde som chodila na dramatický odbor.
Ovplyvnila táto učiteľka aj vaše rozhodnutie stať sa herečkou?
Absolútne. Viedla nás k umeniu hravým spôsobom. Aj vďaka nej som si obľúbila divadlo a stretla som mnoho zaujímavých ľudí, ktorí sú dnes mojimi kolegami.
Pochádzate z Prešova a východniarsky jazyk ste zužitkovali aj v seriáli Kuchyňa. Postava zlatokopky Nikoly bola veľmi emotívna. Keď sa rozčúlila, prechádzala spontánne do východniarčiny. Bol to zámer tvorcov, alebo sa to tak postupne vyvinulo?
Niečo bolo načrtnuté už v scenári, ale väčšinou sme si aj s Mariánom Čekovským, ktorý hral môjho manžela, upravovali dialógy sami.
Ako majiteľka Koliby ste v seriáli rozdávali príkazy, no sama ste toho veľa nenavarili. Ako je to v reálnom živote?
Radšej veci organizujem! (smiech) Rada varím, no mám problém s časom stráveným za sporákom. Nebaví ma pri ňom stáť. Ale ono si ma to počká.
A ako je to s míňaním peňazí? Ste rozšafná ako seriálová Nikola, alebo skôr šetrná?
Najviac, žiaľ, míňam na benzín. (smiech) Pracovala som v divadle A. Bagara v Nitre a každodennému dochádzaniu sa nevyhnete. Žijeme v dobe konzumu, no peniaze pre mňa neznamenajú viac ako to, že si môžem kúpiť, čo potrebujem. Nerada nakupujem zbytočnosti, ktoré nepotrebujem. Skôr mi nie je ľúto dať peniaze za cestovanie, zážitky, kultúru, za športovanie...
Pred rokom ste sa vydali za herca Roba Jakaba (42). Zmenilo sa niečo po svadbe?
Nič okrem statusu. Chceli sme povýšiť náš vzťah na manželský. Urobili sme to preto, lebo sme to tak cítili. Sobáš je pre mňa aj duchovná záležitosť, nielen o prsteňoch a párty. Oddával nás kňaz Daniel Pastirčák a veľakrát si spomeniem na to, čo nám pri sobáši hovoril.
Robo je od vás o 17 rokov starší. Imponovali vám na ňom životné skúsenosti?
Nie, jednoducho sme sa našli a funguje to.
Aký bol ten prvý rok v manželstve?
Upracovaný, ale šťastný.
Aké bolo precitnutie po prvých svadobných dňoch do reality?
Musela som navštíviť všemožné úrady a zmeniť si všetky doklady a údaje. Bolo to malé peklo! (smiech) Snáď sa to bude raz dať aj jednoduchšie.
Rýchlo ste si zvykli na status manželky?
V podstate okamžite, akurát mi zo začiatku prekážal prsteň. (smiech) Okrem tých „papierov“ sa naozaj nič nezmenilo. Stále ma oslovujú slečna.
No keby prišlo dieťatko, to by sa vám život poriadne zmenil! Vedeli by ste sa nateraz vzdať pracovných príležitostí a zostať na materskej dovolenke?
Táto téma nie je na programe dňa, ale dali sme si deadline do mojej šesťdesiatky! (smiech)
Aký je Robo manžel? Vie sa chytiť domácich prác?
Robo je výborný manžel, ja si ho sama závidím! (smiech) Baví ho varenie, takže aj za to ďakujem, že ho mám. Niežeby som zostala bez neho hladná, ale dobre mi padne, keď navarí. Ja zas viac upratujem. U nás doma je to tak, že každý sa prirodzene chytí toho, čo treba spraviť.
Kam sa chystáte v lete oddychovať?
Úprimne, ešte to nemáme uzavreté. Musíme urobiť nejaký kompromis, lebo ja by som chcela ísť na hory a Robo k moru. Takže uvidíme...
Máte svoju krajinu snov, kam by ste sa chceli pozrieť?
Obom sa nám veľmi páčilo v Južnej Amerike, má to tam tú „správnu šťavu“. Rada by som navštívila aj Island, kde sa ľudia snažia zachovať a chrániť svoju prírodu. Baví ma sledovať krajiny kde toto naozaj funguje. Aj keď zatiaľ len z dokumentárnych filmov.
Zaujímate sa o tieto témy?
Áno, to sa týka nás všetkých. V ľahostajnosti všeobecne vidím obrovský problém. Sme presýtená planéta, ľudia sú „pažraví“ a aj to spôsobuje znečistenie, ktoré vzrastá. Klčovanie lesov, kontaminácia vodných zdrojov, je toho, bohužiaľ, veľa, čo sa tu fatálne pokazilo len pre peniaze. Pred časom som napríklad čítala knižku Černobyľská modlitba od Svetlany Alexijevič, z ktorej čerpal aj seriál televízie HBO Černobyľ. Priznám sa, že sa bojím ekologickej katastrofy, ale najmä ľudskej nedbanlivosti. Samozrejme, človek by mal začať od seba a ja sa snažím byť láskavá k planéte v rámci možností. Separujem odpad, ak sa dá, cestujem inak ako autom a podobne… Žiaľ, najväčší dosah majú činy politikov a biznismenov.
Od marca ste členkou bratislavského Divadla Astorka Korzo’90, v ktorom účinkuje aj váš manžel. Dotiahol vás do divadla Robo?
(smiech) Určite nie. Predtým som hrala v DAB v Nitre, potom prišla ponuka z Astorky. Prvá otázka smerovala práve k Robovi, či áno, alebo nie, pretože byť v jednom divadle nemusí byť vždy len pozitívne. Samozrejme, že sa potešil, veď pendlovať dlhodobo medzi Nitrou a Bratislavou nie je časovo jednoduché. Som veľmi rada, že mi riaditeľ divadla Vlado Černý ponúkol miesto práve v Astorke, pretože mi bola vždy blízka.
Beriete si robotu aj domov, alebo sa doma bavíte skôr o iných témach než o divadle?
Tým, že obaja sme herci a kolegovia, asi to nejde nebrať si robotu domov. Aktuálne sme spolu premiérovali inscenáciu Komúna. Keď sa učíme scenár alebo sa bavíme o nejakej úlohe, vieme sa navzájom inšpirovať. Občas si prejdeme spolu dialóg, ktorý sa niekto z nás práve učí a potrebuje sa preskúšať. Takže pre mňa je v tomto smere výhodné mať za muža herca. (smiech)
