Ako zázrakom z tragickej nehody vyviazli traja ľudia živí. Milan Kriššák, žiaľ, o pár dní v nemocnici zraneniam podľahol. Pilot Svatopluk Nitsch a záchranár Ladislav Janiga prežili a obaja sa vrátili k svojim povolaniam. U Tatka, ako všetci blízki volajú Janigu, to však bola veľmi strastiplná cesta.
Písal sa 25. jún 1979 a po víkendovom návrate z himalájskej expedície boli horolezci a záchranári v pondelok prvý deň v práci v Dome Horskej služby v Starom Smokovci. Po slávnostnom privítaní náčelníkom Horskej služby rozprávali kolegom, ktorí počas ich expedície boli v službe, zážitky a príhody. Popri tom si dávali do poriadku svoj letný záchranársky výstroj.
Záchranár Martin Mladoň dostal o 14.35 hod. na dispečing správu o zranenej žene v oblasti Bystrého sedla. Nemecká turistka sa po pošmyknutí na snehovom poli sťažovala na bolesť nohy, pravdepodobne ide o zlomeninu. Nikto z prítomných ani na chvíľu nezaváhal a všetci vyrazili na akciu. Jedna časť záchranárov sa autom ponáhľala na popradské letisko a druhá časť čakala pod Dolným Smokovcom na medzipristátie vrtuľníka.
„V lete bol na letisku v Poprade v pohotovosti vrtuľník federálneho ministerstva vnútra. MI-8 bol robustný stroj, nie práve najvhodnejší na horskú leteckú záchranu. V ten deň mali službu ako prvý pilot Vladimír Bačák, Svatopluk Nitsch ako druhý pilot a Václav Dvořák bol palubný mechanik. Na palubu sme nasadli šiesti horskí záchranári - Štefan Eštočko, Martin Hudák, Pavol Húska, Bernard Jamnický, Milan Kriššák a ja,“ spomína Ladislav Janiga.
100-metrový pád
„Po prílete do Mlynickej doliny sme nevedeli zranenú turistku nájsť. Pilot rozhodol, že nás vysadí niekde pod Štrbským štítom, aby sme ju našli. To je to posledné, čo si pamätám.“ Vrtuľník zadnou spodnou časťou zachytil skalnú rázsochu a padal asi sto metrov pod Capie pleso, kde pri páde vybuchli palivové nádrže.
Na miesto tragédie ako prví dorazili hodinu po havárii športovci Červenej hviezdy Štrbské Pleso. Našli dohárajúce zvyšky vrtuľníka a päť mŕtvych. Bleskurýchle sa organizovala záchranná akcia. Traja preživší sa do nemocnice dostali až po ôsmej večer. Milana Kriššáka odviezli do popradskej nemocnice a Laca Janigu so Svatom Nitschom do nemocnice v Šaci pri Košiciach. „Na oddelení v košickej nemocnici som veľmi dlho ležal v bezvedomí s popáleninami tretieho a štvrtého stupňa, skôr mŕtvy ako živý. Bol som doslova ugrilovaný. Vďaka nesmiernej obetavosti a vysokej profesionalite lekárov a sestier som to prežil,“ hovorí s vďakou Janiga.
Spálený
Lekári mu najprv nedávali veľké šance na prežitie. Rozsiahly opuch mozgu a krvácanie spôsobili celkové ochrnutie. Keď bolo jasné, že prežije, neverili, že bude na takých spálených nohách chodiť. Keď sa však po dvoch mesiacoch postavil na vlastné nohy, mnoho jeho priateľov začalo veriť, že sa do hôr ešte vráti. Dokonca prišlo ku stávke, keď horolezec a záchranár Juraj Weincziller vyhlásil, že ešte túto zimu bude lyžovať.
„Áno, dozvedel som sa o tej stávke a pokúsil som sa Juraja nesklamať. Aj napriek nepredstaviteľným zdravotným problémom som zjazdovku z Hrebienka do Smokovca zlyžoval. Neviem, koľkokrát som spadol... Juraj vyhral koňak a mňa to ešte viac motivovalo tvrdo na sebe makať. Potom prišlo ďalšie ťažké rozhodnutie, keď sa ma doktor Zvěřina opýtal, či si chcem zachrániť pravú ruku alebo ľavú nohu. Rozhodol som sa pre ruku. Urobil som dobre. No naučil som sa zvládať aj ovisnuté ľavé chodilo. Pod jazyk v topánke si vkladám kus plechu hrubého tri milimetre. To mi umožňuje aj chôdzu po skalách.“ Po roku sa Janiga vrátil k práci záchranára a začal aj lietať vo vrtuľníku. Po dvoch rokoch vyšiel na Elbrus (5 642 m) a dole ho zlyžoval.
Nový život po tragickej havárii začal aj druhý pilot Svatopluk Nitsch. Aj on sa vrátil k svojej práci pilota. Milan Kriššák nemal toľko šťastia. Aj keď o svoj život srdnato bojoval a sám sa vyhrabal z horiacich trosiek, po pár dňoch v popradskej nemocnici zomrel. Jeho povrchové zranenia neboli vôbec také vážne. Mal však zvnútra spálené pľúca a v tom čase nebola šanca na jeho záchranu.
Pohľad do očí
„K 40. výročiu tragédie sme priamo na mieste nešťastia v Mlynickej doline pripravili pietnu spomienku.,“ hovorí Gabriel Jamnický, ktorý pri nešťastí prišiel o brata Bernarda. Tatko Janiga si na svojich mŕtvych kamarátov spomenie každý deň. „To, že tam v horách zahynuli moji šiesti kamaráti a siedmy v nemocnici, som sa dozvedel až po viac ako dvoch mesiacoch. Všetci to predo mnou tajili. Dočítal som sa to z novín, ktoré som našiel na rehabilitačnom oddelení. Dlho som vtedy v kúte plakal. Ich fotky mám na stene dodnes a vždy, keď ráno otvorím oči, tak sa s nimi stretnem. Lebo keď ich už neotvorím, tak budem s nimi...“ dodáva Janiga.
