Rozprávali sme sa aj o tom, ako jej chutí manželstvo po dvoch rokoch, prečo sa nepresťahuje do rodinného domu a ako hodnotí práve skončenú televíznu sezónu.
Sú to dva roky, čo ste sa stali vydatou paňou. Ako vám chutí manželstvo?
Manželstvo neviem, či nejako extra chutí, ale je výživné, dobre stráviteľné a nikdy nemusím mať strach z hladu. To je pre mňa dôležité. A dochucovať sa dá úžasnými spoločnými zážitkami a výnimočnými chvíľami.
Zisťujete, že niekto na Slovensku nevie, že sa „skrývate“ za priezviskom Vinczeová?
Jasné, že sa takí nájdu. Keď komunikujem s ľuďmi z Českej republiky, tak im vždy pripomeniem aj svoje predchádzajúce priezvisko. Keď sa niekto pomýli, neprežívam to. Slušne opravím, ale nie tak, aby sa cítil dotyčný hlúpo. Môj život napokon nepatrí do všeobecného vzdelania. A aj to môže mať každý slobodne na rôznej úrovni.
Partneri či manželia sa zvyknú po čase na seba nielen podobať, ale aj výrazne ovplyvniť svoje životy. Ako veľmi v tomto na vás zaúčinkoval Viktor?
Minule sme si robili taký výpočet. Viktor ma priviedol späť k lyžovaniu, zintenzívnili sme spolu golf, obohatil ma o skúsenosť s herectvom, začali sme spolu aj viac chodiť do divadla. Ja som ho zas naučila saunovať, lebo veľa ľudí o tom nič netuší a zmätočne polihujú vo wellnesse bez toho, aby vedeli, o čo prichádzajú. Viki začal so mnou intenzívne chodiť do fitka, inak sa stravujeme, predstavila som mu aj čaro špičkovej gastronómie. Samozrejme, nie cez moje varenie. (smiech) Našiel v mojej knižnici knihy, ktoré mu v istých chvíľach veľmi pomohli. Myslím, že sme sa v mnohom obohatili a stále obohacujeme. No a on ma hlavne zorganizoval úradne. Viktor je vzorný občan, ktorý presne vie, čo kde kedy treba. Bez neho by som bola pračlovek. A vlastne aj som, len viem, že on za mňa vyrieši veľa vecí. Doktora práv treba vedieť vhodne v domácnosti využiť.
Okrem toho, že ako dovolenkárka objavujete nové miesta na Zemi, do jedného dobre skrytého wellness hotela uprostred bavorských Álp sa vraj vraciate pravidelne a veľmi si to tam viete užiť...
No, s tým dovolenkovaním to zas nie je až také divoké, len o dovolenkách celebrít sa vždy viac píše, čiže aj jeden výlet zrazu pôsobí ako cestovateľská kariéra. (smiech) S Viktorom sme si aj nedávno uvedomili, že napríklad jeden let do Ázie na jednu osobu vytvorí takú emisnú stopu ako priemerné auto za rok. Aj z tohto dôvodu chceme naše dovolenkové plánovanie veľmi zvažovať. Je pravda, že chodievame každý rok na pár dní do Bavorska s konkrétnou skupinou kamarátov. Tento rok sa tam chystáme vlakom. Je to úžasné miesto, úžasne pokojný ekologický hotel, kde strávime pár dní prechádzkami, športom, hraním „človečka“. Žiadna extáza, ale totálna pohoda.
Ako ste to miesto objavili?
Objavili sme ho ešte dávnejšie s Peťom a posledných päť rokov sa mi nechce vôbec uvažovať nad nejakou alternatívou.
Slovákov tam zrejme nestretnete. Aj to je bonus?
Veru, Slováci tam nechodia vôbec, ale my zas nepanikárime, keď nejakého stretneme. Napokon je to milé. Všetci, ktorých som tam zobrala - je to zasvätená skupinka troch ľudí a ešte aj moji rodičia - si to zamilovali. Je to stará budova postavená nejakou anglickou šľachtičnou, kedysi slúžila ako domov pre siroty za vojny a dnes je z toho zmodernizovaný hotel. Naokolo nie je nič len hory, do vodovodu je zavedená priamo pramenistá voda z hôr, je tam ticho a pohoda. Je to hotel len pre dospelých, takže si človek naozaj oddýchne.
Pomaly sa končí ďalšia televízna sezóna. Okrem Chart Show a Trochu inak ste sa objavili aj v novinkách 2 na 1 a Najväčší Slovák... Veľa, málo, či tak akurát?
Vo výsledku akurát, v príprave niekedy veľa. 2 na 1 je novinka, ktorá si vyžaduje veľkú prípravu, keďže ide o vlastný nový formát, nevedeli sme úplne, do čoho ideme, takže štyri mesiace nakrúcania a vysielania boli občas naozaj hraničné. Ale zároveň veselé a vďačné vďaka skvelej sledovanosti a reakciám. Ostatné veci máme už viac-menej zabehnuté, prípadne mne osobne nezaberali až toľko času. Televízna práca je nevyspytateľná, nedá sa dopredu dokonale si naprogramovať, koľko energie človek na ňu minie.
Išli by ste do Najväčšieho Slováka ešte raz? Oba galavečery boli podrobené dosť veľkej, čiastočne aj zaslúženej kritike a zdalo sa, že sa počas nich necítite úplne komfortne...
Samozrejme, že nie všetky veci vyšli šťastne, ale aj tak to bol z celkového hľadiska veľmi zaujímavý projekt. Človek sa veľa dozvedel o slovenských osobnostiach, histórii, ale aj o Slovákoch ako takých v ich rôznych prístupoch k veci. Mnohí dokázali kvôli jednému finalistovi zavrhnúť deväť ďalších, zaujímavých, a to je škoda. Sama som si totiž štúdiom ich života otvorila mnohé nepoznané horizonty. Asi sme na to však úplne nedozreli. Prvý prenos bol úplne o. k., a ten druhý bol, samozrejme, náročnejší. Nebolo úplne domyslené stráženie času a iné „detaily“. A viem, že sa potom písalo, že som sa v tom vraj necítila dobre, ale nie je to tak. Bol tam v druhej časti chaos, to je pravda, do ucha sme dostávali občas zmätočné povely, ale osobne ma to nejako neznepokojovalo. Ale chápem, že výsledok mohol byť vizuálne iný. Ale aj to je dobrá skúsenosť, bol to celkovo náročný projekt hlavne psychicky a som vďačná, že som mohla nejako prekonať aj takúto vec, na ktorú sa všetci pozerali zaostrene, a nie príliš prajne.
Mierne turbulencie boli okolo vašej talkshow Trochu inak, ktorá sa nútene sťahovala zo SND do Slovenského rozhlasu. Ako ju to ovplyvnilo?
Ovplyvnilo ju to tak, že sme sa museli presťahovať, ale divák by si v televízii nemal nič všimnúť. Napokon mať ako „dekoráciu“ v štúdiu obrovský krásny organ v jednej z najlepších koncertných sál Slovenska, je vlastne výhra. Som veľmi vďačná všetkým, ktorí sa k riešeniu krízovej situácie postavili tak ochotne. Či už celý štáb, Dano Rabina a v neposlednom rade vedenie RTVS, ktoré nás pozvalo do svojich priestorov.
Veľmi vás nahnevali kompetentní v SND, ktorí vám zo svojich priestorov dali výpoveď? Tušíte, čo je za tým, že to takto dopadlo?
Nenahnevali. Aj v samotnom vedení boli protichodné postoje voči Trochu inak. Tuším, čo za tým je, ale nechcem to rozoberať a v konečnom dôsledku tomu viem rozumieť. Lebo aj činohra má právo si s priestorom nakladať, ako chce a pokiaľ im peniaze, ktoré sme im prinášali (cca 60 000 ročne), nechýbajú, nemám objektívne prečo mať výhrady. Každá zmena je napokon dobrá.
Je o vás známe, že rozmýšľate ekologicky, máte blízko k prírode... Neláka vás odchod z mesta alebo aspoň do rodinného domu, kde by ste sa predsa len mohli v tomto smere viac realizovať?
Žijeme pri lese, naši majú blízko dom so záhradou. Skôr uvažujeme o tom, aby sme vedeli žiť ekologickejšie v tej našej každodennosti mestského života. Na chalupe je ľahko byť ekologický, ale človek musí chodiť do práce, na stretnutia, vybavovať veci. Takže preto sa stále prísnejšie držíme toho, aby sme zmenili naše návyky tam, kde žijeme. Aby sme využívali čo najviac MHD alebo vlastné nohy, aby som si na nákup nosila vlastnú tašku a vrecúška, aby sme si nosili vlastné fľaše s vodou. Aby sme zbierali dažďovú vodu, koľko sa dá, a ňou polievali, lebo práve pre to, že si ju nedržíme na pevnine, dochádza k týmto extrémnym výkyvom počasia, ktoré zažívame aj teraz. Aby sme nenakupovali zbytočnosti. Lebo naša spoločnosť je „zahltená“ blbosťami. Kupovať si stále nové kabelky alebo trendové oblečenie je len iný spôsob tvorby odpadu. A tento „odpad“ je ešte aj obdivovaný a dáva nám dokonca status napríklad na sociálnych sieťach. Keď má žena celú skriňu topánok, berie sa to ako čosi úsmevné, ale nikto sa nezamýšľa nad ekologickým dosahom tohto rozmaru. Z môjho pohľadu to však neplatí napríklad pre slovenských módnych tvorcov, ktorí robia kvalitné, nadčasové (teda dlho nositeľné) kúsky, ktoré vyrábajú v regulárnych podmienkach. A ešte tým aj podporujeme slovenskú tvorbu. Čiže robíme, čo sa dá, aj keď v náročný deň sa pristihnem pri tom, že celý deň sa presúvam autom, v ktorom som sama. Stále je čo zlepšovať. A každý má nejaké svoje možnosti.
