Opýtali sme sa odborníkov, krajinných ekológov Tomáša Lepešku, Branislava Olaha a Michala Wiezika z Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene.
Slovákom v poslednej dobe pri debatách o prírode kypí žlč, najmä ak sa spomenie nehorázna drevoťažba. Tento zločin páchaný na našej prírode je vari zo všetkých najviditeľnejší. Rozsiahle klimatické zmeny pritom nie sú iba nejaké výmysly, ich prejavy pociťujeme čoraz viac a zlým hospodárením v krajine, napríklad aj masívnym výrubom, ich dopady ešte viac zhoršujeme. Nie je to však iba drevoťažba, ktorá ohrozuje našu prírodu a v konečnom dôsledku aj nás.
Postupné plynulé striedanie ročných období typické pre naše mierne pásmo sa stávajú minulosťou. Zažívame dlhé obdobia zimy, prívaly zrážok striedajú náhle horúčavy. Na všetky tieto zmeny musia krajiny reagovať efektívnym hospodárením a udržaním prírody v takom stave, aby bola schopná brániť sa klimatickým zmenám. Ako je na tom v skutočnosti naša príroda? Ekológovia z Fakulty ekológie a environmentalistiky zo Zvolena poukázali na tie zlé, ale našťastie aj dobré správy o jej stave.
Úžasné zásoby vody
„Naša krajina leží v oblasti bohatej na zrážky. To spôsobuje, že máme významný počet riek, až 180. Spolu majú celkovú dĺžku 49 778 km. Keďže rozloha Slovenska je 49 036 km², dosahujeme priemernú hustotu riek 1,01 km riek na štvorcový kilometer rozlohy, čo je výborné. Najdlhšou riekou je Váh, ktorý meria 405 km, najkratšiu vzdialenosť na našom území prekoná rieka Tisa – len 5,6 km z jej celkovej dĺžky 1 358 km. To však nie je všetko, okrem riek a potokov je na Slovensku množstvo jazier. Síce nie toľko, ako vo Fínsku, ale aj u nás sa môžeme pochváliť takými, ktoré vznikali ľadovcovou činnosťou. Nazývame ich plesá a len v Tatrách ich máme 175. Ďalších 25 prírodných jazier je rozmiestnených po zvyšku našej krajiny. Vodné bohatstvo Slovenska však tvoria aj podzemné vody. Slovensko je hneď po Rakúsku druhou krajinou na svete s najväčšou zásobou pitnej vody. Našou najväčšou zásobárňou je Žitný ostrov. Toto územie je paradoxne oblasť s najmenším priemerným ročným úhrnom zrážok. Množstvo podzemnej vody sa odhaduje na 10 miliárd m³ a je neustále dopĺňané vodou presakujúcou z okolitých riek.
Nesmieme zabudnúť ani na bohaté minerálne pramene. Voda v hlbších geologických vrstvách sa obohacuje o rôzne minerálne látky. Slovensko sa môže pochváliť rozmanitým horninovým prostredím, vďaka čomu vznikajú rôzne typy minerálnych vôd. V súčasnosti máme 1 782 minerálnych prameňov a naša krajina je bohatá aj na termálne pramene. Máme ich 123 a ten najteplejší s teplotou viac než 90 °C je vo Veľkom Mederi. V oblasti vôd máme aj ďalšiu európsku raritu. Je ňou Herliansky gejzír, ktorý je jediným studeným gejzírom v Európe. Na svete je ich celkovo osem. Slovensko teda oplýva úchvatným vodným bohatstvom, ktoré si musíme chrániť.“
Vzácne živočíchy a rastliny
„Možno si to ani neuvedomujeme, ale Slovensko je naozaj významné z hľadiska prežívania vzácnych druhov a spoločenstiev. Už len keď si zoberieme často omieľané diskusie o premnožení medveďov či vlkov. To, že o takom niečom môžeme vôbec špekulovať, je samo osebe zázrak. Tieto veľké a charizmatické tvory boli z väčšiny Európy vyhubené už v stredoveku, a Slovensko je jedna z mála krajín Európy, kde dodnes žijú!
Ešte väčšie poklady by sme našli medzi menej nápadnými, no rovnako dôležitými tvormi, napríklad vzácnymi a ohrozenými druhmi hmyzu, ale aj húb či rastlín. Ich útočiskom sú odľahlé horské oblasti, ktoré doposiaľ neboli odprírodnené, najmä pre ťažkú prístupnosť. V potokoch a riekach, ktoré zatiaľ unikli reguláciám a prehradeniu, sa stále vyskytujú raky, vzácne druhy rýb a loví v nich vydra, dokonca sa tu znova šíri bobor, ktorý bol na väčšine nášho územia vyhubený už v 19. storočí. Aj druhy ako zubor, syseľ, sokol sťahovavý, kamzík a svišť v poslednom čase zaznamenávajú posilňovanie stavov. Slovensko je tak krajinou, kde ešte stále môžeme nájsť životaschopné a fascinujúce ukážky divokej, ale aj tradičnej európskej prírody, ktorá z mnohých iných európskych krajín nenávratne zmizla. Je na nás, aby sme si tieto poklady chránili. “
Nehorázna ťažba lesov
„Nebudeme si klamať, strácame lesy. Síce lesnatosť neklesá, no na mnohých lesných pozemkoch by ste stromy či lesné druhy hľadali márne. Strácame staré lesy, ktoré sa aj niekoľko storočí vyvíjali bez výrazného vplyvu človeka. Tie sú teraz plošne ťažené, v rámci tzv. spracovania kalamity a údajnej pomoci prírode. Máme historicky najvyššiu ťažbu dreva ročne, oficiálne až 10 miliónov kubíkov, čo je zhruba rovnaký počet dospelých stromov! Ako ukázala nedávna kontrola Najvyššieho kontrolného úradu, takáto ťažba v sebe skrýva aj množstvo korupcie a podivného obchodovania s drevom. Ekonomicky ide o veľmi neefektívne opatrenia, najmä ak zoberieme do úvahy dosah ťažby na krajinu, ekosystémy a bezpečnosť. Prepojenie medzi nadmernou ťažbou, stratou vzácnych spoločenstiev a ohrozených druhov, eróziou pôdy, suchom a záplavami či zbrázdenými svahmi bez stromov je do oči bijúce a stáva sa smutnou realitou Slovenska. Čo je však ešte zarážajúcejšie aj realitou slovenských národných parkov. Priamo pred očami nám mizne hlucháň a spolu s ním aj horské lesy.“
Polovica riek je v zlom stave
„Mnoho slovenských riek vzhľadovo aj kvalitou vody pripomína kanály. Nie je to len výsledkom rôzneho znečistenia, mikroplastov, hormonálnej antikoncepcie a iných liekov, ale aj zásahmi do prirodzených korýt vodných tokov, ktoré sa robia z rôznych dôvodov, no najčastejšie v rámci protipovodňových opatrení. Rozsah, v akom sú dnes regulované naše rieky, má nepriaznivý dosah na kvalitu vody a na jej množstvo v krajine. Rýchly odtok vody regulovanými korytami spôsobuje, že neskôr voda v krajine chýba, čím sa zvyšuje riziko sucha a zníženia zásob podzemných vôd.
Kedysi patrila riečna krajina k najbohatším ekosystémom. Boli časy, keď v našich riekach bolo možné vidieť lososy alebo niekoľkometrové vyzy. V súčasnosti pre rôzne bariéry - priehrady či malé vodné elektrárne, majú problém migrovať bežné druhy ako pstruh či jalec. Nielenže cez bariéry mnoho živočíchov neprejde, ale spôsobujú aj spomalenie a ohrievanie vody, čím v nej klesá obsah kyslíka. Súčasný stav riečnej krajiny je odrazom zlého lesného hospodárenia, poľnohospodárstva, priemyslu či rastúcej urbanizácie. Výsledkom toho je hrozivá bilancia, ktorá hovorí, že takmer polovica vodných tokov nie je v dobrom stave.“
Plytvanie najúrodnejšou pôdou
„Poľnohospodárska pôda zaberá približne 50 % z rozlohy Slovenska. Okrem odlesnenia bolo pre získanie poľnohospodárskej pôdy potrebné odvodniť státisíce hektárov zeme. Takto sa vytvorili obrovské odvodnené plochy, ktoré sa rýchlo prehrievajú a rýchlo odvádzajú vlahu. Intenzívne hospodárenie ťažkou technikou spôsobuje zhutnenie pôdy, ktoré zabraňuje prenikaniu vody do hlbších vrstiev a rýchlo odteká po povrchu, alebo sa vyparuje. Zrýchlený odtok zrážok po pôde na svahoch polí spôsobuje jej unášanie – eróziu. S pôdou strácame aj živiny, ktoré sa dostávajú do vodných tokov a nádrží, kde spôsobujú výrazné zníženie kvality vôd. Honba za maximálnymi výnosmi si vyžaduje používanie umelých hnojív a ochranných chemických látok, najmä pesticídov. Intenzívne poľnohospodárstvo sa tak stalo najväčším znečisťovateľom podzemných vôd. Čím ďalej, tým viac sa u nás pestujú plodiny ako repka či kukurica, ktoré nie sú určené pre priame potravinové využitie, čím mrháme potenciálom pôd.
Máme šťastie, že na Slovensku máme v porovnaní so západnou Európou stále dostatok kvalitnej poľnohospodárskej pôdy. Možno až taký dostatok, že si to neuvedomujeme a trestuhodne ňou plytváme. Na jednej strane v podhorských a vzdialených oblastiach dochádza k jej opúšťaniu a zarastaniu, na strane druhej na najúrodnejších černozemiach staviame nové priemyselné závody, komunikácie a satelitné sídliská. V oboch prípadoch nenávratne prichádzame o životne dôležitý prírodný zdroj. Tak v zmysle potravinovej sebestačnosti, ako aj šanci na prežitie tohto storočia.“
Boj ľudí za prírodu
„Ľudia na Slovensku sa aktívne zaujímajú o ochranu prírody. Je často až prekvapivé, aká silná dokáže byť občianska angažovanosť a aké veľké výhry dokáže dosiahnuť. Práve občianska angažovanosť dokázala zachrániť pred ťažbou rozsiahle divkéúzemia Tichej a Kôprovej doliny. Vďaka občianskym aktivitám sa darí oživovať riečnu krajinu Dunaja či vracať vodu do mŕtvych ramien odrezaných od Dunaja výstavbou vodného diela. Nekontrolovaná ťažba lesov síce na Slovensku posilňuje, no je stále viac pod drobnohľadom verejnosti a je konfrontovaná s jej zásadným nesúhlasom. Tlak verejnosti dokázal ovplyvniť a zastaviť nevhodné nominácie na verejné funkcie v národných parkoch, nedávno sa podarilo zastaviť škodlivé a zbytočné postreky v dubových lesoch. Najnovšie podnet zo strany verejnosti spôsobil zastavenie ťažby v Národnom parku Veľká Fatra. Tlak verejnosti má silu aj význam, a rastie. Už len zariadiť, aby požiadavky verejnosti dospeli až do zmien v riadení štátu...“
Nadmerná výstavba ničí kvalitu života
„V súčasnosti už viac než polovica obyvateľov Slovenska žije v mestách. Rozširovanie zastavaných území sa pokladá za jednu z najzávažnejších celosvetových environmentálnych zmien. Podľa analýzy Európskej environmentálnej agentúry až 78 % novej výstavby vzniklo na ornej pôde, zvyšok na trvalých trávnych porastoch a zalesnených plochách. Viac ako polovica zastavaných plôch pritom netvorí výstavba obydlí, ale komerčných a priemyselných areálov a ciest. Zastavanie územia so sebou prináša väčšiu plochu umelých a nepriepustných povrchov, ktoré nedokážu prijímať zrážky a tie odtekajú po povrchu. To je dôvod, prečo v prípade prudkých dažďov dochádza čoraz častejšie k lokálnym záplavám. Rýchly odtok vody je však len jednou stranou problému. Kvôli rozširovaniu zástavby sa odstraňuje vegetácia a zaberá pôda. Dôsledkom toho je stúpajúca teplota, keďže umelé povrchy, pôda bez vody a vegetácie sa rýchlo prehrievajú. Mestá sa stali akýmisi tepelnými ostrovmi s teplotami citeľne vyššími ako na lúke či v lese. Vo veľkomestách býva rozdiel teploty až 10 °C! Od horúčav si v mestách neoddýchneme ani v noci, pretože umelé a suché povrchy neustále uvoľňujú nahromadené teplo do prostredia. Ďalším problémom je aj hromadenie odpadu a iných znečistení. Toto všetko prispieva k tomu, že mestá sú tie najrizikovejšie miesta pre život – a napriek tomu sa neustále zvyšuje počet ľudí, ktorí žijú v mestách. Budovaním miest človek nahradil prírodné ekosystémy umelými plochami s minimálnym podielom prírody a významne ovplyvnil aj pôdne, vodné a klimatické podmienky. Nádejou je budovanie zelenej infraštruktúry – prírodných prvkov v mestách, ako vysádzanie medonosných drevín a bylín, šetrné spôsoby kosenia či budovanie zelených striech, ktoré zlepšujú kvalitu životného prostredia, vplývajú na kvalitu vzduchu, vôd a pôdy.“
