Posledné mesiace je okolo vás viac mediálneho šumu. Vytĺkli ste z tejto rýchlej slávy niečo?
Sú nejaké možnosti, o ktorých sa bavíme, na stole mám ponuku do televízneho seriálu, črtajú sa rôzne spolupráce. Nemám však žiadneho marketingového poradcu, agenta, ľudí, s ktorými by som sa porozprával, čo je vhodné a čo nie. Učím sa, potácam sa novým životom úplne sám a všetko preberám len so svojou priateľkou. Zvažujem to veľmi racionálne, robil som to tak aj v minulosti, vždy som hľadal najmä perspektívu. Viem tiež, že toto všetko, čo sa okolo mňa deje, raz zhasne.
Vraveli ste, že máte na stole aj ponuku do seriálu. Ako ste na ňu zareagovali?
Ešte som sa nerozhodol. Pre mňa to nie je rozhodnutie na hodinu a rovnako sa staviam aj k ďalšej spolupráci s RTVS. Či v nej pokračovať, alebo pôjdem iným smerom... Som človek, ktorý veľa analyzuje, robil som to tak celú kariéru, čo nebolo dobré... Niekedy je moja hlava mojou najväčšou prekážkou. Ale poznám sa a keď sa už na niečo dám, tak sa neobzerám dozadu.
Ten seriál sme však zahovorili. O čo presne ide?
(smiech) Ak to bude aktuálne, tak to nechám na kompetentných, aby s tým vyšli von. Určite by som však nešiel do niečoho, kde by som sa musel pretvarovať, kde by som musel byť herec so všetkým, čo k tomu patrí. A nie je to len o peniazoch.
V živote ste mali vždy jednoznačný plán, či už to bol hokej a NHL alebo následne vaša kariéra v polícii a túžba byť kukláčom. Ako vidíte svoju budúcnosť teraz?
Toto je ten problém... Samozrejme, mám hlavnú náplň práce na ministerstve vnútra, tam trávim najviac času. Tú prácu ľudia nevidia, vidia všetko naokolo, čo robím a už aj tak si hovoria, že toho mám veľa. A ja nechcem vyhorieť v štyridsiatke a dostať infarkt v 45-ke. Keby som ďalej postupoval takýmto extrémnym tempom, tak viem, že by sa to blížilo. Až dva týždne po majstrovstvách sveta som mal prvý voľný víkend v tomto roku. Práve preto si teraz extrémne vyberám, čo ďalej. Ale musím povedať, že zatiaľ mi to veľmi nejde. (smiech)
Zjavne máte priveľa možností...
A to je niekedy horšie. Nechcem byť navyše opozeraný a liezť ľuďom na nervy. Nedávno sa v NHL rozbehol trh s voľnými hráčmi a vnímam to tak, že aj ja si teraz musím vybrať svoj klub. (smiech)
K vašej popularite určite prispela aj kniha Volali ma bitkár, v ktorej ste až neslovensky otvorený a bez obalu pomenúvate veci aj v televízii. Slovensko je malé, každý sa pozná s každým a nikto s nikým sa nechce rozhádať...
... ani ja sa nechcem rozhádať, ale čo hovorím, je moja práca, je to niečo iné ako bežný život. Nemám problém ísť na pivo s kýmkoľvek. Či je to Libor Hudáček, či sú to rozhodcovia, či je to Jano Filc.
Len či oni nemajú problém ísť na pivo s vami.
Niektorí z nich asi áno, ale beriem to tak, že nechápu moju profesiu. S trénermi som si mimo ľadu vedel podať ruku, aj keď ma nepostavili na zápas. Ale na Slovensku hrá rolu ego: Ja viem všetko najlepšie! Ako mňa môže niekto osočiť? A to som vo svete nebadal, je to pre mňa nové a nechcem, aby ma to zmenilo. Keď sa ma niekto po odbornej stránke snaží uraziť, len sa nad tým pousmejem. To, čo viem o hokeji, to som nevymyslel, viem len to, čo som sa naučil od odborníkov. Takže keď niekto nesúhlasí s mojím názorom, tak v konečnom dôsledku nesúhlasí s názorom tých odborníkov, ktorí ma učili. Ak fanúšik, ktorý sa živí ako hasič, murár či lekár, nesúhlasí s tým, čo povie špička vo svojom odbore, tak je to pre mňa úsmevné. Lebo ja by som si nikdy nedovolil povedať, ako má lekár operovať alebo ako má hasič hasiť. Hokej je však na Slovensku fenomén. Všimol som si, že tu si chlapi myslia, že sa rozumejú trom veciam: koseniu trávy, autám a hokeju. (smiech)
Nepochybne sa hokeju rozumiete, necítite však potrebu nielen teoretizovať, ale spraviť aj nejaký hmatateľný výsledok, napríklad ako tréner?
Takto to nefunguje, trénerstvo je úplne iná práca. Ľudia sa ma pýtali, prečo je podľa mňa v Kanade či v USA hokejová verejnosť odbornejšia. Je to televíziou, v ktorej bývalí hráči rozoberajú jednotlivé herné situácie. Tam je to bežné, že hokejisti, ktorí to zažili, takto akoby vyučujú divákov. Toto je moja rola. Trénerov je na Slovensku dosť, myslím, že aj lepších, ako by som bol ja... Viem, aký by som bol tréner - nemal by som rád lenivosť. Nezobral by som technického hráča, ak by bol lenivý, na úkor menej zdatného hráča, ktorý sa však pre tím obetuje v najväčšej možnej miere.
Ale raz zrejme budete trénovať, smerujete k tomu, nie?
Je to jedna z tých vecí, ktoré práve rozoberám. Mal som pred touto sezónou ponuky ísť trénovať viacero tímov z Tipsport ligy ako asistent trénera, ale nezobral som ich, lebo neviem, či to chcem robiť. Hlavný dôvod, prečo sa toho stránim, je, že trénerstvo je podľa mňa nestála robota. Váš tím prehrá päť zápasov a letíte. Navyše by som musel odísť z policajného zboru, musel by som nechať všetko, čo robím a venovať sa len trénovaniu. Som pripravený spraviť to? Určite ešte nie.
V televízii ste si získali aj ženské diváčky, ktoré inak hokej veľmi nesledujú. V skutočnom živote vás záujem žien teší, vyrušuje, či ho nevnímate?
Myslím si hlavne, že je to nafúknuté. (smiech) Sú horšie veci, ktoré o vás médiá môžu začať šíriť, ako že ste sexsymbol. Ak sa na to niekto pozrie cez moje oči: mám 33 rokov, celý čas so sebou žijem, nie som o nič krajší ani mladší, ako keď som mal 25 rokov... Som zvyknutý na to, ako vyzerám. Len ľudia objavili niečo nové. Žijem v Nitre, poznám tu dlhé roky veľa ľudí, a nie je to tak, že by sa na mňa zrazu začali pozerať inak.
V každom prípade ste sa pre mnohé ženy stali idolom. Aký je váš ideál ženskej krásy?
Ja som najspokojnejší muž na svete, mám ženský ideál doma. Je to baba, ktorá je skromná, krásna, inteligentná a má dosť vysoké sebavedomie na to, aby nežiarlila. Myslím, že každý chlap by sa mal tešiť domov, ja sa teším, a to je základ mojej spokojnosti. Pre mňa je ideálny deň ležať pri bazéne s priateľkou a so psom a možno ešte chladené pivo k tomu.
Ženiť sa v dohľadnom čase nebudete?
(smiech) Partnerka sa to dozvie prvá.
Na ľade ste kedysi absolvovali aj množstvo pästných súbojov. Od konca hokejovej kariéry ste sa nepobili?
Nie. Mnohé tie bitky na ľade vyplývali z emócií, zo snahy zastať sa spoluhráča a ku koncu kariéry už bolo treba viac, aby mi praskli nervy. Už neboli také labilné. Nikdy pravdepodobne nebudem úplne pokojný človek, ale je pravda, čo mi hovorili, keď som mal dvadsať, že vekom to už nebudem tak preciťovať. Neviem si predstaviť, že by som sa teraz mimo ľadu pobil, to je rovina úplnej fantázie.
Ale sú aj jedovití dedkovia, nie každému sa emócie vekom obrúsia.
Áno, ale to podľa mňa vyplýva z malého sebavedomia. Ja nemám ani prehnané ego, ani malé sebavedomie, nemyslím si, že by ma niekto vedel vytočiť tak, že by som sa pobil. Aj keď je pravda, že pri šoférovaní sa často nahnevám, lebo sa mi zdá, že vtedy ľudia nevidia človeka, ale iba kus auta a k tomu kusu auta sa budú inak správať ako k človeku. Navyše u nás je taký fenomén, že podľa toho, na čom jazdíte, podľa toho sa k vám správajú. Vidím to na sebe. Ak jazdím na jednom aute, ľudia vytrubujú, tlačia sa na mňa, sú zlí a ak jazdím na inom, nestane sa, aby na mňa niekto čo i len zatrúbil.
Vo všeobecnosti však platí, že šoféri na veľkých drahých autách sú arogantnejší a myslia si, že pre nich neplatia žiadne pravidlá. A tak na nich ľudia automaticky citlivejšie reagujú...
To je, samozrejme, tiež chyba. Bola to moja prvá skúsenosť v polícii. Keď som sa ešte stretával s vodičmi, tak sa ku mne ľudia na luxusných autách správali úplne inak. A pritom pre mňa to absolútne nič neznamenalo. Zažil som počas svojej kariéry ultra bohatých ľudí, ale necítil som, že by sa za to povyšovali. Nielen ľudí, ktorí zarábali 400 000 € každé dva týždne, to sú tí bohatí. Ale ľudí, ktorí im tých 400 000 € každé dva týždne platili, ako aj zvyšku tímu, čiže majiteľov klubov, alebo iných úspešných ľudí, ktorí však zostali pri zemi. Ak na mňa niekto s peniazmi spravil príjemný dojem, tak len preto, že zostal pokorný. Prekvapuje ma, čo znamenajú pre Slovákov peniaze a ako ich dokážu zmeniť aj vo vyššom veku. Mňa zmenili, keď som mal 19 rokov. Pristálo mi na účte 650 000 dolárov, a to ma zmenilo, ale nie tak, že by som zostal arogantnejší, ale začal som míňať. Ak niekto povie, že on by to nespravil a že by v takom veku rozumne všetko investoval, tak klame.
Mohli ste si vtedy v Nitre kúpiť aspoň päť bytov, prenajímať ich a mať teraz pokoj.
Samozrejme. Ale nie som na tom s peniazmi zle, myslím, že som popri tých hlúpych rozhodnutiach spravil aj nejaké dobré a som o. k. A nedokázal by som mať nohy vyložené, ani keby som si to mohol dovoliť. Nie som taký typ a práve preto som hneď po kariére musel ísť niečo robiť. Inak je to cesta k alkoholizmu. Asi by som len hundral do médií, lebo by som mal príliš veľa času a všetko by bolo zlé, každého by som kritizoval. Na druhý deň po skončení kariéry by som si dal večer o šiestej pivo, potom by som si k tomu dal tvrdé, potom by som si to pivo dal už o štvrtej a ani by som sa nenazdal a tvrdé by som už raňajkoval.
Podarilo sa vám udržať si športovú životosprávu?
Ako prvé po kariére som si povedal, že zostanem fyzicky aktívny. Snažím sa udržovať zdravý balans, som zástancom toho, že telo je úzko späté s hlavou. Je to, samozrejme, neporovnateľné, tá intenzita a objem tréningov. Idem sa teraz vyprdkať 3-4 krát do týždňa do posilňovne, väčšinu času tam odsedím v porovnaní s hokejovým tréningom
Očividne vám to však stačí, aby ste vyzerali ako kulturista.
Ale som prekvapený, že mávam svalovicu. Počas kariéry som si nemohol dovoliť, aby ma telo takto bolelo.
Hmotnosť vám zostala približne rovnaká ako predtým?
Keď som hrával, mal som 114-115 kíl, teraz mám 120. Mám asi viac svalovej hmoty a pribudol aj trošku tuk.
Posilňovanie je jediný šport, ktorému sa venujete?
Zatiaľ áno, keďže mám problémy s kolenami. Potreboval by som ďalšiu operáciu, ale rehabilitácia je strašne dlhá, už sa na to asi nepodujmem.
Stále ste strážmajster?
Už nie, medzičasom som bol povýšený na nadstrážmajstra. (smiech)
