A práve spiritualita bola tŕňom v oku jej neprajníkov, ktorí si pri jej výrokoch ťukali na čelo. V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa prezradila, prečo sa vrátila na Slovensko a prečo je momentálne bez partnera.
Po 16 rokoch ste sa vrátili na Slovensko z Ameriky, kde ste od roku 2002 žili aj pracovali. Je to už fixné rozhodnutie?
Ako sa hovorí: Človek mieni, Pán Boh mení. Pred rokom som si myslela, že prídem na Slovensko len na chvíľu a zas sa vrátim do Ameriky. Ale teraz som tu už rok. Situácia v Amerike sa zmenila hlavne v tom, že som dostala občianstvo, a teda už nie som nútená tam každú chvíľu chodiť. Navyše pred rokom a pol zomrel môj domáci, čo tiež ovplyvnilo moje rozhodnutie. Ale hlavný dôvod, prečo som tu tak dlho, je to, že chcem byť so svojím ockom. Nemohla by som sa sústrediť na rozvíjanie kariéry a osobne rásť, keď viem, že doma mám otca, ktorý potrebuje pomoc.
Asi je celkom prirodzené, že ako dcéra sa chcete postarať o chorého rodiča. Vy ste však vždy mali tendencie pomáhať komukoľvek a kdekoľvek.
Moji rodičia mi boli príkladom v obetovaní sa pre rodinu. Je síce pravda, že keď som bola dospelá, naši sa rozviedli, ale rodina naďalej pre nás znamená veľa. Aj v Amerike som to tak mala nastavené, že keď bude treba, vrátim sa. Často počúvam v nemocnici od lekárov, že nie je samozrejmosť, že sa deti starajú o starnúcich, chorých rodičov. Žijeme v smutnom svete. Keď na tom začiatkom roka ocko nebol zdravotne najlepšie, premýšľala som, aké to bude, keď tu raz nebude. Všetky modlitby a meditácie, ktoré som sa naučila v spirituálnych školách, všetko to, čomu verím, som praktizovala a rozprávala som sa aj s Najvyšším...
O čom?
Hovorila som mu, že ešte nie som na to pripravená, že ešte máme s ockom čo robiť na tomto svete. Určite tam bola aj moja obava z toho, že som ešte nedokončila vzťah s otcom tak, ako by som chcela, pretože som bola dlho preč.
Čo všetko by ste chceli dobehnúť?
Povedať mu mnohé veci o sebe, dozvedieť sa viac o ňom, rásť spolu. Momentálne to robíme, lebo spolu žijeme v jednom byte. Snažím sa, aby otcova duša na sebe ešte popracovala. Myslím si totiž, že na tomto svete sme preto, aby sme sa vyvíjali a rástli. Je to požehnanie mať rodiča pri sebe. Koľkokrát si uvedomím, že som ako ocino. V mnohom sme rovnakí...
Hovorí sa, že otec je pre dcéru prvým mužským vzorom. V čom ste ho ako dieťa obdivovali?
Keď som bola dieťa, pomáhal mi s fyzikou a s matematikou, lebo hoci som bola dobrá žiačka, tieto predmety boli pre mňa náročnejšie. Otec ma naučil veľmi úctivo sa správať k ostatným, čo však bolo niekedy na úkor seba a svojich vlastných potrieb. Doslova som sa to musela potom odúčať a uvedomiť si, že aj ja musím mať hranice, za ktoré tí ostatní nemôžu ísť. Často to teraz s ockom preberáme a učím ho, že nemusí vždy zdvihnúť telefón, nemusí odpovedať na všetko len preto, aby potešil ostatných.
A aký vzťah máte s mamou?
S maminkou mám geniálny vzťah, ona je príkladom sily ženy. Keď už nikto nevládal, ona viedla celú rodinu tou svojou silou. Myslím si, že v minulosti sa človek viac obetoval pre rodinu, dnešná doba nás naučila viac si vážiť svoj vlastný život a byť šťastný aj ako jednotlivec.
Keď ste teraz takmer stále s otcom, rozprávate sa aj o svojich vlastných nevydarených vzťahoch s mužmi?
Do minulosti sa veľmi nevraciame. Nepýtam si v tomto zmysle od neho radu, hoci momentálne som bez partnera.
Nerozpadli sa vám vzťahy preto, že máte vysoké nároky na mužov?
V prvom rade si myslím, že na to, aby sa začal nejaký vzťah, musí prísť k zamilovanosti. V mojom prípade je však dôležitá aj akási dohoda, že sa budeme spolu vyvíjať a rásť. Pre mňa je stagnácia ako pomalé umieranie. Ak sa niekto ocitne v ťažkej situácii, ak urobí chybu, tak ja potrebujem, aby sme to spoločne „vyliečili“. Chcem, aby sme každý prešľap zobrali vážne, aby sme išli v debate naspäť do minulosti, rozprávali sa o tom, aby sa tie chyby neopakovali.
Pre niekoho však môže byť neustále analyzovanie problému únavné. Niekomu stačí chvíľa na to, aby vec vyriešil a ide ďalej...
Ale s tým ja nemôžem žiť, ak si niekto povie, stalo sa – idem ďalej. Z mojich štúdií spirituality a z práce s energiami viem, že pokiaľ sa nejaký problém opakuje, treba sa zastaviť a ísť do hĺbky. Človek by mal zistiť, prečo sa to deje. Keď cítim nejakú negatívnu emóciu či bolesť, pre mňa je to znak, že niečo nie je v poriadku. Snažím sa zobrať zodpovednosť za to, čo sa stalo a pracujem na tom. Ale tak ako ste povedali, rozumiem, že niekto s tým môže mať problém. No radšej budem dlhšie sama, ako by som mala byť s niekým len preto, aby som nebola sama.
Na druhej strane sa vraví, že protiklady sa priťahujú. Nezunuje vás po čase partner, ktorý je taký ako vy?
Nemusí byť ako ja, len tam musí byť zodpovednosť a túžba po raste a vývoji. V USA som mala päť rokov presne taký vzťah. Keď som spoznala Quentina, vôbec nebol môj typ. Už vtedy, pred desiatimi rokmi bol o dosť starší a mal šedivé vlasy. (smiech) Ale keď vošiel na meditačnom workshope do miestnosti, cítila som, ako sa mi otvorilo srdce. Od prvého momentu sme obaja vedeli, že k sebe patríme. Mali sme spoločný záujem pracovať na svojom duchovnom raste. A rovnako sme na tom pracovali aj s mojimi kamarátmi. Keď sme si však ani po piatich rokoch nezaložili rodinu a náš vzťah sa nestihol posunúť do ďalšej fázy, ako partneri sme sa v dobrom rozišli. Vzťah sme posunuli do kamarátstva.
Lenže v Amerike ste sa pohybovali v komunitách ľudí, ktorí mali veľmi podobné záujmy. Skôr je však pravdepodobné, že vyhráte v lotérii ako to, že nájdete muža, ktorý bude do bodky spĺňať vaše predstavy.
Los Angeles je úplne iné ako Slovensko, tam je veľmi veľa ľudí slobodných a nehrnú sa príliš do zakladania rodiny. Obrovské percento je single a vyhovuje im to tak. Možno je to alibi, lebo žiť vo vzťahu je ťažšie. Ja som nemala v živote veľa úsekov, keď som bola úplne sama. Teraz som v situácii, že si neviem predstaviť, že by som mala partnera, pretože žijem s ockom. A keď mám čas, som so sestrou Andrejkou a s jej detičkami. Asi som v bode, keď som z mužov trošku sklamaná.
Čím vás sklamali?
Veľa mužov má v sebe zaseknutého malého chlapca, ktorý nechce dospieť. Taký Peter Pan. Žijeme v dobe, keď ženy musia zapracovať na svojom ženstve a muži na svojom mužstve.
Aký by ten muž vášho života mal byť?
Páči sa mi veselosť, hravosť, bystrosť, múdrosť a úcta k žene. Imponuje mi, keď je žena pre muža jeho bohyňou. Mal by dôstojne zvládať krízové situácie. Nemám rada násilie, sarkazmus, keď muž podceňuje ženu. To svedčí o mužovi, že kdesi hlboko v ňom je zakorenený strach a nenávisť k ženám. Neznášam manipuláciu a klamstvo. Muž by mal byť džentlmen, páči sa mi „stará škola“. To je predsa krásne, keď mi niekto otvorí dvere na aute, to si žena vždy všimne. Chlapci, vráťte sa k tomu! (smiech)
Tak to teda držím palce, lebo džentlmenov je ako šafranu...
Predsa sa takí nájdu. Už som spomenula, že v Amerike som mala priateľa. Quentin bol muž, akého by som dopriala každej žene. To, že sme sa stretli, bol asi Boží plán, spojenie osudov.
Rovnako musel byť v Božom pláne aj váš ďalší vzťah so slovenským podnikateľom Romanom, s ktorým ste chodili dva roky. Akurát, že na Romana nespomínate práve v najlepšom…
Všetky vzťahy a zrejme aj tie, ktoré by som asi najradšej zo svojej pamäti vymazala, boli tiež nejakou mojou skúškou. Myslím si, že každý človek má nejaký osud a dôvod, prečo je na tejto planéte v tomto živote. Pre mňa je to aj to, že som sem prišla pochopiť tak veľa, ako sa len dá. Veľa času trávim v meditáciách. Súčasťou Božieho plánu sú aj tie ťažké skúšky, pretože som ich vydržala a priamoúmerne tej ťažkosti som sa veľa naučila. Pochopila som, čo skutočne od života chcem a čo tolerovať nebudem. Akurát, že som v niektorých vzťahoch nemusela zotrvať tak dlho, ale asi aj to bolo pochopenie, ktoré som mala získať.
Len z duchovna však človek asi živý byť nemôže. Spýtam sa možno veľmi pragmaticky – ste herečkou, živíte sa po návrate z USA herectvom?
Raz za čas idem do dabingu, pracujem na nejakých projektoch, o ktorých však nechcem vopred hovoriť. V Amerike som pracovala ako herečka 15 rokov. Robila som 20 filmov a z niektorých mi chodia tantiémy. Nie je to veľa, ale ja som skromný človek. Čím viac sa vyvíjam, tým menej je to o tom, po čom túžim, ale o tom, čo som ja prišla urobiť v tomto živote. Niekto to nazve syndróm pomáhania, ale faktom je, že ja som to tak mala nastavené od začiatku. Už ako malé dievčatko som si myslela, že som prišla zachrániť svet.
Ako konkrétne by ste chceli ľuďom pomáhať?
Pred pár rokmi som robila semináre, ale teraz je tých učiteľov a seminárov veľmi veľa, tak som sa dala trochu do úzadia. Ľudia však čoraz viac túžia po spirituálnom rozvoji. Píšem preto napríklad blogy, lebo veľa ľudí chce odo mňa radu. Práve preto by som chcela napísať knihu, lebo nemôžem každému osobne pomáhať cez internet. Teraz sa venujem najmä ockovi, možno v budúcnosti budem viesť opäť semináre, ale s menšou skupinkou ľudí.
Neodradilo vás od týchto seminárov to, že ľudia na vás pozerali tak trochu cez prsty, keď ste hovorili o stretnutiach s mimozemšťanom a o svetielkach?
Keď som v minulosti hovorila o mimozemšťanoch, možno som vtedy trochu prestrelila. Ľudia na to neboli pripravení. Dnes už mimozemšťanov a vyššie dimenzie neriešim. Žijem nohami pevne na zemi. Držím sa zásady mojej starkej – čomu nerozumiem, k tomu sa nemôžem vyjadrovať. Mám pocit, že veľa ľudí nerozumelo, čo chcem povedať a dokonca ich to zasiahlo na nejakej úrovni. Diskomfort, ktorý cítili, obrátili proti mne. Hovorí sa, že keď sa ľudia prebúdzajú k novým hodnotám, prechádzajú si tromi fázami. Najskôr nové informácie zosmiešňujú, potom ich násilne odmietajú a napokon ich akceptujú ako samozrejmosť. Je to dlhý proces, ale ja som trpezlivá.
