Zhovárali sme sa pri dobrej káve neďaleko sochy známeho piešťanského barlolámača, ktorý má len o rok viac ako obľúbený herec.
Chodievate do Piešťan pre kúpele alebo vás k mestu viaže aj niečo viac?
Chodím sem pravidelne už 36 rokov. Do štyridsiatky som chodil najmä k moru do vtedajšej Juhoslávie. K Piešťanom mám špeciálny vzťah už od detstva. Som síce Hlohovčan, po našom Fraštákčan, ale v Piešťanoch som mal krstných rodičov. Trávil som tu aj s bratom prázdniny. Poznali sme v meste každé zákutie, najradšej sme chodili na kúpalisko Eva. Piešťany sú moje najobľúbenejšie mesto.
Vy už by ste za tie roky mali byť hádam aj čestným občanom!
(smiech) No, však vždy, keď prídem, niekto z „oficiálov“ ma prijme. Veľmi dobre sa poznáme už aj so zriadencami v kúpeľoch či v hoteli. Stretávame sa aj mimo ich pracovného času, tie stretnutia sú veľmi milé. Starneme spolu a máme za tie roky na čo spomínať.
Čo zvyknete robiť, keď vám skončia liečebné procedúry?
Chodím na prechádzky, prostredie je tu veľmi pekné. Mám tu kopec známych, s ktorými sa stretávam, chodíme na kávičku, na zmrzlinu.
Možno aj vďaka kúpeľom ste roky v dobrej kondícii. Vyzeráte naozaj ako štramák!
Samozrejme, veď sa opýtajte Marínky Kráľovičovej (92), ako to pomáha. Aj ona sem chodieva roky. Keď sme sa tu stretávali s Jurajom Slezáčkom († 73) a prišla si medzi nás sadnúť Marína, Juraj vždy podotkol: ‚Toto je mimoriadny zjav prírody!‘ (smiech) Ale musím povedať, že vek neoklamem, tie kosti sa hlásia. Aj teraz mám mierne bolesti, niekedy je to reakcia po procedúrach, takže nie som vyplašený. Našťastie, netrvá to dlho.
V lete majú herci viac voľna, sú divadelné prázdniny. Pravdaže, ak práve nenakrúcajú pre film či televíziu. Vy ste pred rokmi nakrúcali seriál Búrlivé víno, potom ste už na väčšom projekte nepracovali. Nechýba vám to?
Oslovili ma z Markízy, takže občas si zahrám v seriáli Oteckovia, občas idem do rozhlasu. Dabing som už vypustil. V každom prípade mi nakrúcanie chýba. Keďže si však pomyslím, že mi ťahá na 85 rokov, tak si vravím, že to je hrozný vek. To už je pravek! Keď ma oslovia nejakí tvorcovia, rád prídem a keď ma neoslovia, budem čakať, či niečo príde. Ale nie som z toho nervózny. Nečakám so založenými rukami, ani si neľahnem na gauč a nedívam sa do plafónu.
A čo porábate, ak teda nie ste práve v piešťanských kúpeľoch?
Veľmi veľa čítam, mám relatívne bohatú knižnicu. Čo som prekvapený, vraciam sa ku knižkám, ktoré som už kedysi čítal, a veľmi málo si pamätám. Je to pre mňa vždy premiéra. Nerozumiem tomu, lebo pamäť mi ešte slúži. Možno aj preto, lebo rád lúštim krížovky. To ma drží už roky. Občas sa potrápim, keď niečo neviem. Doma si pomôžem slovníkmi, v Piešťanoch ich nemám, takže niektoré krížovky nie celkom dolúštim. Ale tajničku vždy!
Vravíte, že radi čítate knihy. Aké žánre?
Kedysi som miloval detektívky, dnes ich už nečítam. Rád si prečítam biografie, nedávno ma zaujal životopis talianskeho výtvarníka Michelangela. Je množstvo výnimočných ľudí, ktorých život a dielo stojí za to, aby sme ho spoznali.
Myslím si, že aj váš život a dielo stojí za to, aby ho naši čitatelia poznali. Na ktoré herecké obdobie, prípadne na ktorú rolu radi spomínate?
Rád spomínam na éru v martinskom divadle, ktorá trvala desať rokov. Obľúbil som si postavy Krečinského, Marka Antónia, na bratislavskej Novej scéne som rád hral Emila Magisa z hry Vajíčko od belgického autora Féliciena Marceaua. Už asi desať rokov mám jednu jedinú túžbu – zahrať si vo Višňovom sade rolu Firsa, starého, osemdesiatročného zabudnutého sluhu.
Čo vás na tej postave fascinuje?
Osud starého človeka, ktorý je odsúdený žiť s inou generáciou.
Ako vnímate vy osobne generačné rozdiely? Rozumiete si s mladými?
K mladej generácii mám veľmi pozitívny vzťah. Možno je to aj tým, že som vyše dvadsať rokov pôsobil ako pedagóg na VŠMU. Myslím si, že nielen ja, ale aj študenti si radi spomínajú na to obdobie. Nikdy som nemal odsudzujúci postoj k mladým. Sú medzi nimi zaujímaví, talentovaní a skvelí ľudia.
Vaša generácia, to bola liaheň hereckých osobností, legiend. Vyrastajú nám medzi mladými hercami budúce legendy?
Často sa stretávam s tým, že mi ľudia povedia: ‚Vy ste boli skvelí herci, dnes to nestojí za nič.‘ Vtedy im odpoviem, že nemajú pravdu. Aj medzi mladými hercami je mnoho výnimočných osobností. Sú medzi nimi mnohí, na ktorých sa rád dívam a možno by som sa od nich aj niečo naučil, keby som mal tú šancu. Celkom určite sú už dnes legendami moji dvaja študenti – Zdenka Studenková (65) a Jožo Vajda (63). Páči sa mi, ako sa vypracoval Tomáš Maštalír (41), z tých mladších zas Juraj Bača (31). Nie veľmi obdivujem tých akože komikov, hercov, ktorí robia kvázi zábavné relácie.
S kým zo starších kolegov si rozumiete herecky aj ľudsky?
Partnersky sme si na pľaci rozumeli s Evičkou Rysovou (86), s ktorou sme päť rokov nakrúcali Búrlivé víno. Rád som hral s Olinkou Zöllnerovou (83), ale to bolo dávno, pradávno.
Necítite sa osamelo, keď sa už takmer nestretávate s bývalými kolegami?
Čo už má človek robiť? Osamelý som sa však nikdy necítil. Spoločnosť mi robili psíkovia, mal som ich štyroch. Sú pochovaní na záhradke, mám tam celý psí cintorín. Teraz si požičiavam od staršej dcéry jazvečicu Leušku. Z času na čas sa stretnem s Ľubom Romanom (75), minule mi blahoželal k meninám Ferko Kovár (72).
Spomínate spoločne na minulosť?
Áno, väčšinou sú to také reminiscencie. A potom aj primitívne politizovanie. (smiech)
Na čo z minulosti spomínate s radosťou, no zároveň s nostalgiou?
Väčšinou na vtipné príhody, čo kto komu vyviedol. Boli to také malé nezbednosti na javisku aj v zákulisí. A potom prídu chvíle, keď som veľmi smutný, až depresívny. Bojím sa, že raz budem na obtiaž. Lebo tá perspektíva na užívanie si života je veľmi krátka. Nedá sa nič robiť. Ale potom to zas prejde. Pravdou je, že už si neplánujem nič, čo je príliš namáhavé. Zostal som bežcom na krátke trate, na dobeh. Prežívam veci len na pulze dňa.
Ktoré okamihy života sú pre vás nezabudnuteľné?
Boli to predovšetkým pocity po úspešných premiérach. Tie mi nikto nevezme. Cítil som, že publikum ma v tej chvíli má rado. Ten pocit by som chcel ešte zažiť.
