Vznikali na strategických miestach, buď na začiatku dolín, alebo pod úpätím výrazných kopcov. Stavebný materiál bolo drevo a kameň, hlavne však húževnatosť a nezlomnosť horalov. Veľká väčšina starých chát a útulní už dnes neexistuje. Niektoré pretrvali a niektoré ostali už len v spomienkach.
Na území Vysokých Tatier je dnes v prevádzke 13 vysokohorských chát. Ale ešte pred pár desaťročiami ich bolo viac. Väčšina zaniknutých chát vyhorela, iné zbúrali a niektoré odvial čas...
Chata kapitána Rašu
Najmladšia zaniknutá chata je, teda vlastne bola, Chata kapitána Rašu (1 220 m) na Troch studničkách. Bola vybudovaná na základoch Važeckej chaty, ktorú v roku 1933 postavil Jozef Kertész. Chata mala 32 lôžok s možnosťou ďalšieho ubytovania v podkroví. Ľudia ju veľmi rýchlo spontánne premenovali podľa mena majiteľa na Kertészovu chatu. V čase druhej svetovej vojny bola útočiskom pre prenasledovaných občanov, poľských kuriérov a prevádzačov a v čase Slovenského národného povstania bola sídlom partizánov. Nemecké vojská ju preto 27. septembra 1944 vypálili a pri jej obrane vtedy padol aj šéf Štrbských financov a partizán Ján Rašo. Chatu v roku 1957 začali nanovo stavať v poľskom štýle a všetok nábytok bol z červeného smreku. Otvorili ju v roku 1961. Mala kapacitu skoro 90 lôžok a priestrannú reštauráciu. Po padlom partizánovi ju pomenovali Chata kapitána Rašu. Aj keď bola na frekventovanej turistickej trase, nikdy sa nestala medzi turistami zvlášť obľúbenou. V roku 1990 bola sprivatizovaná a v noci z 29. na 30 novembra 1999 vyhorela. Už ju nikto neobnovil.
Krivánska chata
Neďaleko Chaty kapitána Rašu na ceste ku Kriváňu je Jamské pleso (1 448 m). Na jeho brehu v roku 1936 postavil Gustáv Nedobrý chatu. V tom čase bol nielen podnikateľom v cestovnom ruchu, ale aj ústredným riaditeľom Klubu slovenských turistov a lyžiarov a zakladal horolezecký spolok JAMES. K budovanej chate postavil cestu pre autá, aby ju mohol zo Štrbského Plesa zásobovať. Chata mala 10 izieb so 60 posteľami. Bola postavená v svojráznom slovenskom štýle na kamenných základoch. Mala aj veľkú terasu s plavárňou, mólom a kabínkami na prezliekanie. Cez vojnu sa v nej rekreovali nemecké deti z Hitlerjugendu. A práve tie ju 19. februára 1944 podpálili. Veľká časť chaty zhorela a čo z nej zostalo, to podpálili oddiely SS 26. augusta 1944. Chatu už nikto nikdy neobnovil.
Chata Kamzík
Chata Kamzík stála na Novolesnianskej poľane (1 130 m) nad Hrebienkom od roku 1884. Postavila ju urbárska obec zo Starej Lesnej najprv ako hájovňu, no od prvej chvíle ju využívali ako chatu pre turistický ruch. Mala osem izieb pre hostí, kuchyňu a reštauráciu. Jej prvým nájomcom bol Teodor Brische. V roku 1924 chatu elektrifikovali a 23. marca 1925 na chate vypukol požiar, ktorý vznikol od zle izolovanej komínovej rúry a drevených trámov.
Chatu po požiari stavebne zrekonštruovali a vylepšili. Ubytovaciu kapacitu zvýšili na sto lôžok a jedáleň na kapacitu 300 obedov. Posledná rekonštrukcia prebehla v roku 1955, keď chatu prevzala štátna spoločnosť Reštaurácie a jedálne. Chatu Kamzík vybavili modernou kuchyňou, ústredným kúrením a do každej izby inštalovali vodovod s teplou vodou. Ku chate ešte pred vojnou vybudovali tri metre širokú cestu, vhodnú aj pre autá na zásobovanie, ale aj turistov. Chatár z Rainerovej chaty Peter Petras (66) si na susedný Kamzík veľmi dobre spomína.
„Bola to veľká, veľmi dobre vybavená chata, kde sa stretávali chatári a ľudia z Malej a Veľkej Studenovodskej doliny. Panoval tam veľmi čulý ruch. Aj architektonicky bola veľmi zaujímavá. Jej zánik spôsobila poškodená prístupová cesta. Odpadové vody z chaty končili v žumpe a tú pravidelne chodila vyberať cisterna. Keď bol vydaný zákaz vstupu na cestu ťažkým autám, nebolo ako vyprázdňovať žumpu. Hygiena nariadila vybudovať čističku a dovtedy chatu v roku 1978 dočasne zavreli. Lenže turisti sa do nej vlámali a nelegálne ju používali. Do roka ju úplne zdevastovali a v roku 1980 bola v takom žalostnom stave, že ju museli zbúrať. Rozoberali ju pracovníci z batizovského družstva a drevené veci na mieste pálili. Preto sa mylne traduje, že chata vyhorela,“ hovorí známy chatár. „Je to taký paradox, keby nebola chata Kamzík zanikla, Rainerka by nikdy neexistovala. V tom čase totiž fungovala ako sklad odpadu pre Kamzík. Takže na jednej strane je mi veľmi ľúto, že taká pekná a dobre vybavená chata, s veľkou charizmou a obľubou u ľudí, zanikla. No na druhej strane sa teším, že sme Rainerovu chatu zachránili v stave klinickej smrti a nezdieľala osud zaniknutých tatranských chát. Naopak, dnes je obľúbenou a vyhľadávanou zastávkou pre turistov.“
Kežmarská chata
Kežmarská chata (1 620 m) stála na brehu Bieleho plesa. V roku 1937 Krajinský výbor vyčlenil na jej výstavbu 500-tisíc korún. Chatu mali otvoriť k 20. výročiu vzniku Československej republiky a mala sa volať Benešova chata. Práce na nej sa však oneskorili o do prevádzky ju dali až 4. októbra 1942 za Slovenského štátu. Samozrejme, že už nemohla mať meno po československom prezidentovi Benešovi. Na prízemí mala tri reštauračné miestnosti a 70 lôžok.
„Kežmarská chata je moje detstvo, po škole sme naložili naše tašky a veci furmanovi na voz a my sme naľahko vybehli na chatu. Chatárom bol vtedy známy lyžiar a bežec Štefan Kovalčík. Bol to správny chlap. My sme na chate mali izbu vedľa tej, kde spali nosiči a my sme ich naším vystrájaním nenechali v kľude oddychovať, tak sme niekedy pred nimi aj cez okno vyskakovali,“ spomína na detské časy pán Lolo Kováč (71). Požiar chaty, ktorý sa stal 32 rokov a tri dni od jej otvorenia, ako prví spozorovali pracovníci z Lomnického štítu a zalarmovali hasičov a lesníkov. „Na požiar chaty si veľmi dobre spomínam. Robil som vtedy technika na polesí v Kežmarských Žľaboch. S gazíkom naloženým hadicami a hasičskou striekačkou som sa ponáhľal k chate. No na Študentskom prameni som na kameni odtrhol riadenie. Musel som to tam opravovať. K chate došli aj hasiči s technikou, no už sa nedala zachrániť. Požiar sa rozšíril od dieselagregátu. Vtedy bol na chate našťastie len kuchár. Pred týždňom prišiel za mnou syn chatára Štefana Kovalčíka, ktorý robil v Štátnom žrebčíne v Topoľčiankach a je už tiež na dôchodku. Krásne sme si zaspomínali,“ s nostalgiou nám priznal Kováč. A každý rok od roku 2007 spomínajú aj bývalí zamestnanci, pamätníci, ale aj priaznivci Kežmarskej chaty pri jej ruinách. Tu sme stretli mamu Kamilu (53) s dcérou Simonou (32) z Hlohovca. Vôbec netušili, čo sú to za staré tehly, železo a stavebný odpad. „Vôbec sme netušili, že tu nejaká chata bola. Ideme z Monkovej doliny na chatu Plesnivec a veru dobre by nám tu padla obedňajšia pauza pri polievke a pive,“ usmeje sa Simona.
Chata z Medenej veže
No a ešte jedna spomienka na tatranskú chatu. Preslávila sa vo filme Medená veža a Orlie pierko. Aj keď to tatranská chata v pravom zmysle ani nebola, je hodné ju spomenúť. Chatu postavili filmári v Lomnickom sedle v roku 1968 ako rekvizitu pre film režiséra Martina Holého a scenáristu Ivana Bukovčana. Filmovým architektom chaty bol Juraj Červík st. Film mal rozpočet skoro 6 miliónov korún a nakrúcal sa tesne po invázii vojsk Varšavskej zmluvy. Na atmosfére pri natáčaní sa to výrazne prejavilo. Nadmorská výška skoro 2 200 m a majestátne hory dávali hercom aj tvorcom pocit azylu pred krutou realitou. Aj dej oboch filmov Medená veža a Orlie pierko - drsný osud chatárov zo Stratenej doliny v romantickom prostredí hôr v melodramatickom príbehu - ešte umocňoval pocit úteku od tvrdej reality.
Herečka Emília Vášáryová (77) na nakrúcanie v Lomnickom sedle dodnes veľmi rada spomína. „Do Tatier sme sa museli neustále vracať v rôznych ročných obdobiach. Počasie sa tu menilo každú minútu a všetko sme tomu prispôsobovali. Úžasne nám pomáhali chlapci z Horskej služby, boli to naši strážni anjeli. Mala som vtedy 28 a bola som čerstvo vydatá a dokonca v tom čase som otehotnela. Všetko sa tým ešte skomplikovalo. Ale vznikol jeden úžasný film, lebo ľudia, ktorí ho tvorili, boli senzační,“ hovorí.
Dnes je v móde chodiť na miesta nakrúcania úspešných filmov. Tak sme sa ku chate, presnejšie k jej zvyškom, vybrali. Stretli sme tu horolezcov, ktorí práve schádzali z Lomnického štítu. Netušili, že stoja na mieste niekdajšej chaty zo slávnych tatranských filmov. „Samozrejme, že poznáme tie filmy. Viem, že žiadna medená veža v Tatrách nie je, bola to filmová fikcia. No že aj chata bola len rekvizita, to mi vôbec nenapadlo,“ dodáva začudovane horolezec Andrej (46) spolu s priateľkou Miškou (37).
