Prešiel si všeličím - prekonal ťažké časy vojny, znárodnenie, socialistické budovanie a napokon aj privatizáciu, no vo viac či menej pozmenenej podobe stojí a vyrába dodnes.
Stojíme pred jedným z dvoch najväčších púchovských závodov. Nad vstupnou bránou už dávno nie je buditeľský slogan: „Pod zástavou leninizmu k novým víťazstvám v boji za mier a za socializmus,“ ktorý zdobil vstup do textilky celé desaťročia. Vyníma sa tam však notoricky známe logo, ktoré sa za 80 rokov nezmenilo. Vnútri nás už čaká akcionár a generálny riaditeľ odevného podniku Marián Vidoman (69), ktorý tu pracuje už 28 rokov a závod pozná ako vlastnú dlaň.
Kvalita
Svoju exkurziu začíname v kancelárii riaditeľa. „Firma začala svoju výrobu v roku 1939 ešte ako Prvá slovenská továreň odevov, úč. spol. Bratislava, a to najprv so 150 zamestnancami v Žiline. Neskôr sa závod rozrástol a presunul do Púchova,“ prezrádza Vidoman. Podnik založil Arnošt Rolný, ktorý si vo fabrike vychovával generáciu nových mladých krajčírov. Jeho najväčším konkurentom bol ďalší známy výrobca odevov Jan Nehera z Prostějova. „Vznikali prekáračky: Oblek vzorný šije Rolný a oblek z papiera šije Nehera,“ usmieva sa riaditeľ.
Potom však prišli ťažké časy 2. svetovej vojny a dobre rozbehnutý podnik musel presedlať zo šitia pánskych a dámskych odevov na výrobu uniforiem. „Rolný si svoj podnik dlho neužil, keďže fabriku v roku 1948 znárodnili komunisti.“ V 50. rokoch minulého storočia otvorili novú výrobnú halu a odevy z Púchova začali zaplavovať nielen československý trh.
Luxus z Makyty
Za socializmu si firma vybudovala silné meno. Koncom 80. rokov pracovalo v podniku 5 500 ľudí, ktorí ročne ušili viac ako 3,5 milióna kusov odevov. S rokom 1989 prišiel koniec plánovaného hospodárstva a s tým aj veľké zmeny. „Do závodu som nastúpil v roku 1991 ako obchodný riaditeľ. Moja úloha bola zachrániť odbyt. V časoch socializmu Makyta vyvážala viac ako 51 % svojej produkcie do bývalého Sovietskeho zväzu. Po nežnej revolúcii sa toto z roka na rok stratilo. Snažil som sa otočiť 51 % odbytu do západných krajín. Znamenalo to, že som v roku 1992 strávil 235 dní na služobných cestách,“ spomína Vidoman.
„Po roku 1989 sa otvoril západný trh a s ním prišli aj nové možnosti obliekania. Borili sme sa s tým, ako značku udržať na trhu, ako zaistiť, aby sme boli žiadaní. Do toho prišla privatizácia. Namiesto toho, aby sme dali peniaze do podpory marketingu a odbytu v jednotlivých krajinách, museli sme 10 rokov splácať dlh štátu, ktorý nám závod predal veľmi draho,“ spomína na ťažké časy Vidoman a dodáva, že globalizáciu sa im podarilo prekonať aj vďaka presmerovaniu výroby na iné veci ako na oblečenie. „Napríklad protichemických oblekov či komponentov do automobilov.“
S prelomom milénia zasa začala ukazovať silu Čína a jej lacné výrobky. „Naše závody nestíhali Číne konkurovať,“ hovorí riaditeľ počas toho, ako nás vedie do výrobnej haly, kde dnes pracuje približne 300 zamestnancov. Aby sa udržali na scéne, otvorili svoje brány luxusným módnym domom, ako napríklad francúzskemu Balmain či Yves Saint Laurent, alebo anglickému Burberry, pre ktoré šijú tie najdrahšie kúsky. „Sú to najmä slávne francúzske značky, ktoré si vyžadujú špičkovú prácu, a u nás ju našli. Ocenili dlhú históriu, precíznosť a európsku morálku.
Okrem toho, u nás sa im nemôže stať, že ich modely niekto okopíruje, čo sa často deje iným zvučným značkám, ktoré sa ulakomili a šijú na Ďalekom východe,“ pýši sa kvalitnou výrobou Vidoman a dodáva, že dnes až 93 % produkcie Makyty tvoria odevy pre slávne módne domy. Keď si pozriete Fashion week v Paríži, mnohé z hriešne drahých kúskov sa šili práve v púchovskej fabrike. Zvyšných 7 % produkcie tvorí vlastná kolekcia a ďalšie textilné výrobky, ktoré zostávajú na Slovensku.
Celý život vo firme
Prechádzame bludiskom dlhých chodbičiek a po ceste narazíme na zdravotné stredisko. „Áno, naši ľudia majú lekársku starostlivosť priamo v závode,“ prezrádza riaditeľ popri tom, ako nás vedie do bielych dverí s nápisom Oddelenie vývoja. Prekvapí nás príjemne klimatizovaná miestnosť, za počítačmi tu sedí päť zamestnankýň a na obrazovkách skladajú akési farebné kúsky jeden do druhého ako puzzle. „Zákazník nám pošle strih a my ho na počítači skontrolujeme a ak je tam nejaká chyba, odstránime ju. Napríklad nemusí pasovať zošitie alebo môže chýbať nejaký diel. Keď to je hotové, vyrobíme šablóny, aby mohli na dielni podľa toho model ušiť,“ hovorí pani Zuzka, ktorá tu pracuje 35 rokov.
„Priemerný vek našich zamestnancov je 49 rokov. Posledných 20 rokov nemáme čerstvý prílev pracovnej sily. Musíme si ľudí, ktorí majú záujem o túto prácu, aj rekvalifikovať a musí to byť disciplinovaná pracovná sila, lebo keď si predstavíte, že za meter látky zaplatíte 50 eur a na sako potrebujete 1,5 - 1,7 metra, iba v základnej látke máte 100 eur a ak by to zamestnanec pokazil, je to obrovská strata,“ vysvetľuje Vidoman. Pani Zuzka nám ukáže na počítači nákres azda milión malých dielikov a potom ten istý model v realite. Je to pomerne jednoduchá bundička, ktorá nás presviedča o tom, že aj keď sa na prvý pohľad zdá, že ušiť takýto odev nie je žiadna veda, opak je pravda. Samotné šitie je iba polovica úspechu. Zvyšok sú podrobné technické výkresy, presnosť a riadna dokumentácia.
Vystrihnúť a ušiť
Prechádzame do oddelenia, kde sa šijú prototypy odevov. „Každá krajčírka ušije daný model celý sama. Popri tom píše poznámky o tom, aký je materiál, či sa krčí, či nie je tvrdý, príliš jemný a podobne. Podľa toho vieme vo výrobe nastaviť adekvátne podmienky.“ Zastavujeme pri pani Anke, ktorá v závode pracuje vyše 40 rokov. Pýtame sa jej, v čom je dnešná práca iná ako pred rokmi.
„Určite je šitie dnes zložitejšie. Modely, strihy, materiály sú oveľa náročnejšie, ako boli kedysi. Pozrite sa napríklad na tamto sako,“ ukazuje na kúsok, z ktorého visí viac retiazok ako šmelinárovi z vačkov. Keď je prototyp hotový, priradí sa k nemu konštrukčný výkres, podľa ktorého sa model vystrihne. „Máme počítačom riadené švajčiarske vyrezávacie stroje, ale niektoré kusy sa vyrezávajú ešte stále ručne.“ Exkluzívne značky požadujú vysokú kvalitu v malých sériách. „Kým sme pred 20 rokmi šili z jedného druhu 1 200 kusov, dnes je to približne 75.“
Za strihárňou sa nachádza mekka celej výroby - dielňa. Prekvapuje nás pohoda, aká tu panuje. Človek by čakal, že vo výrobných prevádzkach nájde ľudí, ktorí si svoju osemhodinovú šichtu odtrpia a idú preč, no tu sa ženy usmievajú. „Čo sa dá, zošijú na mašine, detaily ako rôzne zdobenia či gombičky prišívajú ručne,“ vysvetľuje majsterka výroby Zdenka. Na vešiakoch visia hotové odevy hriešne drahých značiek. Beriem do rúk sako od Balmaina, ktorého predajná cena sa počíta v tisíckach eur! Žartujem, že toľko nestál celý môj šatník, no v skutočnosti to nie je vôbec vtip...
A čo si asi myslia šičky, ktoré by naň šetrili celé mesiace? Šaty, blúzky, kabáty a iné čakajú na svoj export do tých najdrahších svetových butikov. „Keď som na dovolenke a vidím v zahraničí v obchodoch naše výrobky, je to také pohladenie na duši, že toto sme šili my. Teda iba dokiaľ si nepozriem predajnú cenu, potom som nahnevaný, že ako málo nám za to zaplatili,“ smeje sa riaditeľ a dodáva, že svoje modely vie identifikovať na prvý pohľad. „Prvé dámy prezidentov sú často oblečené v modeloch od nás. Napríklad pani Macronová. Sú to drahé, náročné strihy, o ktorých s istotou viem, že sa šijú iba u nás,“ chváli sa riaditeľ.
Z Púchova na móla
Je načase, aby sme našou prítomnosťou už viac nenarúšali výrobu a nechali závod ísť vo svojich zabehnutých koľajach. Okrem toho, blíži sa obedná prestávka, a tak zamestnankyne pomaly odstavujú mašiny. Jedáleň majú priamo v továrni. „Zamestnanci potrebujú teplé jedlo, nie stravné lístky, za ktoré potom nakupujú potraviny v obchodoch,“ zdôrazňuje Marián Vidoman. Raz darmo, je to stará škola. No aj vďaka tomu ostrieľanému manažérovi sa značka Makyta vyhla osudu mnohých tradičných československých značiek a prežila do dnešných dní. Nezlomila ju ani privatizácia, ani záplava lacného tovaru z Ázie. Keď nabudúce v televízii zazriete nejakú zahraničnú módnu prehliadku, vedzte, že mnohé z tých krásnych modelov sa šili na Slovensku. A na to môžeme byť právom hrdí.
