Vlani absolvoval s kamarátmi päť dní v tureckom Istanbule a hoci vraví, že to bol fajn výlet, bolo im akosi dlho... „Bývali sme v tom istom hoteli, takže cesta do rôznych miest bola v podstate stále rovnaká a dá sa povedať, že po čase aj nudná,“ vysvetľuje. A tak, keď mu priatelia pred trištvrte rokom navrhli nový plán - ísť na tri týždne do Strednej Ázie, kde prejdú cez tri krajiny - chytil sa. Aj keď onými tromi krajinami boli Slovákmi neprebádaný Uzbekistan, Turkménsko a Irán, kde navyše neustále hrozí vojna.
Bude vojna? Nebude vojna?
„Priznávam... asi tak pred polrokom sme takmer každý deň sledovali konflikt medzi USA a Iránom. Každý týždeň bolo niečo nové a pár dní pred odletom sme už aj mali pripravený plán B, C i D v prípade vypuknutia vojny,“ konštatuje už dnes s úsmevom, keďže hneď po prvých rozhovoroch s domácimi sa im potvrdilo to, v čo dúfali. „Málokoho zaujímajú hry, čo medzi sebou hrajú vysokí politici, ktorí už ani netušia, ako ľudia v ich krajine fungujú. Ľudia si tu žijú vlastným životom a viac ako politika ich zaujíma ten, kto odhodí zábrany a príde sa osobne do ich krajiny pozrieť.“
No odvážne trio nestálo len pred hrozbou vojny, predovšetkým Irán je totiž považovaný za vyslovene rizikovú krajinu. „ ,Je to tam nebezpečné! Okradnú vás! Veď tam nič nie je! Je tam chudoba!‘ - Takéto a veľmi podobné veci sme počuli azda od každého, komu sme povedali, kam sa chystáme. Pravda je, že sme to nebrali na ľahkú váhu. Mali sme však aj informácie z dôveryhodných zdrojov, že sa tam naozaj netreba ničoho báť, tak nám neostalo iné, iba tomu veriť. Skúsenosti robia človeka múdrejším a môžeme všetkých uistiť, že sme sa nestretli s ničím, čo by iba na zlomok sekundy zaváňalo problémom,“ rozpráva Tomáš, no zároveň upozorňuje, že neriskovali a snažili sa dodržiavať základné pravidlá, ako napríklad netúlať sa temnými uličkami predmestí...
„No to ostatne platí všade. Musím povedať, že všetci nám chceli pomôcť, poradiť... Na každom kroku sme dostávali cenné rady, kam sa ísť pozrieť, aj pozvania do ďalších krajín,“ dodá.
TO prežiješ
Ako vlastne vyzeral ich cestovný plán? „Bol v podstate veľmi flexibilný. Cestovali sme traja a hoci sme mali určené mestá, ktoré sme chceli navštíviť, vedeli sme si harmonogram upraviť podľa chuti. Začali sme v Uzbekistane v Taškente, kde sme sa z letiska dostali na vlakovú stanicu a čakali asi šesť hodín na vlak do Samarkandu. Nasledovala Buchara, Chiva, prešli sme Turkménskom, púšťou Karakum do Ašchabadu a posledných desať dní sme sa presúvali naprieč iránskym vnútrozemím. Jediný pevný dátum bol dátum odletu z Teheránu,“ opísal Tomáš cestovný plán, pričom túto časť sveta si vraj zvolili najmä pre tamojšiu kultúru, jedlo a tradície.
„Navyše kamaráti, s ktorými cestujem, zakladajú cestovnú kanceláriu s myšlienkou ,dovolenka ako výzva‘ a tomu sme prispôsobili destinácie aj plán cesty. Bol som vlastne taký ,pokusný králik‘ a čakali odo mňa spätnú väzbu po celom výlete. Môžem povedať, že sa trafili, a už rozumiem, čo tým mysleli, keď mi na začiatku vraveli ,TO prežiješ‘,“ konštatuje spokojne Tomáš, ktorému vraj cestovanie nadivoko veľmi zachutilo. „Som rád, že ma tento výlet nakopol tak, ako bolo plánované. Už vymýšľame, kam ďalej a teším sa na ďalšiu „výpravu“. Tento formát cestovania poskytuje ohromnú slobodu na rozdiel od tradičných zájazdov, kde je všetko presne stanovené. Niekomu to vyhovuje a vôbec tým nechcem povedať nič zlé. Ale tým, že som ,TO prežil‘, by som chcel nabudúce posunúť svoje hranice o kúsok ďalej,“ usmieva sa.
Slumy verzus prepych
Zážitkov si domov odniesol toľko, že by to vystačilo na knihu. Najviac ho vraj šokovalo Turkménsko. „Prechádzali sme cez dediny, ktoré pripomínali slumy, kde ľudia žili v neúprosných podmienkach na púšti, a o hodinu neskôr sme sa dostali do Ašchabadu, kde sa všetko ligotalo.“
Absurdnosť podčiarkoval fakt, že pri mnohých z tých krásnych budov a záhrad nemohli ani len prejsť. „Boli strážené vojakmi a tí nás vyhnali na opačnú stranu cesty, alebo rovno tam, odkiaľ sme prišli. Keď v jeden moment vidíte špinavé deti v deravom oblečení a pár hodín na to opulentné budovy, ku ktorým sa nemôžete ani len priblížiť (už vôbec nie fotiť!), ťažko sa to človeku zmestí do hlavy.“
Naopak, veľmi pozitívnym zážitkom bol pre malú výpravu prvý večer v uzbeckom Samarkande. „Prechádzali sme okolo budovy, v ktorej bola nejaká oslava. Zvedavo sme sa pristavili pri ľuďoch pri vchode a chceli zistiť, čo sa deje vnútri. O dve minúty neskôr sme sedeli na predsvadobnej hostine za stolom s otcom nevesty. Čašníci nás obskakovali jedna radosť, domáci nám opakovali, že sme ich bratia Slováci a sú radi, že môžeme byť ich hosťami. Ešte sme sa ani neusadili a už nám z jednej strany dávali ich tradičný mastný vývar šurpa a z druhej strany nalievali jeden pohár vodky za druhým. To všetko za bujarých výkrikov ,Nazdravie, bratia!‘ Vymotali sme sa odtiaľ po veľmi divokej hodine...“
A dobrodružná cesta preňho znamenala aj jedno osviežujúce poznanie. „Uvedomil som si, ako pohodlne sa nám vlastne žije doma na Slovensku,“ dodáva.
