Namiesto angažmánu v divadle uprednostnila divadlo jedného herca a za svoje monodrámy dostala viacero ocenení. V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa povedala, prečo neznáša výdobytky techniky, prečo rada cestuje vlakmi a tiež, aká by dnes bola Johana Ovšená z filmu Pásla kone na betóne, ktorý herečku pred rokmi preslávil.
Roky sa venujete divadlu jedného herca, vaše monodrámy sú známe dokonca aj za hranicami. Prečo ste si vybrali práve monodrámu?
To nie je náhoda. Robím to, lebo viem, že mám divákom čo povedať. Za 44 rokov som neodmietla nijaké pozvanie, ale nedávno sa mi stalo, že som druhý raz v živote musela zo zdravotných dôvodov zrušiť predstavenie. Mala som hrať v Ubli na slovensko-ukrajinskej hranici. Stretnutia s ľuďmi sú pre mňa nezabudnuteľné, je to pre mňa zdroj toho, že môžem ďalej písať, môžem sa tešiť na ďalšie predstavenie. Aj keď sa priznám, že niekedy s tými kufriskami už to nie je také ľahké ako dakedy, keď som sama aj do Paríža išla. Ešte dodnes mám občas predstavenia v Poľsku. Cestujem najmä vlakmi.
Spoznávajú vás ľudia vo vlaku? Pretože s ružovým kufrom, dlhými farebnými sukňami a s klobúkom ste neprehliadnuteľná.
No asi aj vravia, čo za čudo to ide? Mňa skôr poznajú z filmov, ale dosť ľudí ma pozná aj z divadla, z knižiek. Veď kniha Pásla kone na betóne vyšla v piatich vydaniach, čo je, myslím si, na Slovensku zriedkavé. Nie som ten typ, ktorý musí byť zviditeľnený, som introvert, samotár. Nechodím na všelijaké podujatia, idem len tam, kde sa patrí ísť. Nemusím mať stále spoločnosť okolo seba, no vždy sa rada stretnem s milými a múdrymi ľuďmi. Ale divadlo, to je iné.
V čom je to iné?
Každý herec je do istej miery egoista, lebo predáva svoje ego. Kedysi som veľmi chcela hrať. Bolela ma duša aj telo z toho ničnerobenia. Vtedy by som bola zahrala hocičo, len aby som hrala. Divadlo som chcela robiť odmalička.
Pritom, keď ste ako herečka začínali, nevedeli ste si nájsť prácu v divadle...
Panbuško vše zna, co robi! Myslela som si totiž, že keď človek skončí štúdium na červený diplom, automaticky ho berú do divadla. Bola som naivná, zistila som, že to nie je také jednoduché. Bolo to precitnutie. Prešla som celé Slovensko. Niekde už mali taký typ ako som ja, niekde mali nadbytočný stav, niekde mi zas povedali, že mi zavolajú o rok... Preto hrám sama za seba. Už na škole som si s radosťou pripravovala monológy. Často aj navyše, takže som bola v očiach spolužiakov šplhúňka. Môj pán profesor Zachar bol tomu rád a keď sa opýtal: Tak čo, Milka Zelina, máš ty ešte niečo pripravené? A ja som vždy niečo mala.
To ste boli stále ponorená v textoch a v knihách?
Keďže som bývala na internáte s ďalšími tromi spolubývajúcimi, „podplatila“ som si vrátničku. Keď mi prišiel balík z domu, dala som jej klobásku alebo slaninku a ona mi dala kľúč od telocvične, ktorá bola pod internátom. Tam som mohla kričať, koľko som chcela aj celú noc, učila sa správne rozprávať a odbúravať môj východniarsky prízvuk. Dokonca tak, že keď bolo treba reprezentovať školu na Slovesnú jar do Martina, či na Neumannove Poděbrady, tak pán profesor Viliam Záborský poslal mňa. Pre mňa to bola veľká pocta a ešte väčšia vzpruha. Tam asi boli zárodky toho, že som chcela hrať sama, partner ma akoby rušil. Keď som kedysi skúšala doma monodrámy, mojimi prvými divákmi boli syn a dcéra, ktorí sa pri mne ticho hrali, no tí ma nerušili.
Známym umelcom je aj váš exmanžel, akademický maliar Ondrej Zimka (82), rovnako obe vaše deti Ondrej (44) a Milina (40) sa venujú umeniu. Zdedili umelecké vlohy aj vnučky?
Najstaršia vnučka Žofia (9) žije na Kysuciach, lebo syn Ondrej sa tam odsťahoval. Dcérine dievčatká Milina (7), Galina (4) a Marína (1) bývajú v jednom dome so mnou, tak sme spolu častejšie. Chodíme na Železnú studničku, ideme na prechádzku na Bratislavský hrad... Ale pre nich je najväčšia rozkoš, keď idú do mojej izby, poobliekajú sa do mojich dlhých sukní, všeličo na seba navešajú, dajú si kalapy na hlavu a hrajú divadlo. Žofka zasa pekne tancuje a dobre maľuje.
Začiatok vašej kariéry sa spája s legendárnym bratislavským V-klubom, kde začínalo mnoho umelcov...
Začala som si robiť najprv monológy a potom som natrafila na monodrámu Pani Margaréta od Roberta Athaida. V decembri 1977 bola vo Véčku prvá premiéra mojej monodrámy. Potom som dostala pozvania do pražskej Violy, kde som hosťovala 13 rokov. Tam som mala aj päťstú reprízu Pani Margaréty. Podobný počet repríz dosiahla aj moja monodráma Bonsoir umelci, ktorú som predviedla v angličtine v meste Mobile v americkej Alabame. Hrala som aj v španielskej monodráme Dvakrát dva je šesť alebo Komik Cavalcanti v štúdiu L + S. Bola písaná pre muža, ale ja som si ju prispôsobila a hrám v nej chlapa.
Vyskúšali ste si, aké je to hrať aj vo veľkom divadelnom kolektíve?
Áno, ale časom som prišla na to, že ma už herecké kreácie - aj tie moje - prestali zaujímať. Už som sa herecky vybúrila, už som nepotrebovala ukazovať divákom, aká som herečka. Vedela som, že viem hrať. Mala som výbornú školu už na VŠMU. Profesor Budský mi dal rolu od pubertálneho dievčaťa až po 80-ročnú starenku, hrala som prostitútku, xantipu... Ak by to tak nebolo, možno by som si netrúfla hrať chlapa vo väzení alebo narkomanku v jej poslednom štádiu... Chýbala mi však vnútorná výpoveď, uvedomovala som si, že už mi nestačí len hrať. Musela som niečo povedať. Začala som si písať vlastné monodrámy a za tie som neskôr dostala cenu Grand Prix vo Vroclave.
Pochybovali ste niekedy o tom, či má divadlo jedného herca zmysel?
Vo Véčku som mala vždy plné hľadisko. Ale raz sa stala taká vec. Napísala som svoju druhú monodrámu a keď som to hrala asi mesiac, videla to súdružka Lopatová. Vtedy sa chodili pozerať na predstavenie z ÚV KSS. Dala príkaz, že nesmiem vystupovať vo V-klube, lebo to nie je v súlade so socialistickými ideami. Dva roky som nesmela na Slovensku hrať. Lebo v Pani Margaréte hovorím o drogách a u nás drogy nie sú, monodráme Sojka zas vyčítali incest... Našťastie, mňa to až tak veľmi „nebantovalo“, lebo som už chodila hrať do Prahy, aj do Poľska. Okrem toho som už mala dve malé deti, takže stačilo, že som mala dve-tri predstavenia do mesiaca.
Chcete-nechcete, najviac vás preslávil film Pásla kone na betóne, ktorému predchádzala vaša rovnomenná knižka. Iné knihy už nie sú také populárne.
Myslím si, že niektoré z nich predčia moju prvotinu, no dnes sa už menej číta. Nedávno sme boli s vnučkou v cukrárni a naraz odzadu sa na mňa vrhne jedna pani: „Jéj, Johanka Ovšená!“ A začala ma bozkávať. Mia sa len dívala a myslela si, že si ma pani s niekým pomýlila, ona nevie, že je to meno mojej filmovej hrdinky.
Východniarske nárečie v knihe a vo filme bol na tú dobu nezvyčajný autorský počin. Ale zafungovalo to...
Pritom pán redaktor, ktorý knihu editoval, mi najprv všetko pohotovo preložil do spisovnej slovenčiny! Zrejme, aby mi pomohol vo vyjadrovaní nevediac, že mám osem semestrov spisovnej slovenčiny a javiskovej reči s profesorom Viliamom Záborským dávno za sebou. Navyše, vtedy si súdruhovia z ÚV KSS prezerali filmové práce. Tak sa stalo aj v našom filmovom projekte s pánom režisérom Uhrom. Po prvom zhliadnutí súdruhovia odkázali, že družstevníčka Johana v takom luxusnom oblečení - videli jediný obraz zo svadby - nespĺňa kritériá svojho povolania a nemôže si dovoliť kritizovať súdruha predsedu družstva. Celý filmový štáb na čele s pánom režisérom sa odo mňa odvrátil. Na druhý deň filmovania sa so mnou nikto okrem maskérky nerozprával. Napriek tomu i napriek výstrahám súdruhov som nepoľavila a film sa natočil. No po úspechoch na Festivale československého filmu, kde sme získali všetky možné ceny a potom v zahraničí, súdruhovia zostali ticho.
Dodnes píšete knihy rukou. S počítačom si nerozumiete?
Píšem perom na jednu stranu, keď mi niečo napadne, dopíšem to na druhú čistú. Keď sa počujem pri diktovaní, nikdy nepridávam niečo nové, skôr selektujem. S mojou priateľkou Lydkou, ktorá mi text prepisuje na počítači, sme po rokoch dobre zohraté. Niekedy si ľudia vo vlaku čítali knižky alebo noviny. Bolo ticho, sem-tam niekto prehovoril. Potom prišli mobily, a to bol des. Naplno sa kričalo hneď vedľa vás v kupé a vy ste sa dozvedeli aj to, čo ste nechceli. Niekedy som prešla aj celý vlak, kým som našla trochu súkromia. Teraz nastúpil ďalší fenomén – smartfóny. Ľudia už skoro prestali komunikovať, lebo každý hľadí len do tej svojej mašiny. Irituje ma to rovnako, ako keď mi niekto povie: „Nerieš to!“
Paradoxne, najnovšie ste vydali knihu s názvom Nerieš to!
Veď práve preto som ju napísala. Cesty vlakom, aj keď niekedy únavné, sú pre mňa často aj inšpiráciou. Vypočujete si rozhovor: „Mami, čo to riešiš?! V pohode, nerieš to! O. K., ale čo to riešiš, hovorím ti, že v pohode... Čau!“ To je rozhovor s mamou? A tá mama chudera sa chcela niečo dozvedieť a vypočula si akurát, že nerieš to. Ľuďom akoby sa nechcelo rozprávať. Pritom nemusia hovoriť dlho, aj ja som sa vďaka písaniu monodrám naučila prísnejšej selekcii slova. Lebo toľko je popísaného, toľko utáraného. Niekedy si s nádejou kupujem knižku od autora, o ktorom si myslím, že je sľubný, potom prídem na dvadsiatu stranu a stále je tam len veľa slov a málo povedané. Teraz sa veľa píše, veľa rozpisuje, a na čo to?
Pritom ľudia vravia, že nemajú čas čítať...
Akože nemajú čas čítať? Keď majú čas pozerať televíziu a hrať sa s mobilom, dve hodiny telefonovať, tak majú čas čítať. Ja nemôžem čítať len vtedy, keď je to zbytočné. Lebo toľko sa zbytočne pohovorí a popíše! Pamätám si, že som dala prečítať rukopis prvej knihy spisovateľovi Petrovi Jarošovi. Pre mňa najväčšou poctou bolo, keď mi povedal: „Milka, ja ti aj závidím. Ty napíšeš do jedného riadka: zasial, zožal, pozvážal, vymlátil. A to všetko s posvätnou úctou. Ja by som to napísal na 30 strán.“ Pýtali ste sa ma na počítač. Mňa by to monštrum pri písaní rušilo! Je to iný cudzí elektrický fenomén, každú chvíľu sa môže popsuť. Pero sa nepsuje, keď sa vypíše, vezmem si druhé.
Nie je zdĺhavé písať rukou?
Prečo? Ja po sebe nečítam. Keď píšem, tak píšem. Tá zdĺhavosť je čas na premýšľanie. Nič nie je pre mňa lepšou korektúrou ako hlasné čítanie svojich textov. Lebo keď to počujem, poviem si: Preboha, ako som mohla napísať takú hlúposť! A napadne mi nejaké krajšie synonymum. Rada používam takmer zabudnuté slová. Pani Lydka, ktorá vyštudovala slovenčinu a angličtinu, sa občas čuduje, kde chodím po tie ľubozvučné výrazy. Nebojím sa však použiť aj slovo z nárečia, keď mi tam pasuje. Počítač, potvora, sa proti tomu červeným podčiarknutím búri, ale nech, jeho problém.
Hrdinka filmu Pásla kone na betóne ich používala až-až. Mimochodom, Johana je o niekoľko desaťročí staršia od čias, keď vznikla kniha a film. Aká by bola Johana vo filme dnes?
Johana Ovšená by zostala sama sebou. Lebo takú som ju „priviedla“ na svet. Vždy bola osobnosťou na valale a myslím si, že aj teraz by bola statočnou a schopnou ženou, ktorá sa nebojí roboty, vie s každým komunikovať a zapojiť sa do procesu. Príbeh bol postavený na tom, že ju bolelo, ako to JRD skapínalo, ako ľudia narábali so zvieratami a s majetkom. A to je, žiaľ, stále aktuálny problém.
Neplánujete napísať pokračovanie?
Určite nie. Johana nech si žije svojím životom už mimo mňa.
Veľa mladých ľudí dnes rozpráva novotvarmi, slovami prebranými z angličtiny a pod. Čo si o tom myslíte?
Pamätám si, keď pri mojej predposlednej knižke mi pani redaktorka vytkla, že tam mám čechizmus. Preboha, keď to slovo mi do situácie v priamej reči pasovalo, prečo ho nepoužiť? My predsa českému jazyku rozumieme. Zarmucuje ma, keď sa naše ľubozvučné slová čoraz častejšie nahrádzajú anglickými nielen v hovorovej reči, ale aj v médiách. Predsa slovenčina nemá s angličtinou nič spoločné. Tá sa bohatosti našej slovnej zásoby nemôže rovnať. V angličtine má jedno slovo aj päť významov, kým slovenčina má na jeden výraz niekoľko slov.
Zdá sa však, že sa tomu nevyhneme, aby sa do slovenčiny dostávali cudzie výrazy, najmä tie anglické.
Som za to, aby človek prijímal nové fenomény, ale nie za každú cenu. Ešte sme sa nenaučili dobre po slovensky a už musíme vedieť perfektne po anglicky. Nechápem, ako mnohí už dvojročné dieťa, ktoré ešte nevie po slovensky, dajú do anglickej materskej škôlky. Bola som svedkom toho, ako sa jedno malé dieťa opýtalo mamy: „A tejaz hovojím ako, po sjovensky ajebo po angjicky?“ Neviem, či také dieťa bude niekedy poznať, čo je spisovná slovenčina. A sme pri koreni veci – odrazu nebudú vedieť, kam patria. A o to ide dnešnému globálnemu svetu.
Mladí budú možno oponovať, že to je pohľad starších ľudí a doba je dnes iná.
Myslím si, že to nemá nič spoločné s dobou a budem sa tomu stále brániť. Aj ja sa učím po anglicky, lebo viem, že je to potrebné. Nie preto, aby každé moje tretie slovo bolo anglické. Nehovorím to ako frázu, ale slovenčina je naozaj krásna! My si ani neuvedomujeme, v akej súzvučnej lahode jazyka žijeme. Pýtali ste sa, čo by Johanu Ovšenú najviac bolelo. Možno to, o čom práve hovoríme. Nie som jazykovedec, ani lingvista. Som človek, ktorý so slovom robí a slovo je pre mňa veľmi dôležité - pri písaní, na javisku a hlavne pri stretnutí s ľuďmi.
