Legendárneho veliteľa partizánskej skupiny M. R. Štefánika a hrdinu SNP Viliama Žingora († 38) popravili pred takmer 69 rokmi. Na posledné chvíle s ním si stále živo spomína jeho syn Radomír (83), ktorý žije v rodnej Bystričke (okr. Martin). Novému Času opísal obdivuhodný príbeh muža, ktorého komunisti neprávom odsúdili na smrť.
Viliam Žingor bol priamy chlap, ktorý vždy povedal, čo si myslí. V roku 1943 odmietol počas tzv. Slovenského štátu narukovať na východný front. Radšej zvolil hory nad Bystričkou, kde organizoval partizánske hnutie v Turci. Už nasledujúcu jar založil partizánsku skupinu a v auguste 1944 výcvikový tábor, kde cvičil partizánov. Pár dní pred vypuknutím Povstania sa stal veliteľom 2. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Odvážni chlapi bojovali v Rajeckej doline, podieľali sa na obrane povstaleckého územia.
„V detstve sme vnímali vojnu ako hru. Otca sme vídali veľmi málo. Často k nám však chodili žandári či tie nešťastné Hlinkove gardy,“ spomína na detstvo Žingorov syn Radomír (83). Počas SNP sa nemohli cítiť bezpečne, a tak ich Bohuš, brat partizánskeho veliteľa, odviedol do bezpečia. Neskôr sa mu stala osudnou prestrelka s fašistami.
„S mamou a dvoma súrodencami sme sa skrývali v tunajších horách a neskôr sme sa presunuli na Sliač. Začali nás hľadať, najmä otca. Vyzeralo to nebezpečne, že pôjdu aj po nás deťoch, a tak sme sa museli presúvať z miesta na miesto. Najťažšie časy prišli po páde Banskej Bystrice. Boli sme na chate na Prašivej. Odrazu silná streľba. Granáty vybuchovali okolo chaty, nikdy som sa tak nebál,“ spomína Žingorov syn, ktorý mal vtedy len 8 rokov. Po útrapách a zmenách pobytov sa napokon vrátili do Bystričky, kde sa dočkali konca vojny a návratu otca. No ťažko skúšaná rodina netušila, že to bude len na chvíľu a čaká ich ďalšie peklo. Tentoraz komunistické...
Verejne vystúpil zo strany
Po skončení vojny mal Viliam Žingor, ako organizátor partizánskeho hnutia a hrdina SNP, v spoločnosti rešpekt. Stal sa poslancom SNR za Komunistickú stranu Slovenska aj predsedom Zväzu slovenských partizánov. V roku 1947 však nesúhlasil s politikou strany a verejne z nej vystúpil. Upozorňoval aj na falošných partizánov, ktorí v tom vytušili prospech. Známe komunistické heslo – Kto nejde s nami, ide proti nám - malo krvavú dohru. Likvidácia „protištátnej skupiny“ na čele so Žingorom sa začala v novembri 1949. ŠtB v Martine a Žiline rozbehla veľké zatýkanie a domové prehliadky u vyše 150 ľudí.
Žingora chytili v horách a uväznili. Podľa žaloby Štátnej prokuratúry členovia skupiny zradili ideály, za ktoré bojovali v SNP, neuznávali robotnícku triedu za schopnú viesť štát, podnecovali do nespokojnosti menej uvedomelých partizánov a pripravovali teroristické akcie. Predseda senátu Štátneho súdu v Bratislave vo vykonštruovanom procese vymeral tri rozsudky smrti a ďalším vysoké tresty.
Ešte aj takmer 70 rokoch po poprave hrdinu SNP sa synovi Viliama Žingora tlačia slzy do očí. „Vyšetrovacia väzba trvala asi rok. Otec bol statný chlap, vysoký vyše 180 centimetrov, vážil do 100 kilogramov. Keď som ho videl na súdnom procese, mal asi iba 50 kilogramov. Taký to bol tragický koniec,“ povzdychne si Radomír a hneď dodá: „My sme boli tiež týmto postihnutí, celá rodina. V škole aj v práci. Nikto sa nám neospravedlnil. Všetci tvrdili, že to bol rozkaz z vyšších miest a oni museli plniť rozkaz. Nič viac. Nikto sa k tomu nepriznal.“
Viliama Žingora a ďalších dvoch odsúdených partizánov Samuela Bibzu a Ladislava Nosáka obesili 18. decembra 1950. Tajne ho pochovali v bratislavskom Slávičom údolí do očíslovaného hrobu bez mena. Rodinu o poprave neinformovali...
Nikdy nebuďte absolútne lojálni k vládnucej moci. A keď táto moc začne potláčať hodnoty a názory, o ktorých správnosti ste presvedčení, majte odvahu vystúpiť z radu a ísť proti prúdu.
-Viliam Žingor
Súd: Viliam Žingor bol nevinný
Banskobystrický súd rozhodol o Žingorovej nevine v rehabilitačnom procese v roku 1968. Do akcie proti žingorovcom (žingoriáde) nasadila ŠtB najmenej 6 agentov. „Aktívne pracovali medzi nimi spolupracovníci ŠtB, ktorí ich zámerne a intenzívne provokovali, čo bolo plne preukázané. Činnosť týchto agentov bola systematicky a zámerne usmerňovaná, zrejme preto, že vlastná tzv. protištátna skupina nevyvíjala dosť aktívnu činnosť. Skutkové tvrdenia obžaloby treba považovať za umelo vykonštruované,“ uvádza sa v oslobodzujúcom rozsudku.
Trojanovi nepomohol ani bratranec Svoboda
Jozef Trojan († 47) bol veliteľom Hornonitrianskej partizánskej brigády. V decembri 1949 ho zatkli a obvinili z vlastizrady, zo špionáže a z nedovoleného ozbrojovania, pretože neodovzdal všetky zbrane z vojny. Podľa niektorých zdrojov mu nepomohlo ani to, že generál a neskorší prezident ČSSR Ludvík Svoboda bol jeho bratrancom. Ako osoba pevného charakteru, veliteľ jedného z najlepších partizánskych oddielov, uznávaného aj spojencami počas SNP, bol pre vtedajší režim nepohodlný a musel byť odstránený. V roku 1953 Trojana odsúdili na trest smrti, a ešte v tom istom roku, 29. decembra, bol popravený. V roku 1969 ho súd v Bratislave oslobodil spod obžaloby z trestného činu návodu na vraždu. Rozhodnutie súdu však napadol prokurátor, a tak nevošlo do platnosti. Opätovné pokusy o očistenie Trojanovho mena, aj po páde režimu, boli neúspešné.
