Nosila som jedlo a odkazy desiatky kilometrov
- Počas Slovenského národného povstania som robila spojku medzi partizánmi, ktorí boli v lesoch nad obcou Jasenie. Vtedy som mala 18 rokov a bolo to veľmi nebezpečné. Denne som chodila cez 7 stráží aj 20 kilometrov, či už pre potraviny, alebo s nejakou správou. Chodila som s batôžkom, ktorý vyzeral ako školská taška a tam som to nosila. Aj ma zadržali a bola som na gestape vypovedať. Našťastie ma odtiaľ dostali a ja som sa vrátila naspäť do elektrárne, kde sme sa zdržiavali. Na druhý deň sa všetko skončilo a prišli Rusi. Cez vojnu sme prišli o všetko. Po vojne nám nezostalo nič, a keď som sa išla vydávať, ušili mi šaty z padáka.
Videl som, ako guľky zasiahli kamarátov
- Bol som členom Druhej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Jeho veliteľom bol Viliam Žingor, ktorého počas totality popravili pre jeho protikomunistické názory ako nepriateľa štátu. Počas jednej akcie dostal veliteľ naľavo odo mňa guľku. Napravo dostal iný kamarát guľku do kolena. Ja som mal šťastie, mňa vtedy náboje, našťastie, minuli. Samozrejme, že som bojoval aj so zbraňou, veď som aj zlikvidoval jedného dôstojníka. V roku 1951 ma zatkli, vyhlásili za nepriateľa štátu a zavreli do basy na deväťdesiatsedem dní. Na vojenskom súde som mal opäť šťastie. Prepustili ma. Pri všetkých peripetiách, čo som v živote zažil, som šťastný človek.
O život nám šlo aj v nemocnici
Vladimír Strmeň (91)
- Jeden z najťažších okamihov som zažil, keď som bol ranený a zasiahli ma črepiny. Mal som šťastie, že ma hneď ešte pod paľbou zobrali na obväzište. Tam bola náhodou sanitka, ktorá nás doviezla do Banskej Bystrice, kde ma operovali. Operačná sála šla na tri zmeny. Pod oknami operačky bola kopa rúk, nôh v kaluži krvi, ktoré museli odoperovať niektorým bojovníkom, ktorých tam priviezli zo zákopov. O život mi išlo aj v nemocničnej izbe. Jeden z vojakov, ktorému po útoku museli amputovať obe nohy, sa nevedel vyrovnať s vyhliadkami na ďalší život. Mal pri sebe ručný granát, ten odistil a vložil si ho pod perinu. Našťastie si to všimol ďalší vojak, okamžite pribehol a granát vyhodil von oknom. Bolo to ťažké obdobie. Ráno sme nevedeli, či dožijeme večera a večer sme nevedeli, či dožijeme rána.
