Odvtedy sa tu vystriedali desaťtisíce turistov a mnohí z nich sa do tradičného hotela radi vracajú, aby si nostalgicky zaspomínali na staré časy. Mikulášska chata sa nepodrobila diktátu moderných hotelov a zostala taká ako kedysi. A hostia to vedia oceniť.
Vchádzame do Jasnej a sledujeme, že celej posádke auta došli slová. Neboli sme tu tri či štyri roky, no aj za taký krátky čas sa známe lyžiarske stredisko zmenilo na nepoznanie. Do očí nám hneď z príchodu bije megalomanská výstavba, ktorá krásnu dolinu pomaly mení na betónovú džungľu.
Preto nás milo prekvapí, keď prichádzame k jednému z demänovských pamätníkov, hotelu Mikulášska chata, ktorá sa nachádza na brehu najväčšieho prirodzeného jazera v Nízkych Tatrách, Vrbického plesa. Hotel je učupený v tôni vysokých smrekov, skrytý pred staveniskom tak, že tu stále cítiť nefalšovanú atmosféru horskej chaty. Jedno z posledných miest v Jasnej, kde vás obklopuje to, prečo ste do Demänovskej doliny prišli. Príroda.
Horská chata
Pred hotelom nás už očakáva jeho riaditeľka Veronika Kováčiková. „Vitajte u nás,“ pozdraví nás a hneď sa presúvame okolo recepcie do reštaurácie. Všimneme si, že naše kroky sprevádza jemné vŕzganie. „Podlaha je pôvodná. V celej chate sme zanechali veľa pôvodných materiálov, napríklad aj schody na poschodie. Nájdu sa však aj takí zákazníci, ktorí sa na vŕzganie sťažujú, no väčšina chápe, že to je pointa,“ prezrádza sympatická riaditeľka. V reštaurácii to práve žije obedným ruchom. Sadáme si spolu za masívny stôl, aby sme sa dozvedeli viac o príbehu tohto hotela.
„Mikulášska chata sa skladá z troch samostatne stojacich objektov - Mikulášskej chaty, Depandansy - prístavby s bowlingom a Vrbickej chaty. Práve posledná zmienená, respektíve jej predchodkyňa Sokolská chata, bola postavená ešte v roku 1937,“ hovorí a ukazuje nám archívne zábery kolaudačnej listiny.
„Postavil ju Klub československých turistov v Liptovskom Mikuláši a keďže to bola jedna z prvých chát na okolí, okamžite sa stala obľúbenou. Bola centrom početných lyžiarskych pretekov, napríklad – Veľkej ceny Demänovských jaskýň. Prvý ročník sa konal v roku 1939. Keďže pôvodná chata bola maličká a lyžiarov každý rok pribúdalo, v povojnových rokoch sa mikulášsky odbor klubu turistov rozhodol, že hneď vedľa postaví ďalšiu, väčšiu chatu. Tak sa aj stalo a už v roku 1950 prijala prvých hostí.“ Mikulášska chata je pritom jediná pôvodne zachovaná chata zo všetkých troch objektov.
„V roku 1995 a 2005 bola kompletne zrekonštruovaná, ale bez zásahov do vonkajšej tatranskej architektúry. Má to atmosféru tej starej historickej chaty a presne preto sa sem naši hostia vracajú. Nehľadajú moderné a luxusné hotely so zlatými kľučkami, hľadajú oddych na chate ako kedysi.“ Rovnako sa podľa riaditeľky vyselektovali aj zamestnanci. „Mali sme obdobie, keď sa tu personál točil ako na páse. Očakávali, že budú pracovať v niečom honosnejšom. Zostali iba takí, ktorí pochopili príbeh chaty.“
Pri jazere
Chata si zakladá na svojej dlhoročnej tradícii. Dôkazom sú aj početné historické fotografie. Na jednej z nich vidíme usmiatych turistov, ako brázdia Vrbické pleso na člnkoch či na vodných bicykloch. V panoráme za jazerom pritom v pozadí trčí Mikulášska chata. Takýto pohľad si už dnes turisti nevychutnajú, a to hneď z niekoľkých dôvodov.
„Hotel od plesa dnes nevidieť, pretože vo výhľade bránia stromy. Možno aj našťastie, pretože aspoň zacláňajú výhľad ďalej do doliny, na to stavenisko,“ povzdychne si riaditeľka a pokračuje: „Člnky a bicykle sa pravdepodobne na pleso už tiež nevrátia. Jednak pre jeho ochranu a jednak z dôvodu, že pleso zarastá a to nielen od okrajov pálkami, ale zarastá aj jeho dno. Potápači sa už viackrát snažili poradiť si s tým, no je to akási parazitná rastlina, takže čím viac sa ju snažíte odstrániť, tým viac rastie.“
Pred tým, než sa pôjdeme pozrieť aj k spomínanému plesu, vydávame sa na obhliadku hotela. Kráčame na horné poschodie a nahliadame do prvej izby. Je jednoducho zariadená, do očí bije najmä nábytok z masívu a historické fotografie, ktoré zdobia steny každej z izieb.
„Kapacita hotela je 80 hostí. Sezóna je v posledných rokoch v podstate celoročná.“ Vchádzame do dvojposchodovej izby. Tá je ukrytá v samotnom cípe chaty. Dolu sa nachádza obývačka, hore pod strechou je posteľ, ku ktorej vedie točité schodisko. „Máme hostí, ktorí chcú iba túto izbu,“ usmieva sa riaditeľka.
Kronika
Pri potulkách hotelom nevynecháme wellness. „Hotel bez wellness, to je už dnes asi nemysliteľné. Stalo sa to súčasťou dovolenkovej kultúry a obľube sa teší najviac v zime, keď si ľudia po dobrej lyžovačke doprajú relax.“ Taký výdobytok, samozrejme, chata v 50. rokoch neponúkala, a tak si zákazníci, ktorí sa sem po rokoch vrátia, môžu vychutnať ten istý hotel trošku inak. A je ich dosť! Dôkazom je aj milý zážitok spred pár rokov.
„Mali sme tu pár z Austrálie, boli to zrelí sedemdesiatnici, ktorí sa tu zoznámili ešte ako študenti na lyžiarskom zájazde. Vrátili sa sem po desaťročiach zaspomínať,“ prezrádza. Podobne milé príbehy sú vpísané aj v Pamätnej knihe na recepcii. Jeden z prvých odkazov pochádza z roku 1965. Je od zamestnancov bývalého tlačového orgánu Komunistickej strany Rakúska. „Ďakujeme za peknú dovolenku, na ktorej sme si dobre oddýchli.“
Hľadáme však prvý slovenský zápis. Nachádzame odkaz od mechanizátorov, ktorí mali na chate v roku 1966 školenie. Tí boli na slová skúpi, zato v knihe zanechali kresbu chaty a ratraku, ktorý cez zimu zásoboval hotel potravinami. Zápis tu nechali v roku 1969 aj pracovníci liehovarenského odboru na Slovensku, či v roku 1977 gymnázium v Kežmarku.
Nostalgia
O tom, že na chatu sa radi vracajú aj jej bývalí zamestnanci, svedčí zasa odkaz z júla tohto roku. „Dňa 16. 7. 2019 navštívil chatu aj bývalý zamestnanec, ktorý tu pracoval v rokoch 1951 – 1954. Peter Gonščák s rodinou. Ďakujeme, klobúk dole.“ A nie je rozhodne jediný pán, ktorý na chatu spomína v dobrom. Dôkazom je aj Ján Zuzaniak (76) s manželkou Vierkou (74), ktorí tu prežili nádherných 23 rokov.
„Pracovali sme na chate od roku 1966 do 1989. Poznali sme celú dolinu už po pamäti. Ja som prišiel ako prvý, pracoval som ako čašník a manželka začala o niečo neskôr ako recepčná,“ spomína Zuzaniak. „V roku 1977 som sa stal vedúcim chaty, mal som pod sebou 25 zamestnancov. Všetci sme vtedy spávali na treťom poschodí, tam boli zamestnanecké izby.“
Manželia si s úsmevom spomínajú aj na pamätnú knihu, dokonca si podľa konkrétnych zápiskov vedia vybaviť daných hostí. So sebou si však priniesli aj vlastné archívne fotografie. „Toto som ja, ako koštujem niečo v kuchyni. Výborne sa tu varilo, slovenské špeciality, pstruhy na desať spôsobov,“ usmieva sa pán Zuzaniak a dopĺňa ho manželka. „Kuchyňa bola naozaj vychýrená široko-ďaleko!“ Hostia sa sem podľa bývalých zamestnancov vracali pravidelne.
„Zvyčajne na zimu na lyžovačku. Chodili sem hostia z Nemecka, Rakúska, Prahy, ale aj z Maďarska. S mnohými z nich sme udržovali dlhoročné kontakty, písali si pohľadnice či dokonca sa navštevovali. Ubytovanie si objednávali rok dopredu, aby sa im ušlo. Pravidelným hosťom bol napríklad otec speváka Daniela Hůlku, chodil sem s rodinou,“ prezrádza Vierka, ktorá tu spolu s manželom strávila 22 Silvestrov.
Výborné vzťahy pritom vtedy nemali iba s hosťami, ale aj s ostatnými chatármi. „Ten čas, čo sme tu prežili, bol krásny. Všetci chatári si pomáhali, boli sme ako jedna veľká rodina, no jednoducho výborní priatelia,“ hovorí Vierka o vzťahoch, ktoré dnes už medzi hoteliermi vymizli.
Ako rodina
Spokojná je na chate aj milá recepčná Renátka z Liptovského Mikuláša, ktorá tu pracuje už 15 rokov. Potvrdzuje slová riaditeľky, keď povie, že hostia sa sem radi vracajú, pretože to je starý historický hotel, ktorý dýcha spomienkami. No je však aj niečo iné, čo ich sem láka. „Dva roky dozadu k nám chodili na večere ľudia z iného tunajšieho hotela iba preto, že my z personálu sa so zákazníkmi veľmi radi rozprávame, a to v tom svojom ubytovaní nenašli. Tu vládne taká rodinnejšia atmosféra. Veď sem chodia hostia, ktorí si u nás napríklad sušia nájdené hríby,“ usmieva sa.
Je načase sa s týmto hotelom a s jeho milým personálom rozlúčiť. Pri ceste nazad do auta počujeme, ako odchádzajúci hostia ďakujú rad za radom celému personálu, ktorý stretnú. „Ďakujeme veľmi pekne za starostlivosť, bol to zážitok, určite sa vrátime!“
Vrbické pleso
Je najväčšie stále pleso ľadovcového pôvodu v Nízkych Tatrách. Leží vo výške 1 113 m n. m. a má rozlohu 0,69 ha. Hrozí mu, že úplne zarastie. Pálka do nízkotatranskej prírody nepatrí, umelo ju sem priniesli kačky, ktoré žijú na hladine plesa. Od roku 1975 je jazero národnou prírodnou pamiatkou. Dosahuje maximálnu hĺbku osem metrov.
