S Borisom Filanom sme sa rozprávali o starnutí, slovenskej realite, abstinencii, vypnutej kreativite, synoch aj vnučkách.
Keď sa vás vlani pýtali, čo očakávate od roku 2019, povedali ste, že by vás potešilo dlhé horúce leto. Prečo práve toto?
Milujem horúce letá, pretože mi pripomínajú moje detstvo. Nie je pravda, že len teraz sú horúce letá, lebo máme klimatické zmeny. Z detstva si pamätám, že boli letá silné, až sa vlnil asfalt a z toho tepla boli také búrky s obrovskými kvapkami, že sa na kalužiach robili bubliny a stúpala z nich para. Milujem také horúce leto, do ktorého sa dá až zavesiť.
Takže vy evidentne vysoké teploty znášate dobre... Ako sa inak cítite ako sedemdesiatnik?
Strašne. (smiech) Bol som navštíviť kamarátku v nemocnici a keď som vošiel do izby, rovno sa ma spýtala: „Boris, nevieš, ktorý idiot vymyslel starobu?“ Na starobe je dobré len to, že som sa stal oveľa tolerantnejším. Kedysi som bol pyšný na to, aký som ostrý, konfliktný a ako dokážem v konflikte víťaziť. Niekedy, keď sme sa stretli s Jožom Pročkom, tak to až iskrilo vo vzduchu a teraz poviem: „Jožko, máš pravdu.“ Inak, ak je pravda, čo sa hovorí, že človek vekom zmúdrie, tak presne tak isto aj zhlúpne. Takže je to nula k nule. (smiech)
Nie je problém kombinácia veku a tela bývalého vrcholového športovca?
Po skončení aktívneho športovania som žil takým samovražedným spôsobom, že keď som s tým nakoniec prestal, tak vlastne starnutím mladnem. Bol som najviac zničený niekde medzi koncom basketbalovej kariéry a koncom môjho televízneho života. Teraz už roky dodržujem predsa len prísnejšie stravovacie návyky a najmä odkedy sa na mňa vykašľal alkohol, cítim sa oveľa lepšie. A aby som to spresnil - neprestal som piť pre alkohol, ale kvôli ľuďom. Alkohol je veľmi dobrý katalyzátor, dokáže dať dokopy aj ľudí, ktorí so sebou nesúhlasia. Nefunguje však medzi ľuďmi, ktorí sa nenávidia. Dnes sú v Bratislave krčmy, kde sa ľudia hlboko nenávidia a želajú si to najhoršie. A oveľa viac ako alkohol škodia zlé energie. Tie sa strašným spôsobom šíria a ľudia z nich postupne ochorejú a zomierajú. Tak sa tomu vyhýbam.
Ale odkedy nepijete, neviete sa vraj zresetovať. Nie je aj to problém?
Mám inú cestu. Moja veľká radosť je moja pražská vnučka a prichádzajúca bratislavská vnučka. Syn Oliver sa má stať 10. novembra otcom. Vo mne žijú všetci moji starí rodičia - mám bradu mojej starej mamy z Piešťan, oči mám môjho starého otca z Kroměříža, v hlave mám mamine myšlienky. Zároveň ja žijem a budem žiť v mojich vnučkách. Jedna sa volá Charlotka a druhá bude Adelka.
Trojročná Charlotka je polovičná Francúzka. Vidieť to na nej?
Skôr počuť, lebo hovorí perfektne po francúzsky. Týmto jazykom komunikuje so svojou mamou, Francúzkou a s mojím synom hovorí po česky. A keď ju po česky osloví moja nevesta, reaguje: „Mami, ne, ty jsi Francouzka!“
Z čoho sa momentálne najviac tešíte?
Mám veľmi rád svoju prácu. Robím preto veľmi veľa, aby som ľuďom poskytoval pohodu v dobrej kvalite. To je to, čo som vždy v dobrom závidel Bolkovi Polívkovi alebo Milanovi Lasicovi. Oni dokážu robiť takzvanú zábavu, ale zároveň vám niečo dajú, niečím vás obohatia. Teraz som naštartoval novú sezónu s Pálenicami v Slovenskom rozhlase, kam sa mi podarilo dostať senzačných hostí. Pre mňa je pôžitok odhaľovať zaujímavých ľudí, aby sme všetci nemali pocit, že sme po krk v sr...ách.
Hovoríte o sebe, že ste zľahčovateľ. Ako vidí zľahčovateľ momentálnu situáciu na Slovensku?
Uvedomujem si, že všetko sa vyvíja. Neradi si priznávame, že dnes už je v našej spoločnosti dôležitá nová generácia, ktorá vyrástla na technológiách, o ktorých my starší máme iba potuchy. Rozdiel medzi nimi a nami je taký veľký ako medzi špičkovým potápačom s bombou a somárom, ktorý skočí do vody so zapchatým nosom. Tie IT technológie reprezentuje napríklad Progresívne Slovensko, ale aj Čaputová, to sú ľudia, ktorí žijú už nové časy pod vodou a správajú sa tam ako v prirodzenom prostredí. Evolučne, aj keď s niečím z toho nesúhlasím, je to správne. Lebo je to lepšie, ako keby to mali v rukách tí starí k...ti. (smiech)
Veľa ste toho v živote precestovali, videli, zažili... Bežnému necestovateľovi sa stáva, že keď v Ríme vidí desiaty kostol po sebe, preje sa ich. Stáva sa aj vám, že sa presýtite dojmov?
Áno, ja tomu hovorím, že mám „chrámy“. (smiech) Plavili sme sa loďou po Volge, jeden chrám, druhý chrám a hovorím manželke: „Počúvaj, Inge, nezdá sa ti, že máme chrámy?“ Je to neschopnosť pružne reagovať. Keď som bol v Tokiu, pridelili mi fantastickú japonskú sprievodkyňu. Mali sme na programe štyri chrámy a potom policajné riaditeľstvo. Po dvoch som sa spýtal: „Nehnevajte sa, ale nemôžeme ten tretí a štvrtý chrám vynechať a ísť rovno na políciu?“ Ona na to: „To sa nedá.“ Ja, že prečo a ona: „Lebo to máme v pláne!“ Mimochodom, keď idete do chrámu iba obzerať ikony či sväté sochy, tak vlastne neuvidíte nič, to podstatné vám ujde. Musíte si niekam sadnúť a otvoriť sa, aby do vás vošla tá dobrá energia. Ak nie, tak potom môžete chodiť, kade chcete...
V roku 2017 vás bývalý minister kultúry Marek Maďarič navrhol na štátne vyznamenanie, no rovnako bývalý prezident Andrej Kiska vám ho nakoniec neudelil. Ako sa na to dívate takto s odstupom?
Myslím si o Kiskovi, že je veľmi šikovný. Predbehol ma, nebol by som to od neho prijal.
Vlani ste v celonárodnej ankete Najväčší Slovák skončili na 62. mieste, pred Svätoplukom, Hodžom či Kamilom Peterajom. Dobré?
Keď si uvedomíte, že v Česku to pôvodne vyhral Jára Cimrman, tak je vám jasné, čo je to za súťaž. Je to zábava. Keď sa ma pýtali, tak som povedal, že podľa mňa je Najväčší Slovák aj tak dajaká Slovenka. Je dobré, že máme ženu prezidentku, lebo ja vždy tvrdím, že aj Boh je žena. Ženy vedia všetko oveľa lepšie ako muži.
Váš textársky kolega Kamil Peteraj začal už dávnejšie písať piesne pre speváčku Kristínu. Vás nepokúša spolupracovať s mladšími?
Mám takého mladého talentovaného speváka, napísal som mu teraz pesničku Nedráždi Ráža bosou nohou. Volá sa Jožo Ráž. (smiech) Ja už pre nikoho iného písať nebudem. Okrem toho všetky dobré texty musíte zažiť, odpiť si ich, odmilovať... Raz sa ma práve Jožo pýtal, že prečo už nepíšem ani pre Elán, ale len tie svoje knižky. A ja mu na to: „Lebo v tých knihách spievam ja!“
Čo máte momentálne rozpísané?
Som systematik. Pripravil som s veľkou chuťou dva výbery zo všetkých svojich kníh, poviedok a fejtónov. To najlepšie. Jeden sa volá Cesta okolo seba a druhý Široko ďaleko. Vyjdú na jeseň.
Žiadna autobiografia? Či ste už v knihách o sebe všetko povedali?
Tomu neverte. Ale nemyslím si, že už je čas napísať autobiografiu. Viete, najstrašnejšie sú autobiografie, keď ľudia o sebe začnú hovoriť takzvané pravdy - s kým sa opíjali, s kým sa vyspali. Znamená to, že už im došli náboje a z dela strieľajú zhúžvané spodky a ponožky... Momentálne som dlžný svojmu vydavateľovi minimálne dve knihy. Splním to, len si nie som celkom istý, či v predpísanom termíne. Stali sa mi dve také nepríjemné veci. Dlho a bolestivo mi zomierala 90-ročná mama a moja obľúbená manželka sa vlani šmykla na schodoch, zlomila si tri rebrá, ktoré jej prepichli pľúca a bolo jej treba meniť bedrový kĺb. Vtedy mi mozog vypol kreativitu a posadil ma na koľajnice ako servismana najdôležitejších žien môjho života. A ešte stále som sa celkom nevrátil.
O svojom vzťahu s otcom hovoríte ako o komplikovanom. Aký máte vzťah so svojimi synmi?
Vynikajúci! V prvom rade som ich naučil, že nesmú mať voči mne žiadny rešpekt. Keď sme niekde v trojici, trhajú ma na kusy a ja sa vtedy dokážem dostať von zo svojho tela a zhora sa pozerám, ako tí mladí tigri trhajú toho starého psa. Čím viac ma to bolí, tým mám z toho väčšiu radosť. Ale už sú to viac moji kamaráti ako synovia, lebo Marek má 40, Olino bude mať 36. Veľmi dobre si rozumieme, ale bolo to vykúpené obdobiami, keď to bolo komplikované. Mal som dobrý vzor. Môj komplikovaný otec mi nechával veľa slobody, ale vždy som mal pocit, že keby bolo treba, tak tam je. Musím povedať, že neviem vôbec nič o výchove, ale viem, že človek má deťom prejaviť autentickú dôveru, nie predstieranú.
Oliver je navyše vaším manažérom. Musí na vás byť veľmi tvrdý?
Nie, ja som totiž veľmi disciplinovaný a som aj usilovný. Pretože od istého veku je pre muža jeho práca jeho identita. Kedysi som sa dopočul, že scenárista Jaroslav Dietl píše 365 dní v roku, aj na Vianoce. Neveril som tomu a teraz to robím tiež, pretože mužovi v istom veku je strašne príjemné, keď sa ráno zobudí, vie, kto je a potvrdí si to tým, že to začne robiť. Nie je to usilovnosť, to je posilňovanie si sebavedomia.
26. septembra sa v Bratislave pri príležitosti vašej sedemdesiatky uskutoční koncert. Aký z toho máte pocit, že na jeden večer vám vybudujú takýto pomník?
Ľudia sa ma pýtajú, ako je to so všetkými tými dobrodružstvami opisovanými v mojich knihách. Vystupuje v nich literárna postava, ktorá sa volá rovnako ako ja, ale je oveľa naivnejšia, milšia a dobrodružnejšia. A ja si to tak predstavujem, že to preňho robia ten koncert k narodeninám. (smiech)
