Jela Slezáčková (69): Musela som byť aktívnejšia
„Vtedy neuvažujete ani nad samotou ani nad tým, či to je ťažké. Lebo keď si poviem, že je to zlé, nemám šancu to zvládnuť,“ myslí si pani Jela, ktorá sa k manželovej chorobe postavila statočne. „Bolo na ňom, či sa bude chcieť liečiť, či nie. Nie som dominantný typ, ktorý by chcel niekoho v čomkoľvek ovplyvňovať,“ vysvetlí a prezradí, že po manželovej smrti si vedome hľadala spoločnosť ľudí. „Musela som byť omnoho aktívnejšia voči svojmu okoliu a nájsť si blízkych a spoľahlivých priateľov namiesto toho jedného najbližšieho. Lebo nik nemôže zostať úplne sám. Bolo to obdobie istého hľadania, tápania aj mnohých otáznikov. Ja som introvert, nie som veľmi aktívny človek, tak som sa musela do tej aktivity prinútiť. Keď sa ma pýtali po desiatich mesiacoch, ako sa mám, povedala som, že vynikajúco. Čo sa však nedalo povedať po dvadsiatich mesiacoch. Tam už sa ukázalo, že nie všetci sú takí, ako som si myslela...“ myslí si detská klinická psychologička.
Alena Chudíková (69): Pomáhajú mi jeho filmy
Manželka seriálového primára Sovu zo seriálu Nemocnica na okraji mesta, či filmového kapitána Dabača prišla o svojho milovaného manžela Ladislava Chudíka († 91) v júni 2015, keď zomrel na následky zápalu pľúc v nemocnici. „Spočiatku sa to človeku zdá ako zlý sen, ako nejaký nezmysel, ktorý sa zvráti, zmení k tomu pôvodnému. Jedna časť človeka to nechce prijať, tá druhá vie, že to prijať treba, že sa nedá nič robiť,“ konštatuje pani Alena, ktorá je presvedčená, že keď máte niekoho radi, vždy je to predčasné, keď zomrie.
„Aj keby mal 130 rokov. Smrťou všetko prestáva, pomoc prichádza vďaka vnútorným dialógom s tými, ktorých sme stratili. Možno na začiatku sú tie rozhovory častejšie, časom menej časté, to však neznamená, že sme stratili vzťah k tomu mŕtvemu. Jednoducho, bolesť sa obrusuje a človek sa s tým nakoniec zmieri. Niekto si odstráni zo svojho okolia veci, ktoré mu pripomínajú blízkeho, mne to, naopak, neprekáža,“ vraví vdova a hneď aj dodá, že jej dokonca pomáha, keď sleduje filmy a zaznamenané predstavenia, v ktorých hral jej manžel. „V tej chvíli si môžem čiastočne nahovoriť, že tu niekde je.“
Viera Labudová (73): Chcela som, aby sa mi ukázal vo sne
Pani Vierka stála po boku Mariána Labudu († 73) polstoročie, až do osudného 5. januára minulého roka, keď herec náhle skolaboval pred svojím domom. Keď prišla sanitka, bolo už neskoro. „Manžel mi veľmi chýba, vždy, keď som išla na predstavenie, ma čakal a nešiel spať, pokiaľ som sa nevrátila,“ spomína pani Vierka, ktorá v SND robí šepkárku.
„Prvé mesiace po smrti boli pre mňa veľmi ťažké. Najťažšie bolo uvedomiť si, že ho už nikdy neuvidím. Nemohla som v noci spávať, budila som sa na to, že som chcela, aby sa mi ukázal vo sne. Ale nestalo sa tak,“ smúti pani Vierka, ktorej smútok pomáhajú prekonať najmä vnúčatá.
„Pri nich zabúdam na bolesť a žiaľ. Marián bol nielen dobrý manžel, ale aj dobrý radca. Vedel si poradiť s každou situáciou, najväčšiu radosť mal zo svojich vnúčat. Teším sa, že syn a zdá sa, že aj vnuk idú v jeho šlapajach,“ usmeje sa pani Labudová a nezabudne spomenúť, že vždy, keď odchádzala z domu, manžel jej zakaždým nezabudol pripomenúť, aby sa vrátila. „Bohužiaľ, odišiel on prvý do neznáma a ja som tu ostala,“ vzdychne si vdova, ktorú drží nad vodou práve práca medzi hercami. „Od manželovho odchodu som už mala tri premiéry v divadle, momentálne začínam novú hru,“ konštatuje.
