S partiou kamarátov manipuloval výsledky prípravných zápasov Nitry a Dunajskej Stredy. Od civilného súdu vyfasoval podmienku, športový mu naparil 25-ročný zákaz akejkoľvek futbalovej činnosti. K najhoršiemu obdobiu života sa vrátil Hodúr aj počas diskusie denníka N v spolupráci so Slovenským olympijským a športovým výborom.
Život na vysokej nohe, diskotéky, kasína, automaty, dlhy. Niečím podobným prešiel aj Juraj Halenár († 35). Futbalista bratislavských klubov Interu, Slovana a Petržalky to vyriešil v júni minulého roka samovraždou. Hodúr takýmto myšlienkam neprepadol. „Aj keď som mal tie najväčšie problémy, nikdy som nemyslel na to, že by som si siahol na život. Vždy som si povedal, že všetko sa dá vyriešiť. A aj sa tak stalo. Napriek ťažkej situácii som mal toto úplne pod kontrolou. Nie som typ človeka, ktorý by si zobral život,“ zdôraznil Ivan pre Nový Čas.
Mladícky sen Hodúra o sladkom živote časom vyprchal. Peniaze sa rýchlo rozkotúľali. Ani hráčska kariéra sa nevyvíjala podľa predstáv. Bohaté kluby nemali o neho záujem. Po návrate z Poľska a odchode z Trnavy skončil v Dunajskej Strede. „Finančná situácia tam nebola dobrá. Niektorí hráči nemali čo jesť. Majiteľ nám nasľuboval veľké príjmy, ale na výplatu som dostal ani nie 500 eur. Za tri mesiace dokopy tisíc. Padol som do mínusu. Prišli dlhy.“
Eurá potreboval ako soľ. Mal rodinu, deti, platil nájomné, splácal auto. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa dostal do pozornosti stávkarskej mafie. Hodúr tvrdí, že vedela, koho osloviť. „Vedeli, kto je na tom z kabíny najhoršie. Prišli aj za mnou. Dali mi krátky čas na rozmyslenie. V situácii, v akej som sa nachádzal, to bolo veľké pokušenie. Podľahol som. Myslel som si, že sa to nikdy neprevalí. V Nitre a v Dunajskej som bol sprostredkovateľom.“
Bývalý 12-násobný slovenský reprezentant zasa oslovil kamarátov v klube. Partia ovplyvnila šesť výsledkov. Väčšinou prípravných zápasov. „Keď som súhlasil, už som to nemohol zobrať späť. Stávkovalo sa po dvadsiatej minúte, keď boli vyššie kurzy. Signál nám dávali ľudia z tribúny. Ak na nej ostali, alebo si dal niekto dolu čiapku, dohoda platila. Išli sme na to. Mali sme zariadiť väčší počet gólov, vyrobiť pokutový kop, alebo nechať voľného hráča. Aby to dopadlo podľa ich predstáv. Všetko za 2 500 - 3 000 eur na hlavu,“ spomína Hodúr.
Po treste a konci kariéry sa ťažko zaraďoval do života. Pracuje u kamaráta na stavbe. „Mám dve roboty. Stavbu a raz za týždeň roznášam letáky pre obchodný reťazec. Dá sa z toho vyžiť. Nie však ako keď som hrával futbal. Nerozmýšľal som nad tým, koľko som prehral na automatoch. Bolo to už dávno, ale odhadom okolo 2 000 eur mesačne som tam nechal,“ prezradil nám. Na futbal mu chodiť nezakázali. Niekedy vybehne do Nitry alebo zájde na zápas rodnej Serede. Pozorne sleduje najmä rast svojho 14-ročného syna, tiež futbalistu.
