S Jarmilou Lajčákovou-Hargašovou (52) sme sa rozprávali aj o jej prvom vnukovi, živote v diplomatickej komunite či o večeroch v teplákoch.
Dlhšie obdobie ste boli, aspoň navonok, bez práce. Čo ste robili počas posledného roka, po návrate z USA? Čo vás napĺňalo?
Bez práce som, vďakabohu, nikdy nebola. V prvom rade som musela presťahovať domácnosť. Okrem toho som naďalej moderovala rôzne podujatia, venovala som sa diplomatickému zboru, charite. A, samozrejme, celej rodine.
Vy ste aj bez kamery či bez moderovania „kompletný“, šťastný a spokojný človek?
Dúfam, že som ešte „kompletná“, aj keď človek nikdy nevie. (smiech) Šťastie a spokojnosť rozhodne s kamerou nesúvisia, aj keď k nim určite patrí možnosť realizovať sa a robiť to, čo robím rada.
Do práce v RTVS ste sa po návrate z USA mohli vrátiť už pred rokom. V čom bol problém?
Predovšetkým som cítila, že sa už nechcem vrátiť do športového spravodajstva. Pokiaľ ide o iné projekty, predstava, že vám niekto predloží ponuky a vy si z nich vyberáte, je nereálna. A nie je jednoduché vymyslieť niečo, s čím sa stotožníte a súčasne má televízia o to záujem. Ja mám, naopak, pocit, že sme ten proces poriadne urýchlili a posledné mesiace boli pre mňa pracovne mimoriadne rušné.
Už dávnejšie ste ohlásili, že k televíznemu športu sa vracať nechcete. Z akého dôvodu ste sa rozhodli túto kapitolu uzavrieť? Zdalo sa vám, že pre manželku ministra to už nie je dostatočne seriózna práca?
Žartujete. Každá práca je seriózna, ak ju človek robí rád a so srdcom. A platí to pre každého bez ohľadu na to, čia manželka som a akú prácu práve robí môj manžel. Je normálne, že po istom čase človek potrebuje urobiť zmenu, niekam sa posunúť.
Zostali ste v každodennom kontakte so športom aspoň v aktívnej forme či najmä ako diváčka?
Zostala a navždy zostanem. Aj keď ako diváčka mám v poslednom období veľmi málo času a pravdupovediac ani neviem, kedy som si naposledy zapla televíziu. Aktívny šport sa obmedzil na pilates a prechádzky po lese, ale bez nich by som nezvládla sedieť hodiny pri počítači či v aute.
Nad reláciou som dlho špekulovala, diskutovala som o nej s režisérmi, dramaturgičkou, oproti pôvodnému námetu sa postupne vyvíjala. Takže v konečnom dôsledku je za ňou tím ľudí, s ktorými spolupracujem.
Vraj kvôli jej nakrúcaniu dosť cestujete. Takže to nie je tak, že hostia chodia za vami do štúdia v Mlynskej doline, ale vy chodíte za nimi?
Áno, cestujeme za nimi, do ich prostredia, na miesta, ktoré sú zásadné pre ich život a tiež za ľuďmi, ktorí ich sprevádzali na ich životnej ceste. Verím, že viaceré miesta, na ktoré sme sa dostali s kamerou, budú pre divákov veľmi atraktívne.
Aké osobnosti sa objavia v tejto relácii? A prečo práve ony?
Vybrali sme osobnosti, ktorých životný príbeh môže byť inšpiráciou pre nás ostatných. Niektorí hostia sú známi širokej verejnosti, niektorí menej alebo vôbec. V desiatke sú ľudia z rôznych oblastí, žijúci v rôznych krajinách. Snažíme sa odhaľovať zaujímavé, zlomové momenty ich života a tiež ukázať, že cesty k úspechu sú málokedy priamočiare.
Dlhé roky sa pohybujete v diplomatickej komunite na svetovej úrovni. Akí sú to ľudia?
Pre mňa je privilégium spoznať ich po ľudskej stránke. A sú takí, ako všetci ostatní. Tak ako v bežnom živote, s niektorými si sadnete okamžite, s inými zostanete len v oficiálnej rovine.
Nedávno ste sa stretli s Michaelom Douglasom a s Catherine Zeta-Jones. Všetci o nich rozprávali len v superlatívoch. Na vás ako zapôsobili?
Pridávam sa k nim. Príjemní, autentickí, mimoriadne zorientovaní v politike aj v spoločenských témach. A ako to už býva, tie ozajstné hviezdy to nikdy nepotrebujú demonštrovať.
V podstate sa bežne stretávate s osobnosťami svetovej úrovne. Zvyknú sa vám ešte z niekoho roztriasť nohy?
Trasením nôh by som to nenazvala. Mám obrovský rešpekt ku všetkým ľuďom, ktorí niečo dokázali. Je tam aj prirodzená zvedavosť. A som šťastná, že sa im môžem priblížiť, inšpirovať sa ich skúsenosťami.
Špeciálne počas pobytu v USA vás čakalo veľa spoločenských povinností, večierkov, ktorým sa doma radšej vyhýbate. Či je niečo iné ísť na „šoubiznisovú“ párty v Bratislave a iné na poobedňajšie stretnutie diplomatov?
Samozrejme. S diplomatmi sa stretávam aj v Bratislave. Len pri tom nie sú médiá, nikto nehodnotí, kto mal aké topánky, kabelku či účes... Nechcem povedať, že tými „šoubiznisovými“ pohŕdam, ale každý máme právo výberu, máme nejaké priority. Pre mňa je večer doma v teplákoch vzácny.
Po tom množstve stretnutí a spoznávania sa s ľuďmi z celého sveta by ste zrejme rovno mohli ísť učiť zemepis... Viete toho o svete mnohonásobne viac než po skončení školy?
Určite viem, ale som presvedčená, že Slováci veľa cestujú a spoznávajú svet, nemyslím si teda, že som v tomto smere výnimočná. Možno mám len vďaka manželovi možnosť vidieť viac do zákulisia toho, čo sa deje vo svete.
Kvôli manželovej práci žijete celé roky striedavo na Slovensku a v zahraničí. Teraz máte slovenskú fázu... Vychutnávate si ju o to viac, že nikdy neviete, kedy sa skončí?
Čím som staršia, tým radšej som doma. Silnejšie si uvedomujem, že chcem byť nablízku rodičom, priateľom a vnuk je, samozrejme, osobitná kapitola.
Začiatkom roka vyšlo najavo, že vaša sestra je partnerkou brata exprezidenta Kisku. V rámci spoločných rodinných stretnutí sa preventívne o politike nebavíte? Či, naopak, je to úplne samozrejmá téma?
Politika pre mňa nie je samozrejmá téma ani doma, ani s priateľmi, ani s rodinou. Iste, s manželom sa rozprávam o jeho práci, zaujíma ma, čo sa deje vo svete. Ale odkedy nepracujem v spravodajstve, politike sa vyhýbam, ako sa len dá, a žije sa mi tak podstatne ľahšie.
Predovšetkým každé dieťatko je iné a okrem toho ja nemám syna, takže do našej babskej partie priniesol úplne inú energiu. Vie ma úplne spoľahlivo dostať tam, kam chce a ja sa tomu vôbec nebránim, lebo mám ten luxus babky, ktorá môže rozmaznávať.
Žijete pod jednou strechou aj s rodinou vašej dcéry Vanesy. Vám by sa pozdávalo, keby to tak bolo natrvalo?
Mladí žijú o poschodie vyššie, obe rodiny teda majú súkromie. Na druhej strane sme často spolu a je u nás naozaj veselo. Má to veľa praktických výhod, vieme si s Vanesou pomôcť aj ako gazdiné, s nákupmi, varením. Teraz, keď veľa cestujem, postará sa aj o mladšiu sestru Laru. Celkovo si myslím, že viacgeneračné domácnosti, ktoré majú na Slovensku tradíciu, sú skvelé nielen pre deti, ale aj pre nás.
Pri ženách sa nepatrí hovoriť o veku. Ale... Vy ste jednou z najdlhšie fungujúcich televíznych moderátoriek na Slovensku. Lichotí vám, že ste tak dlho vydržali vo svete, ktorý je inak veľmi náchylný na zmeny?
K svojmu veku sa bez problémov priznávam. Chápem neustálu túžbu televízií po zmene a nových tvárach, na druhej strane moderovanie nepovažujem za modeling a myslím si, že životná skúsenosť je aj v tejto oblasti dôležitá. Verím, že sebakritickosť je u mňa dostatočne vyvinutá, viem, čo viem, a netlačím sa tam, kam nepatrím.
