Jedným z tribúnov Novembra ´89 bol herec Milan Kňažko. Ako sa pozerá na uplynulé tri desaťročia? A čo si myslí o súčasnej slovenskej politike?
Pre mladých ľudí sú sloboda a demokracia samozrejmosťou, nemajú s čím porovnávať. Tí skôr narodení však bývajú neraz nespokojní a s nostalgiou spomínajú na istoty, ktoré ponúkal socializmus. Ako sa na vývoj našej krajiny pozeráte vy?
Zvyknem použiť prirovnanie, že dnešní dvadsiatnici tomu rozumejú tak, ako my sme vo veku 20 rokov rozumeli vojne vo Vietname. Prečítali sme si o tom v knihách, ale nemohli sme mať z toho nejaký pocit. Stačilo by byť tri dni v džungli a pochopili by sme, čo to bolo! Osobný zážitok sa nedá nahradiť žiadnym rozprávaním, žiadnou literatúrou či filmom. Keď sa niekto narodil v 70. a 80. rokoch, nezažil tie úplne najhoršie časy budovania socializmu. Ja som sa narodil v roku 1945, preto viem, čo sú roky päťdesiate, viem, čo sú justičné vraždy. Môj otec bol odsúdený na 13 rokov a hrozil mu trest smrti. Za nič! Skonfiškovali nám dom, museli sme sa vysťahovať z Bratislavy. Pri každej vražde v 50. rokoch komunisti zdvihli prst. Neskôr už nemuseli vraždiť, už len dvíhali prsty a ľudia vedeli, že sa musia báť.
V Novembri 1989 ste stáli na tribúne, s vaším menom sa spájajú najmä dve slová – utvorte koridor – keď ste žiadali demonštrantov, aby vytvorili miesto pre sanitku. Mnohí vás dodnes považujú za moderátora mítingov, ale vy sa tomu bránite. Prečo?
Keď si to ľudia vravia medzi sebou, s tým nič nenarobím. Ale keď som si v istom týždenníku prečítal článok jedného z propagandistov v súvislosti s Matovičovou rezerváciou Námestia SNP, v ktorom píše, že niektoré osobnosti revolúcie to odmietli, ale možno tam vystúpia moderátori Budaj a Kňažko, tak to ma pobavilo. Takže som moderátor akýchsi osobností, z ktorých poniektorí, ktorých tam spomínajú, vôbec v Novembri nefigurovali. Je to smiešne a pritom také smutné, ako sa prepisujú dejiny!
Keď sa obzriete späť do minulosti, ako vnímate tých 30 rokov? Ste spokojný?
Ľudia sú spokojní alebo nespokojní, pretože to patrí k ich každodennej výbave. Podstatné je však to, že sa zmenil systém. Máme slobodné voľby, a to je najväčšie a súčasne jediné víťazstvo novembrovej revolúcie. A to ostatné? Na Slovensku bolo odvtedy viacero vlád a premiérov, takže nemôžeme hovoriť, že za to môže novembrová revolúcia. To, že napríklad zdravotníctvo, poľnohospodárstvo, súdnictvo vyzerajú tak, ako vyzerajú, je smutná skutočnosť, no svoje pozitívne alebo negatívne postrehy treba adresovať konkrétnym ľuďom, konkrétnym vládam a konkrétnym premiérom. Nie tribúne.
