Jedným z tribúnov Novembra ´89 bol herec Milan Kňažko. Ako sa pozerá na uplynulé tri desaťročia? A čo si myslí o súčasnej slovenskej politike?
Pre mladých ľudí sú sloboda a demokracia samozrejmosťou, nemajú s čím porovnávať. Tí skôr narodení však bývajú neraz nespokojní a s nostalgiou spomínajú na istoty, ktoré ponúkal socializmus. Ako sa na vývoj našej krajiny pozeráte vy?
Zvyknem použiť prirovnanie, že dnešní dvadsiatnici tomu rozumejú tak, ako my sme vo veku 20 rokov rozumeli vojne vo Vietname. Prečítali sme si o tom v knihách, ale nemohli sme mať z toho nejaký pocit. Stačilo by byť tri dni v džungli a pochopili by sme, čo to bolo! Osobný zážitok sa nedá nahradiť žiadnym rozprávaním, žiadnou literatúrou či filmom. Keď sa niekto narodil v 70. a 80. rokoch, nezažil tie úplne najhoršie časy budovania socializmu. Ja som sa narodil v roku 1945, preto viem, čo sú roky päťdesiate, viem, čo sú justičné vraždy. Môj otec bol odsúdený na 13 rokov a hrozil mu trest smrti. Za nič! Skonfiškovali nám dom, museli sme sa vysťahovať z Bratislavy. Pri každej vražde v 50. rokoch komunisti zdvihli prst. Neskôr už nemuseli vraždiť, už len dvíhali prsty a ľudia vedeli, že sa musia báť.
V Novembri 1989 ste stáli na tribúne, s vaším menom sa spájajú najmä dve slová – utvorte koridor – keď ste žiadali demonštrantov, aby vytvorili miesto pre sanitku. Mnohí vás dodnes považujú za moderátora mítingov, ale vy sa tomu bránite. Prečo?
Keď si to ľudia vravia medzi sebou, s tým nič nenarobím. Ale keď som si v istom týždenníku prečítal článok jedného z propagandistov v súvislosti s Matovičovou rezerváciou Námestia SNP, v ktorom píše, že niektoré osobnosti revolúcie to odmietli, ale možno tam vystúpia moderátori Budaj a Kňažko, tak to ma pobavilo. Takže som moderátor akýchsi osobností, z ktorých poniektorí, ktorých tam spomínajú, vôbec v Novembri nefigurovali. Je to smiešne a pritom také smutné, ako sa prepisujú dejiny!
Keď sa obzriete späť do minulosti, ako vnímate tých 30 rokov? Ste spokojný?
Ľudia sú spokojní alebo nespokojní, pretože to patrí k ich každodennej výbave. Podstatné je však to, že sa zmenil systém. Máme slobodné voľby, a to je najväčšie a súčasne jediné víťazstvo novembrovej revolúcie. A to ostatné? Na Slovensku bolo odvtedy viacero vlád a premiérov, takže nemôžeme hovoriť, že za to môže novembrová revolúcia. To, že napríklad zdravotníctvo, poľnohospodárstvo, súdnictvo vyzerajú tak, ako vyzerajú, je smutná skutočnosť, no svoje pozitívne alebo negatívne postrehy treba adresovať konkrétnym ľuďom, konkrétnym vládam a konkrétnym premiérom. Nie tribúne.
Práve v tomto sú ľudia akoby skeptickí. Alebo to vidíte inak?
Ľudia vravia: Tak to sme si to teda vyštrngali... Ja však nie som sklamaný. Sklamaný som možno len z toho, ako to pomaly ide a že nie práve ideálni ľudia idú do volieb. Zatiaľ nám žiadny „vodca“ nič dobré nepriniesol. Ani Mečiar, ani Fico. Nie je dobré, keď sa spoliehame na „silné osobnosti“. Stačia dobré tímy. Len musia existovať a musia byť čitateľné.
Čím to je, že tie silné tímy akoby stále neboli?
Pozrite sa, my sme stále v akomsi permanentnom chaose. Na Slovensku je neštandardná situácia, pretože málokto je naozaj tým, za koho sa vyhlasuje. Nemáme reálne sociálnu demokraciu, nemáme ľavicu. Najsilnejšia strana na Slovensku je vlastne obchodná spoločnosť. A potom tu vznikajú ďalšie hybridy, ktoré nie sú ani vľavo, ani vpravo, ani liberálne, ani konzervatívne, ani kresťanské. To je zúfalstvo.
Ktorá kauza vás za posledné roky najviac zdvihla zo stoličky?
Keby som začal vymenúvať, to by bol veľmi dlhý rozhovor. Veď si zoberte moje osobné skúsenosti. Staval som dom, vedľa mňa staval Bašternák. Videl som, že stavia niečo, čo je v rozpore so zákonom, v rozpore s územným plánom. Keď mu miestny úrad vyšiel v ústrety, keď mu magistrát vyšiel v ústrety a všetko vraj bolo v súlade so zákonom, bol som z toho zúfalý. Dal som podnet na súd. Okresný súd vydal rozhodnutie, že je to v súlade so zákonom. Krajský súd aj Najvyšší súd vydali rovnaké rozhodnutie. Všetko je podľa nich v súlade so zákonom! Pritom v tej oblasti je povolená 22-percentná zastavanosť. Bašternák všetku zeleň vyrúbal, celý pozemok zabetónoval a postavil dom.
Podnikateľa Ladislava Bašternáka odsúdili na päťročný trest odňatia slobody v kauze neodvedenia dane a poistného. Ako ste prijali vtedy túto informáciu?
Orgány činné v trestnom konaní robili len to, čo museli. Trošku povolili ventil, ale mafia pracuje ďalej. Po prvé - Bašternák mal podľa zákona dostať 7 a viac rokov. Po druhé - dovolili mu účtovníctvo, majetok, autá prepísať... Po tretie - som presvedčený, že celá konkurzná fraška je dohodnutá. Myslím si, že ostatní sa veľmi boja, že by začal hovoriť.
Kto sú to tí ostatní?
Všetci tí, čo s ním kšeftovali, tí, ktorí ho chránili a chránia doteraz.
Keď Bašternák vedľa vás staval megavilu, popraskali vám zrkadlá v kúpeľni, obklady, omietky, no napokon ste vyhrali. Súd vám odklepol odškodné 55 000 € plus úrok z omeškania.
So mnou sa mimosúdne vyrovnala Bašternákova manželka, on už nemá majetok. Chudák... To je spravodlivosť!? To je, ako keď generálny prokurátor Jaromír Čižnár povie, že rozpúta peklo... A zatiaľ nerozpútal peklo, rozpútal žumpu u seba na Generálnej prokuratúre. Vidíte, ako sa u nás kauzy vlečú, ako sa kamuflujú. Minule som čítal anketu, kde ministri vraveli, že sa s korupciou nestretli. Ešte v ten deň mali ísť pred vyšetrovacie orgány. Čo to rozprávajú? Veď každý vrátnik väčšieho podniku sa stretol s korupciou! Ja som bol trikrát ministrom a môžem uviesť desiatky prípadov, keď som sa stretol s korupciou. Ale som ju odmietol. A keďže oni tvrdia, že s korupciou sa nestretli, no tak ju asi akceptovali.
A ako ste to riešili vy, keď ste sa stretli s korupciou?
Poviem vám niekoľko prípadov. Keď som nastúpil v roku 1998 do ministerského kresla, celý spodok ministerstva kultúry bol prenajatý na 50 rokov za 500 korún štvorcový meter ročne! Dovolil to minister Hudec, hoci zákon hovoril, že prenajať sa môže len na 10 rokov, a nie za takú smiešnu cenu. Tak som zmluvu vyhlásil za neplatnú. Prišiel za mnou istý človek, že koľko tam oni preinvestovali. Mala tam byť nejaká krčma, nevestinec či šantán. Toho človeka som vypoklonkoval a už nikdy som ho neprijal. Mal som ešte niekoľko telefonátov, potom to skončilo. Dnes sú dolu výstavné priestory a tiež Divadlo Astorka Korzo ’90. Na Bielej ulici v Starom Meste je zariadenie ministerstva kultúry. Istá firma mi zrazu začala nosiť darčekové koše, že to majú na 5 rokov prenajaté s právom odkúpenia za úplne smiešnu cenu. Tak som tú zmluvu opäť vyhlásil za neplatnú. Nechal som dotyčnému napísať, že mu dávam dva či tri mesiace na to, aby priestory vypratal, keď nie, za účasti notára to dám vyložiť do kontajnera na ulicu. Keďže to neurobil, tak mal kontajnery na ulici.
Už sú to dva roky, čo boli zrušené Mečiarove amnestie, v podstate pod tlakom verejnosti či filmu Únos. Ako vnímate fakt, že v prípade únosu Michala Kováča mladšieho z roku 1995 sa vlastne dodnes nič nezmenilo?
Vplyvní ľudia, ktorí to zahrali do autu a vyše 20 rokov bránili zrušeniu amnestií, sú stále medzi nami.
V kauze únosu prezidentovho syna figuroval aj Peter Tóth, ktorý vtedy ako novinár odhaľoval praktiky Lexovej SIS. Z Tótha sa neskôr stal SIS-kár a dnes figuruje ako svedok v kauze Mariána Kočnera, pre ktorého sledoval novinárov. Čo si o ňom myslíte?
Prebudené svedomie, alebo záchrana vlastnej kože. Možno oboje!
Vy osobne sa poznáte s Kočnerom.
Stretol som sa s ním. S Bašternákom boli priam nerozlučná dvojica.
Nepovedali ste si niekedy, že či ste urobili dobre, keď ste vstúpili do politiky?
Pozrite sa, ja som nevstúpil do politiky ako do zábavného podniku, ale pre zásadné názory. Stalo sa tak, keď som podpísal petíciu Niekoľko viet, lebo som sa nemohol pozerať na to, ako brigády socialistickej práce odsudzovali mojich kamarátov za niečo, čo tá petícia vôbec neobsahovala. Tiež som podpísal petíciu za prepustenie politických väzňov a potom ma nepustili do Španielska na festival československých filmov, kde som hral v dvoch filmoch zo šiestich hlavnú postavu. Keď som sa ohlásil k ministrovi Koyšovi a on ma neprijal, tak som vrátil titul zaslúžilý umelec. Ako jediný v ČSSR! Napísal som, že keď som raz zaslúžilý umelec, tak nech sa tak ku mne správajú, alebo si ten titul môžu nechať pre niekoho iného. Mal som už toho plné zuby. Potom, keď ma na jar roku 1990 presvedčili, že musím ísť do volieb, lebo VPN malo 7 %, KDH 20 %, tak som išiel, aby to VPN vyhralo. Politike som sa venoval kvôli zmene konkrétnych vecí a niečo sa aj podarilo. Ja nie som kariérny politik, ani kariérny diplomat. Mohol som byť jedno aj druhé, ale to nie je moja cesta.
Umelci boli vždy tí, ktorí ukazovali na neprávosti v spoločnosti. Ako ste vnímali protesty Za slušné Slovensko, na ktorých vystúpili viacerí vaši hereckí kolegovia?
Predovšetkým si kladiem otázku: Toto chceli ľudia na námestí? Chceli tento paškvil v podobe Pellegriniho ficizmu s ľudskou tvárou, alebo chceli naozaj zmenu a predčasné voľby? Ja si myslím, že to druhé. Ak toto, čo sa odohralo, bola zásadná rozsiahla rekonštrukcia vlády, o ktorej hovoril vtedajší prezident Kiska, no tak to je hádam veľmi zlý vtip. Tu prišlo k absolútnemu zlyhaniu prezidenta. A okrem toho, keď sa volám Za slušné Slovensko a zvolám míting, a potom ľuďom deň predtým cez médiá odkážem, že míting nebude, to nie je slušné.
Viníte konkrétnu osobu?
No to je predsa evidentné! Doteraz to pán Kiska nevysvetlil.
Ako vnímate prezidentku Zuzanu Čaputovú?
Prajem jej veľmi, aby sa jej darilo. Pretože chcem, aby sa darilo tejto krajine. Viackrát som sa vyjadril pre francúzske aj české médiá, keď bola ešte len v prvom kole, že z toho výberu je to najlepšia možnosť. Zatiaľ nemám dôvod o tom pochybovať. Akurát si myslím, že pokiaľ ide o rezidenciu, nemala by nadviazať na smutno-smiešnu tradíciu cezpoľných prezidentov, ktorí si nechali zveľadiť svoje rodinné domy a rezignovali na rezidenciu. Pretože prezident je inštitúcia. A keď už táto vláda rozhodla, že rezidenciu v hodnote 7 miliónov bude mať predseda vlády a predseda parlamentu, a nerozhodla o tom, že predovšetkým musí mať rezidenciu prezident, tak to je ďalšie zlyhanie. To je niečo nepochopiteľné. S odôvodnením, že ona chce bývať tam, kde býva? Ona môže chcieť a môže tam aj bývať, ale inštitúcia prezidenta musí mať rezidenciu. Veď si predstavte, že príde francúzsky prezident Macron a ona mu bude chcieť prejaviť mimoriadnu protokolárnu pozornosť a pozve ho na obed do svojej rezidencie. Tak ho pozve do radovej zástavby do Pezinka? Nech sa čo najskôr spamätá, aj celé jej okolie.
Keby vás oslovili, aby ste šli do politiky, šli by ste?
Oslovujú ma, ale ja som skončil. Nechcem ísť do politiky.
Ako si predstavujete svoj ďalší život?
Hrám v štyroch divadlách, aj v Česku. Na jeseň idem skúšať v Divadle na Jezerce nádhernú komédiu v dvojici s Jiřinou Bohdalovou. Keď som kandidoval za prezidenta, tak som si povedal, že mám dobrú možnosť a ešte lepšiu. Dobrú, keď ma zvolia a lepšiu, keď ma nezvolia. Nesťažujem sa na svoj život, mám rád osobnú slobodu, to je pre mňa najvyššia hodnota Novembra 1989.
