Séria, počas ktorej sa postupne stal majstrom sveta, olympijským šampiónom i druhýkrát vicemajstrom Európy, sa skončila v najťažšej súťaži jeho kariéry. Na MS v katarskej Dauhe odstúpil na začiatku druhej polovice pretekov, ktoré by ani nenazval pretekmi.
A Tóth zďaleka nebol jediný, kto to vzdal pri nočných teplotách nad 30 stupňov Celzia a približne 75-percentnej vlhkosti vzduchu. Zo 46 štartujúcich svieti DNF pri osemnástich vrátane svetového rekordéra a obhajcu titulu Yohanna Diniza z Francúzska. Ešte aj zlatý Japonec Jusuke Suzuki v niektorých momentoch len kráčal a takmer zastavil a víťazný čas 4:04:20 h nemá podľa 36-ročného slovenského reprezentanta obdobu: "Podľa mňa neexistuje porovnanie s ničím. V Osake 2007, kde boli doteraz najextrémnejšie podmienky, išli dokonca všetci medailisti pod 3:45 h, čo je úplne iný rytmus. Obdivujem každého, kto prišiel do cieľa, ale ja som na to nemal. Vzdal som jedine na MS v Dägu 2011, keď som išiel dvojštart. Tam to bolo opodstatnené, cítil som, že po dvadsiatke som úplne stratil formu. Nevládal som chodiť, takže aj do pretekov som išiel s tým, že to iba vyskúšam. Aj tu bolo prvoradé prežiť to v zdraví, jasné, že som chcel prísť do cieľa, veď na to som tu, ale toto mi nedávalo žiadny význam. Prísť na dvadsiatom, tridsiatom mieste, zničiť sa a skončiť v nemocnici."
Na nosidlách a v opatere lekárov sa ocitlo niekoľko chodcov, Tóth sa vyhol aspoň takémuto scenáru: "Nechcem sa vyhovárať len na podmienky, nesadol mi prechod sem. Ešte v prvý deň som sa cítil ako-tak dobre, už v piatok som začal pociťovať negatívnejšie javy a potom sa to celé zopsulo. Príprava bola fantastická, forma výborná, posledné tréningy na Cypre boli skvelé, ale pochopil som, že toto je o niečom inom. V tomto tempe a v týchto podmienkach to bolo len o nájdení rytmu, pri ktorom si viem predstaviť, že sa dá dôjsť do cieľa. Celkom som si ho našiel, ale zistil som, že ešte aj ten je príliš rýchly a do toho sa pridali žalúdočné, resp. črevné problémy. V takom pomalom tempe nie som zvyknutý tak dlho trénovať, to sa začalo odzrkadľovať na nohách, šľachách, svaloch, začali kŕče. Všetko sa to skĺbilo a nevidel som žiadny zmysel, aby som sa trápil a stepoval tu nejaké kilometre."
Svetový šampión z Pekingu 2015 nemohol pred dvoma rokmi obhajovať titul, keď musel vyvracať podozrenia z dopingu zo strany Jednotky pre integritu atletiky. Tentoraz prišiel o príležitosť získať ďalší titul priamo na trati. "Vždy sa snažím pripraviť čo najlepšie, ale, žiaľ, nie vždy všetko vyjde, ako má. Keby som išiel do Londýna 2017, možno by som už teraz nešportoval. Keď som sa pred rokmi dozvedel, že preteky budú v Dauhe, povedal som, že koniec mojej kariéry bude najneskôr na ME 2018 v Berlíne, lebo toto nechcem absolvovať. Vypálilo to tak, že som sa dal nahovoriť, aby som to skúsil, a musel som si prežiť toto," povedal pre TASR zverenec Mateja Spišiaka, ktorému naďalej chýba limit na budúcoročné olympijské hry v Tokiu. Na domácom podujatí v Dudinciach absentoval pre zranenie: "Asi by som sem nešiel, keby som mal limit na OH. Bolo by to veľmi ťažké rozhodnutie, ale asi by som dal na trénera, ktorý tu bol pred rokom a povedal, že v týchto podmienkach sa nedá súťažiť. Tu nesúťažil nikto, všetci, ktorí mohli, kráčali."
O limit a možnosť obhajovať olympijské zlato sa opäť pokúsi na budúci rok: "Pravdepodobne na mňa čakajú Dudince a Tokio, resp. v Dudinciach sa rozhodne, či mám na OH. Ak tam nedám limit, asi to bude jasné znamenie, že moje telo odmieta spolupracovať. Mám za sebou výbornú prípravu, ktorá mi určite pomôže, potreboval som si dokázať, že moje telo ešte má na top formu. Už si len musím raz alebo dvakrát v živote dokázať, že má aj na päťdesiatku."
