Realita však často taká nebýva. Keď sa z partnerov stanú aj rodičia, prirodzene majú menej času na toho druhého. A tak sa nezriedka stáva, že sa od seba časom odlúčia. Láska sa vytratí, vzťah ochladne a jediným dôvodom, prečo váhame nad ukončením manželstva, sú deti.
Samozrejme, stále platí, že manželstvo je akási vyššia úroveň vzťahu než obyčajné randenie. Vstupujeme do neho obvykle po dlhom uvážení a mali by sme si uvedomiť, že ukončiť ho nebude také jednoduché. Ale na začiatku pravdepodobne málokto myslí na koniec. Prídu deti, ktoré s láskou vychovávate a tešíte sa, ako vám rodina skvele funguje. Čo však, ak si po rokoch uvedomíte, že nefunguje? S partnerom sa nemáte o čom rozprávať a jediná spoločná téma sú deti?
V minulosti bolo pomerne bežné, že ľudia ostávali v manželstve len kvôli deťom. Pretože deti sa vraj na svet nepýtali a potrebujú vyrastať v úplnej rodine. Ale je to naozaj tak? Je správne ostať v nefunkčnom manželstve, aby deti ostali vyrastať v úplnej rodine? Odborníci z oblasti psychológie detí aj dospelých na to majú pomerne jednotný názor: Nešťastní rodičia nemôžu vychovať šťastné deti!
Mŕtve manželstvo
Možno po sebe nehádžete práve taniere a nemusíte ani kričať. Ale keď s partnerom nekomunikujete, nemáte k sebe blízko a netrávite spolu voľný čas, neprejavujete si drobné dôkazy lásky, dieťa to vycíti. Všimne si chlad medzi vami a začne tento model správania považovať za správny. Bude si myslieť, že presne takto to má byť a takýto vzťah si má v dospelosti nájsť a vytvoriť aj samo. Ak ostanete tolerovať svoj nenaplnený partnerský život, pripravujete ho automaticky aj pre svoje dieťa. Ste si istí, že toto je to šťastie, ktoré mu prajete?
Prázdne hniezdo
Samozrejme, je možné, že v dospelosti dieťa dokáže preklenúť túto z domu naučenú chybu, ale bude to preň oveľa náročnejšie. A práve tak aj pre vás. Keď nastane čas, aby potomok opustil hniezdo, vám neostane vlastne už vôbec nič. S partnerom nemáte o čom, deti odišli. Väčšina rodičov potom odchod potomka z domu a jeho snahu o samostatný život vníma ako akúsi zradu. Veď mu venovali celý život, toto je odmena? Táto situácia končieva najčastejšie prerušením, alebo aspoň výrazným narušením vzájomných vzťahov.
Ak rozvod, tak slušný!
Väčšina psychológov sa zhoduje na tom, že pre deti ani tak nie je problém samotný rozvod, ako skôr to, ako prebieha. Správanie sa rodičov počas tohto obdobia je smerodajné. Ak pre svoje deti naozaj chcete len to najlepšie, ak sa rozvádzate, urobte to slušne. Odchádzate od partnera, nie od detí. Snažte sa dohodnúť na toľkých veciach, na koľkých len je možné. Nedá sa zariadiť, aby rozvod deti vôbec nevnímali, ale snažte sa následky minimalizovať. Ak sa čo i len trochu dá, nemeňte im školu. Strácajú istotu v rodine, bolo by dobré, keby im ostalo aspoň niečo staré, čo poznajú. Kolektív v škole či na krúžkoch je pre ne v tomto období veľmi dôležitý. A dodržiavajte aspoň základné prejavy úcty a slušnosti:
Nepoužívajte deti ako zbraň. Brániť partnerovi v kontakte len preto, že vám nenechal sedačku, ktorú ste chceli, je naozaj to najúbohejšie, čo môžete urobiť. Zvážte po rozvode striedavú starostlivosť a dodržiavajte dohodnuté časy odovzdávania detí.
Neohovárajte pred deťmi bývalého partnera. Deti majú právo ľúbiť oboch rodičov rovnako, nechcú počúvať, aký je ten druhý zlý a neschopný.
Neporovnávajte, kto kúpil drahší darček. Deti sa časom naučia využívať u oboch rodičov to najviac, čo sa dá, pochopiteľne. Ale nie je to súťaž. Nedá sa vyhrať, ťažko sa končí a nikto ňou nič nezíska.
Nehnevajte sa. Ak sa aj rozvádzate v nie priateľskom duchu, nezabudnite, že sa hneváte na partnera, nie deti. Chráňte ich pred svojím hnevom, nezaslúžia si ho, a nie sú jeho dôvodom.
Deti si do života berú chyby rodičov
? Prečo niektorí odborníci hovoria, že nie je dobré ostávať v manželstve iba kvôli deťom?
Každé dieťa potrebuje v prvom rade bezpečné, harmonické prostredie naplnené láskou. Manželstvo, ktoré síce pretrváva, ale vyskytujú sa tam trvalé a frekventované konflikty, tieto atribúty len ťažko napĺňa. Z toho dôvodu môže byť pre psychickú pohodu detí v nejednom prípade riešením aj rozvod rodičov. Vďaka tomu je rodinná situácia viac stabilná a dieťa nemusí emočným či iným spôsobom trpieť.
? Čo v prípade, ak partner nie je zlý a neubližuje, iba už nenapĺňa potreby toho druhého? Nie je rozvod egoizmom?
Známy psychoanalytik Erich Fromm by na základe svojej knihy Umenie milovať uviedol, že ide o neschopnosť milovať. Ľudia sa domnievajú, že láska medzi dvomi partnermi je automatická. Láske sa však treba učiť a vyžaduje omnoho viac zaangažovania, ako spoločný sex či „prehodenie“ nejakého slova. Stotožňujem sa s Frommom, ktorý hovorí aj o trpezlivosti, aktivite, disciplíne, prekonaní vlastného narcizmu či prekonaní nároku len na vlastné potreby. Pokiaľ je vzťah naplnený aj týmito a ďalšími charakteristikami, stáva sa vzťah a láska skutočne silná a partner neodíde pri prvej neuspokojenej potrebe.
? Musia byť deti nutne poznačené chybami rodičov a opakovať ich?
Áno, som presvedčený, že nikto nie je imúnny voči svojej minulosti a rodičovskej výchove, nevyhnutne nás musí ovplyvňovať. Veď otec je prvý muž, ktorého dieťa vidí a matka je prvá žena, ktorú vidí. Tento obraz sa v nás silno uchováva a intenzívne nás ovplyvňuje. Vďaka nemu získavame predstavu, ako koná, premýšľa a prežíva typický muž alebo žena. Nie je preto prekvapujúce, že tento obraz hľadáme aj u nastávajúcich partnerov, s ktorými môžeme potom robiť rovnaké chyby.
? Nie je možné, že aj syn tyranského alkoholika bude mať plnohodnotný vzťah so ženou, bez nezdravých obáv z opakovania chýb rodičov?
Samozrejme, je možné, že nastane aj pravý opak. Často sa však stáva, že napríklad syn tyranského alkoholika potlačí akékoľvek aspekty vlastnej agresivity, aj tie pozitívne ako je priebojnosť, asertivita, a tak ďalej, len aby sa necítil ako agresor, s ktorým mal veľa negatívnych skúseností. Ak sa chceme skutočne oslobodiť od výchovných chýb rodičov, je nevyhnutné spoznať vlastnú osobnosť a skúsenosti a zážitky, ktoré nás vyformovali. Musíme pochopiť vnútorné princípy vlastnej psychiky, ku ktorým nás rodičia viedli. Potom si môžeme vybrať tie pozitívne, ako je napr. zdravá priebojnosť, prejavovanie emócií a odmietnuť tie negatívne - túžbu po dokonalosti, bezchybnosti atď. Vďaka tomu nemusíme opakovať život svojich rodičov alebo ho, naopak, násilne obracať na presne opačný.
