Pri príležitosti jeho 80. narodenín sa s ním zhováral legendárny český hudobný publicista Miloš Skalka, ktorý zostavoval repertoár pre výbery jeho hitov vydané Supraphonom.
Traduje sa, že keď Karel Gott začínal spievať, vystupoval pod pseudonymom Karel Matějíček. Pravda, alebo lož?
To je pravda. Na čajoch v pražskom Slovanskom dome boli takzvané Voľné tribúny, kam sa mohol prihlásiť každý, kto mal odvahu a chcel si skúsiť zaspievať. Ten pseudonym som si však nedal preto, aby sa o tom otec nedozvedel, ale preto, aby som mu neurobil hanbu.
Prišla nová hudba, ktorá predstavovala akúsi studnicu živej vody…
Po 50. rokoch, ktoré boli i v muzike veľmi opatrné, zošnurovanej do podoby estrádnej, usporiadanej a poslušnej tanečnej pesničky, až prehnane pokojnej, sa zrazu na konci desaťročia objavil na scéne – bez ohľadu na existenciu nepriedušne uzavretých hraníc – rokenrol! Nebol síce väčšinou priamo zakázaný, ale nedostával zodpovedajúci priestor a publicitu. Aj v tom bola jeho magická príťažlivosť. To, že nás vyvádzali z tanečného parketu, keď sme tancovali rokenrol, bol navyše ten správny hec. Čím viackrát ma totiž z parketu vyviedli, tým viac „bodov“ som nazbieral a v očiach svojich vrstovníkov a vrstovníčok som okamžite stúpol. Na to spomínam celkom rád…
Tak schválne, na čo Karel Gott spomína nerád.
Bolo by toho viac, ale je taká jedna vec, i keď som od nej bol spočiatku vlastne ušetrený. Šéfredaktor televíznej hudobnej redakcie, skladateľ, pianista a dramaturg Jiří Malásek mi až o mnoho rokov neskôr povedal, že okrem pozitívnych listov chodilo tiež množstvo výhražných listov, ktoré negatívne reagovali na moje prvé televízne vystúpenie. Dnes už to beriem s humorom a s nadhľadom, ale kto vie, čo by sa stalo, keby som vtedy všetky tie listy čítal. Ale zároveň si hovorím, že to vlastne bolo dobre. Najhoršie totiž je, keď človek nevzbudí vôbec žiadny dojem, či už kladný, alebo záporný – a nikomu neprekáža. Čo súčasne znamená, že je pre všetkých úplne nezaujímavý.