Pri príležitosti jeho 80. narodenín sa s ním zhováral legendárny český hudobný publicista Miloš Skalka, ktorý zostavoval repertoár pre výbery jeho hitov vydané Supraphonom.
Traduje sa, že keď Karel Gott začínal spievať, vystupoval pod pseudonymom Karel Matějíček. Pravda, alebo lož?
To je pravda. Na čajoch v pražskom Slovanskom dome boli takzvané Voľné tribúny, kam sa mohol prihlásiť každý, kto mal odvahu a chcel si skúsiť zaspievať. Ten pseudonym som si však nedal preto, aby sa o tom otec nedozvedel, ale preto, aby som mu neurobil hanbu.
Prišla nová hudba, ktorá predstavovala akúsi studnicu živej vody…
Po 50. rokoch, ktoré boli i v muzike veľmi opatrné, zošnurovanej do podoby estrádnej, usporiadanej a poslušnej tanečnej pesničky, až prehnane pokojnej, sa zrazu na konci desaťročia objavil na scéne – bez ohľadu na existenciu nepriedušne uzavretých hraníc – rokenrol! Nebol síce väčšinou priamo zakázaný, ale nedostával zodpovedajúci priestor a publicitu. Aj v tom bola jeho magická príťažlivosť. To, že nás vyvádzali z tanečného parketu, keď sme tancovali rokenrol, bol navyše ten správny hec. Čím viackrát ma totiž z parketu vyviedli, tým viac „bodov“ som nazbieral a v očiach svojich vrstovníkov a vrstovníčok som okamžite stúpol. Na to spomínam celkom rád…
Tak schválne, na čo Karel Gott spomína nerád.
Bolo by toho viac, ale je taká jedna vec, i keď som od nej bol spočiatku vlastne ušetrený. Šéfredaktor televíznej hudobnej redakcie, skladateľ, pianista a dramaturg Jiří Malásek mi až o mnoho rokov neskôr povedal, že okrem pozitívnych listov chodilo tiež množstvo výhražných listov, ktoré negatívne reagovali na moje prvé televízne vystúpenie. Dnes už to beriem s humorom a s nadhľadom, ale kto vie, čo by sa stalo, keby som vtedy všetky tie listy čítal. Ale zároveň si hovorím, že to vlastne bolo dobre. Najhoršie totiž je, keď človek nevzbudí vôbec žiadny dojem, či už kladný, alebo záporný – a nikomu neprekáža. Čo súčasne znamená, že je pre všetkých úplne nezaujímavý.
V mnohých piesňach sa spieva o raji. Kde je však podľa Karla Gotta raj na zemi?
Raj na zemi neexistuje. Ale môžeme si ho sami vytvoriť. A to kdekoľvek na svete. V podkrovnej manzarde na Žižkove, rovnako ako v honosnej rezidencii v Kalifornii.
Speváci majú údajne často sen, že prišli o hlas. A vydýchnu si až vtedy, keď sa prebudia. Je to aj prípad Karla Gotta?
Nemusí to byť ani sen. V noci sa často niekoľkokrát prebudím a vždy si radšej vyskúšam, či hlas ešte funguje. Až keď sa presvedčím, že to je v poriadku, môžem spať ďalej. Podvedomie jednoducho stále pracuje. Niekoľkokrát v živote sa mi totiž stalo, že som sa v pohode uložil na spánok, ráno vstal, chcel som niečo povedať do telefónu a zistil, že hlas je úplne preč. Jednoducho je fuč! Odvtedy sa preto v noci radšej niekoľkokrát presvedčím o tom, že je všetko tak, ako má byť.
Keď sme už pri snoch. Aký sa Karlovi Gottovi sníva najčastejšie?
Čakám na vystúpenie a hovorím si: Ako je možné, že som vôbec nemal čas sa pripraviť? Orchester hrá predohru, ja vchádzam na javisko, postavím sa k mikrofónu, ale stále nemôžem spoznať pieseň, ktorú orchester hrá. Otáčam sa na hudobníkov, tí krčia plecami, dívam sa do publika, niekto mi drží palce, iní neveriacky krútia hlavou, ľudia sa začínajú pomaly zdvíhať zo sedadiel, odchádzajú a ja si za živého boha nemôžem spomenúť, čo mám spievať. Všetci diváci nakoniec odídu, opustí ma i kapela, príde správca haly a poprosí ma, aby som nezabudol zamknúť, keď budem odchádzať.
Okrem spievania sa Karel Gott venuje tiež maľovaniu. Aký medzi tým vidí rozdiel?
Rozdielov je niekoľko. Moja prvá knižka, ktorú som napísal s Jirkom Štaidlom, sa volala Říkám to písní. Po čase som však zistil, že všetko sa piesňou povedať nedá. Začal som mať doslova vnútornú potrebu to namaľovať. Moje maľovanie, to je viac než len hoby. Je to neodbytná túžba vyjadriť sa inak.
K životu každého správneho muža vraj patrí víno, ženy a spev. Ako je na tom Karel Gott?
Mám to rád všetko pekne pohromade. Aj keď je pravda, že bez vína by som prežil, zatiaľ čo bez žien a hudby ťažko. I keď, na druhej strane, bez niektorej hudby by to šlo… Žiadna žena si ma však dlho nechcela vziať, keď zistila, že ju sústavne podvádzam. S muzikou! Jednoducho sa nechceli deliť a navyše veľmi žiarlili. Až Ivanka bola v tomto úplne iná.
V skladbe Chci zpátky dát čas spieva Karel Gott o tom, že keby to šlo, čas by vrátil. Je to síce milostná pieseň, ale napriek tomu: má interpret podobnú túžbu aj v skutočnosti?
Áno, keby tak šlo vrátiť čas… Človek sa, samozrejme, v podobnom duchu občas zamýšľa, ale čas nevrátiš. Koľkokrát mi napadne, že by sa niečo dalo urobiť lepšie alebo inak. A netýka sa to iba dávnych čias. Poviem príklad. Pred časom som robil v Nemecku niekoľko televíznych a rozhlasových talkshow a len čo som vychádzal zo štúdia, hneď som vedel, čo som ešte mal dodať a čo povedať lepšie. Ale bolo málo času, musel som reagovať okamžite… Ale vo všeobecnosti – koľko vecí som v živote mohol urobiť inak! Alebo do koľkých vecí som sa trebárs vôbec nemal púšťať! Ale stalo sa a vrátiť to nejde.
Okrem mnohých prestížnych trofejí z domova i zo sveta vlastní najpopulárnejší český spevák všetkých čias 42 Zlatých, respektíve Českých slávikov. Aj keby si táto anketa popularity nevzala oddychový čas (dosť možno trvalý), ide o rekord, ktorý jednoducho nejde prekonať. Zdá sa, že Karel Gott dosiahol už úplne všetko, čo si spevák len môže vysniť. Existuje vôbec ešte niečo, po čom ešte vo svojej profesijnej kariére túži?
Nepovedal by som. Navyše, keď človek po niečom veľmi urputne túži, väčšinou mu to aj tak nevyjde. Jednoducho, keď sa príliš tlačí na pílu, je to často len na škodu veci. Preto som skôr priaznivcom každodennej, často mravčej a mnohokrát neviditeľnej práce. Keď sa však následne výsledky tejto práce zúročia v úspechu, mám vždy radosť ako malý chlapec. A hudba, verte mi, to je verná milenka na celý život.
Karel Gott sa teší dlhoročnej a stabilnej priazni poslucháčov. Navyše mu pribúdajú i fanúšikovia mladšej poslucháčskej generácie, čo je vidieť najmä na koncertoch…
Povedzme si úprimne, bez priazne publika by to nešlo. Vlastne všetko, čomu sa celoživotne venujem, robím pre svojich poslucháčov a divákov. Keby som z ich strany doslova fyzicky necítil - a to viac než 55 rokov - priaznivý ohlas, nemohol by som svoju prácu už dávno robiť. Azda iba ako príjemné a celoživotné hoby, ale iba sám pre seba. Nikdy mi totiž ani vo sne nenapadlo, že by som mohol spievať do svojich 80 rokov. A to ma ešte na dlhší čas celkom podstatne zbrzdili zdravotné problémy…
Karel Gott často hovorí, že keď začínal spievať, ani vo sne mu nenapadlo, že to bude napokon celoživotný beh na maratónskej trati.
Keď som začínal, hovoril som si, že by som rád spieval do 30 rokov. Teda maximálne. A aj to mi vtedy pripadalo také veľmi vzdialené! Tridsiatku už mám dávno za sebou, dokonca takmer trikrát - a spievam ďalej. A budem spievať tak dlho, kým mi publikum nedá najavo, že už ma má dosť. A, samozrejme, pokiaľ mi budú hlasivky a zdravie slúžiť. Napriek zdravotným problémom z posledných rokov som veľmi rád, že som so spevom v 30 rokoch neskončil. Keď som mal dvadsať, hovoril som si, že v tridsiatich budem trebárs DJ alebo hudobný dramaturg. Nakoniec to všetko dopadlo úplne inak – a som rád.
Spomenie si Karel Gott v tej každodennej záplave starostí a povinností niekedy na svojich rodičov?
Ja na nich spomínam každý deň. Za mnoho, čo som v živote dokázal, totiž vďačím práve im. Maminke predovšetkým za to, ako ma podporovala v mojej túžbe stať sa spevákom. Otcovi zase hlavne za to, že ma naučil tvrdo pracovať a „nechcieť nič oklamať“. Do konca života im neprestanem byť vďačný. Preto im doslova každý deň venujem nielen spomienku, ale aj poďakovanie.
Čo je tým hnacím motorom, ktorý Karla Gotta napriek dlhým zdravotným problémom z posledných rokov stále ženie dopredu?
Určite láska k hudbe. Navyše hudba je z onoho druhu lások, ktoré vás nikdy nesklamú, nepodvedú, nezradia… Hudba je vám jednoducho verná v okamihoch radosti, rovnako ako v obdobiach, keď vám nie je práve najlepšie a keď sa nemáte na koho obrátiť. Ako som už hovoril, taká ideálna a verná milenka na celý život. Apropo, život. Ten musí mať človek tiež rád. Kto nemá rád život, iba sa niekde v kútiku zožiera, je zatrpknutý, neprajúci, závistlivý. K sebe i k svojmu okoliu. A takých ľudí je veľa! Našťastie mám v tomto ohľade šťastnú povahu, takže mi nič také nehrozí. Zo života sa radujem doslova každý deň. Hneď od okamihu, keď ráno otvorím oči. A tým hnacím motorom je, samozrejme, každodenná práca. Mám pocit, že keby som sa raz na dlhší čas zastavil, zlenivel by som. A už by sa mi potom do ničoho nechcelo.
Keď Karel Gott ráno otvorí oči, čo ho čaká ako prvé?
Samozrejme, moje dve najmladšie dcéry, Charlotte Ella a Nelly Sofie - a manželka Ivanka. To sú pre mňa popri mojej profesii speváka, neskutočné, naozajstné radosti a súčasne konštanty, ktoré neodmysliteľne patria do galaxie môjho súkromného života. To ostatné, čo sa v mojom živote v posledných rokoch odohralo a odohráva, je už späté s mojou speváckou kariérou a, bohužiaľ, tiež s chorobou…
