Človek si myslí, že na niektoré veci je pripravený, no keď stojí zoči-voči realite, stráca slová a len spomienky sa ženú hlavou... Keď sa v stredu začala rýchlosťou blesku šíriť správa o smrti speváckeho génia Karla Gotta, nad Prahou aj v našom hlavnom meste sa rozplakalo nebo. Slnečné ráno vystriedal dážď, k maestrovej vile na Bertramke kládli fanúšikovia kvety a zapaľovali sviečky, hudobným éterom sa šírili piesne božského Káju...
Karel Gott bojoval s ťažkým onkologickým ochorením, odvtedy čo mu koncom roka 2015 diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín. Predchádzala tomu operácia srdca a následne pri náhlej brušnej príhode lekári zistili, že spevák má Non-Hodgkinov lymfóm. Odvtedy už nič nebolo také ako predtým. Gott sa však vyrovnal aj s chorobou a napriek zdravotným ťažkostiam neprestal spievať. Zvykol vravievať, že najhoršie je si sadnúť, pozerať sa na svoje ocenenia a odpočívať. „To už ako na čo čakám? Na koniec?“ smial sa rokom do tváre...
A hoci o ňom vo svete hovorili ako o zlatom hlase z Prahy, bol aj naším spevákom. Na Slovensko sa vracal vždy rád a nikdy nezabudol zaspievať pieseň Mám rozprávkový dom, s ktorou vyhral v roku 1966 prvý ročník Bratislavskej lýry. Presne tak to bolo aj v januári tohto roka v Košiciach, kde maestro zaspieval na poslednom veľkom slovenskom koncerte mnohé slávne hity. Stretli sme sa s ním po vystúpení a hoci bolo vidno, že je unavený, rozdával úsmevy. Na otázku, aké je to vracať sa na Slovensko, keď už nefungujeme ako jedna krajina, Gott bez premýšľania odpovedal: „Ale ja som na Slovensku doma!“
Spevákov fenomenálny talent vedeli oceniť nielen jeho rovestníci, ale všetky generácie. „Je to príjemné, asi sa moje pesničky ľuďom páčia. Kým chodia na moje koncerty, budem spievať. Horšie by bolo, keby som sa pozrel do hľadiska a tam by bolo prázdno,“ zamyslel sa. Keď sme namietali, že jemu sa to azda nemôže stať, s pokorou pripustil: „Každému sa to môže stať. To by bol signál, že musím skončiť. Človek musí rátať so všetkým. Treba byť vďačný Bohu za to, že ešte ľudia chodia na moje koncerty.“ Žiaľ, košický koncert bol jeho posledným veľkým vystúpením na Slovensku. Už vtedy akoby vedel, že jeho koniec sa blíži. Spieval tak, akoby to bolo naozaj poslednýkrát.
Talent od Boha
Dňa 14. júla 1939 sa manželom Karlovi a Márii Gottovcom v Plzni narodil chlapec. Dostal meno po otcovi. Vtedy ešte nikto netušil, že malý Karel dostal do vienka úžasný dar – zlatý hlas. Ako chlapec túžil stať sa maliarom. V roku 1954 dokonca robil skúšky na pražskú umeleckopriemyslovú školu UMPRUM, no neprijali ho. Vyučil sa teda za elektromontéra a od roku 1957 do roku 1960 pracoval ako elektrotechnik v skúšobni elektrických točivých strojov v ČKD Stalingrad v Prahe 9. Bol však predurčený stať sa spevákom.
Keď sa v roku 1958 prihlásil do súťaže Hledáme nové talenty, napodiv prepadol na celej čiare. Ale len v očiach odbornej komisie. Naopak, publikum objavilo svoj idol. Začal spievať v pražských džezových kaviarňach Vltava a Alfa. Bol od začiatku iný, autentický, a to ho robilo výnimočným. Vzápätí v roku 1960 urobil životné rozhodnutie, odišiel z fabriky a spravil skúšky na konzervatórium. „Mal som tam dobrého profesora Konstantina Karenina. Naučil ma, ako narábať so spevom, s hlasom, s technikou,“ chválil legendárneho pedagóga.
Začínajúci spevák zvíťazil v roku 1962 v súťaži Hledáme písničku pro všední den. Súťaž organizoval Kruh priateľov modernej tanečnej hudby a Štátne hudobné vydavateľstvo. Víťazné dueto Vlasty Průchovej a Karla Gotta Až nám bude dvakrát tolik je vôbec prvou gramofónovou platňou v jeho bohatej diskografii. V tomto roku sa Gott tiež prvý raz objavil vo výsledkoch ankety Zlatý slávik. Patrilo mu 49. miesto, dostal 3 hlasy.
Vývozný artikel
Angažmán v kultovom pražskom divadle Semafor znamenalo pre mladého speváka aj prvý veľký hit. „Medzníkom v mojej kariére bol večer, keď si ma do kaviarne Vltava prišli vypočuť Jiří Šlitr s Jiřím Suchým. Keď počuli, ako spievam pieseň Only You, ponúkli mi angažmán v Semafore,“ spomínal Gott.
Dvojica Suchý a Šlitr mu zložili pieseň Oči sněhem zaváté. A to bol zlom v jeho kariére i živote. V tom istom roku získal svojho prvého zlatého Slávika. V Semafore sa zoznámil s bratmi Štaidlovcami, textárom Jiřím a so skladateľom Ladislavom, s ktorým potom spolupracoval vyše 40 rokov. Poslednú premiéru v divadle Semafor mal 26. apríla 1965 s programom Recitál Eva Pilarová – Karel Gott. Po odchode založil so Štaidlovcami divadlo Apollo a začal sám komponovať. V roku 1965 mu v Supraphone vyšla prvá LP Zpívá Karel Gott. O dva roky neskôr mu komunistický režim, ktorý vďaka Dubčekovi dostával ľudskejšiu tvár, umožnil vycestovať aj s kapelou na polročné angažmán v americkom Las Vegas.
Ďalším zlomovým momentom bol podpis zmluvy s nemeckým gramofónovým koncernom Polydor, vďaka čomu sa z Gotta stal vývozný artikel socialistického Československa. Súdruhovia mu dovolili koncertovať v západnom Nemecku, on na revanš nosil domov cenné valuty, ktorých malo štátom riadené hospodárstvo vždy nedostatok.
Emigrácia
Napriek bezproblémovému životu sa Gott rozhodol emigrovať. V roku 1971, keď mu vypršali víza, sa nevrátil zo západného Nemecka. „V júli 1971 som sa po koncerte v Nemeckej spolkovej republike rozhodol, že tam zostanem, no čoskoro proti mne úrady začali trestné konanie pre nedovolené opustenie krajiny,“ spomínal. Tak to vtedy fungovalo. Kto nedovolene opustil územie republiky alebo sa po vypršaní víz nevrátil domov, bol pre režim zločinec! Na to doplatila Gottova rodina a Štátna bezpečnosť podrobila jeho rodičov drsnému výsluchu. Spravili aj raziu v ich dome s cieľom skonfiškovať podozrivé materiály. Zhabali najmä všetky Gottove platne a magnetofónové pásky, ktoré rodina uchovávala. Keď sa pokúšali ohradiť, že je to ich majetok, eštebáci sa im vyhrážali, že, majetok prepadne štátu, ak sa Gott nevráti domov. Ak sa vráti, nič sa mu vraj nestane.
„Chceli sme spievať doma, ale zároveň to bolo riziko, že keď slovo nedodržia, nevysvetlíme ľuďom, že to bol politický obchod,“ povedal na margo emigrácie Gott. Ako neskôr priznal, vrátil sa kvôli rodičom, ale nie za cenu spolupráce s komunistickou tajnou políciou. „Nikdy som s nimi netancoval!“ tvrdil Gott, ktorého zložku ŠtB viedla až do roku 1989. Paradoxne, po návrate do vlasti speváka vyznamenali a dostal ocenenie zaslúžilý umelec.
V 80. rokoch bol už Gott naplno vtiahnutý do víru koncertov. Len v roku 1985 absolvoval trojmesačné turné po západnom Nemecku a Švajčiarsku, kde odspieval 55 koncertov. Dvakrát vypredal pražskú Športovú halu, odspieval deväť koncertov po Československu, tri v Poľsku, vypredal koncerty na moskovskom štadióne Dinamo. V roku 1985 tiež získal titul národný umelec ČSSR.
Po dvadsiatom zlatom slávikovi vyhlásil v pražskej Lucerne, že túto anketu dobrovoľne a z vlastného rozhodnutia opúšťa a dáva šancu mladým interpretom. Toto rozhodnutie však vzápätí prehodnotil a do jeho zbierky pribudlo ďalších 22 zlatých sošiek.
Dcéru tajil
Hoci mal Gott množstvo obdivovateliek a tradovalo sa, že jeho posteľou prešli stovky žien, on vždy mlčal ako pravý džentlmen. Dlho zostával slobodný a bezdetný, čo bolo ľúto najmä spevákovej mame. Pani Gottová veľmi túžila po vnúčatách. „Vieš, poznám veľa ľudí, ktorí majú plné ústa rodinného šťastia. A čím viac ho navonok prezentujú, tým to u nich v tej rodine neklape,“ odbíjal mamu. Bez následkov však nezostal románik s tanečnicou Antóniou Zacpalovou (84). Z tohto krátkeho vzťahu sa narodila Gottova najstaršia dcéra Dominika (46), o ktorej sa dozvedel, až keď už bola na svete. Tajomstvo otcovstva držal Gott dlho pod pokrievkou, dokonca jeho mama, ktorá zomrela v roku 1977 na infarkt, sa o vnučke nikdy nedozvedela.
Gottova bývalá gazdiná Jaromíra Jandová, ktorá u speváka pracovala 40 rokov, prezradila, že smrť matky prežíval spevák veľmi ťažko, no napriek tomu pozbieral sily a voči svojim fanúšikom sa zachoval ako profesionál. „Keď mu zomrela mamuša, ako mamičke hovoril, mal v ten večer vypredanú Lucernu. Hrdinsky tam išiel a spieval,“ povedala.
Podobne, keď to v roku 1982 bolo s Karlovým otcom veľmi zlé, mal práve pred sebou šnúru vianočných koncertov. Tiež ju kvôli fanúšikom nezrušil a o smrti otca sa dozvedel rovno pred koncertom. „Nechcel som byť sám. A ľuďom som to predsa nemohol urobiť! Kúpili si lístky, chceli sa pobaviť, tešili sa na mňa. Večer, keď otec zomrel, som mal práve po premiére vianočného turné.“ Vzťah s otcom mal Gott problematický. Našli si k sebe cestu, až keď bol na smrteľnej posteli. „Chcel som mu konečne rozprávať. Ale jeho oči mi hovorili: Je fajn, že teraz si so mnou. Škoda však, že sme si nikdy nenašli čas na to všetko, čo si mi chcel povedať. Mrzí ma to dodnes,“priznal po rokoch.
Svadba
Napriek tomu, že Gott sa s matkou svojej prvorodenej dcéry rozišiel, stretávali sa vždy na Vianoce pri štedrovečernom stole spolu s ďalšou dcérou Luciou (31), ktorú splodil s predavačkou bielizne Ivetou Kolářovou (50). Celé roky nechal Gott svoje obdivovateľky v tom, že patrí všetkým, a preto sa nikdy neožení. „Chcem byť obdivovaný, lebo to je mužské. Tak ako ženy chcú byť obdivované, aké sú krásne a príťažlivé, aj my muži sa chceme predvádzať. Ja zapadať do davu naozaj nechcem,“ vyhlasoval. Preto prekvapil, keď sa začiatkom roka 2008 na dovolenke v Las Vegas zosobášil s dlhoročnou partnerkou Ivanou. Mimochodom, Ivana bola prvou ženou, ktorú si spevák oficiálne nasťahoval do svojej vily na Bertramke. Na svadbe im bola za družičku už aj dvojročná dcérka Charlotte Ella (13). Onedlho sa im narodila druhá dcérka Nelly Sofie (11) a z Gotta sa tak stal šťastný otec štyroch dcér.
Bojoval do konca
O zdravotný stav Karla Gotta sa zaujímali fanúšikovia a médiá z celého sveta. O tom, že choroba sa do jeho tela zahryzla ostrými zubami, svedčil aj fakt, že plánovaný koncert v pražskej O2 aréne k maestrovým 80-tinám bol zrušený. Okrúhliny oslávil v predstihu v júni na súkromnej párty v Divadle Na Jezerce, kam mu prišli pogratulovať mnohí priatelia a kolegovia z branže. „Najkrajšie je bilancovať, že som nežil zbytočne, že som nerástol, nevegetoval a že všetko, čo som robil, bolo zmysluplné,“ povedal nám pri jednom dávnejšom stretnutí. Po oslave sa na jeho facebooku sporadicky objavilo už len niekoľko aktuálnych fotografií ako dôkaz, že to nevzdáva...
„Vážení priaznivci! Nechcel som vás zaťažovať svojimi problémami, nie som ten, ktorý by o svojom súkromí, zvlášť zdraví, verejne sám hovoril a nechával sa tak ľutovať. So svojou chorobou som sa chcel vďaka špičkovému tímu profesora Trněného vyrovnať sám, po boku svojej manželky a svojich najbližších. Som rád, že môžem byť doma v kruhu rodiny. Práve dokončujem svoju autobiografiu, ktorá nakoniec vyjde až začiatkom jari budúceho roka. Pred pár dňami sme dokončili zábery pre celovečerný dokumentárny film o mojom živote,“ napísal pod fotku, ktorá vznikla pri nakrúcaní filmu.
Možno, keby mohol, teraz by odkázal všetkým, ktorí ho milovali: Pozerám sa na vás všetkých, a ak vám to čo len trošku zmierni váš smútok, vedzte, že už mi je dobre. Odišiel som z pozemského života do nebeského, kde ma už čakali moji blízki. Moje srdce bolo vrchovato naplnené a moje telo veľmi unavené a boľavé. Nech vás tešia moje piesne, ktoré už s radosťou spievam na inom mieste, so všetkými mojimi kolegami, ktorí ma predbehli. A na zemi nech ide život vo svojej všednosti ďalej...
