Odmalička som chodil do táborov, najprv ako decko a neskôr ako praktikant a vedúci. Strašne ma to bavilo. Do roku 1989 detské tábory fungovali v jednotnom štátnom systéme. Treba povedať, že za socializmu bol fakt dobre urobený sociálny program, deti zamestnancov podnikov chodili do táborov doslova za pár korún. Po revolúcii ma lákalo niečo takéto robiť komerčne a v roku 1992 sme začali s projektom detskej republiky Tralaland.
Náš Tralaland má všetky atribúty republiky, okrem politických strán. Má svoje územie, svojho prezidenta, vlastné peniaze, banku, ústavu, hymnu, štátny sviatok, colnicu... Deti sú občania a volia si svoj parlament. Systém funguje tak, že na čele je prezident, ten má svoju prezidentskú kanceláriu, ktorá má na starosti vzťahy s rodičmi a administratívu. Úrad vlády vedie premiér s vicepremiérmi a tvoria program. Potom sú tu ministri, ktorí sú špecialisti v rôznych odboroch.
Máme tak ministra zábavy, ministra tanca, ministra výtvarných umení, ministra koní a podobne. A to sú všetko profesionáli vo svojom odbore! Ministrov nám už robili režisér Anton Šulík, herci Igor Adamec a Martin Vanek, Peter Batthyany, Vilo Rozboril, Zuzka Šebová, Paťa Jarjabková, Roman Luknár, Miška Čobejová, Barbora Švidraňová, bubeník Martin Valihora...
A potom sú tam guvernéri, čo sú v podstate oddieloví vedúci. Možno treba ešte spomenúť mnoho známych tvárí, ktoré nám pomáhajú vytvoriť väčšiu atraktivitu programu. Spomeniem aspoň pár milých priateľov, ktorí účinkovali v našich programoch: Peter Nagy, Vašo Patejdl, Mišo Hudák, Kuly, Kuko z Horkýže Slíže, Ema Drobná, Anita Soul, Juraj Šoko Tabaček, ale napríklad aj hokejová legenda Dominik Hašek.
Vy ste vlastne taký prominentný tábor, však? Keď máte známych hercov ako animátorov, chodia k vám aj deti slávnych?
Nechodia k nám len deti celebrít. Za tých 28 rokov sú to aj desaťtisíce detí, lebo okrem republiky Tralaland robíme takto aj školy v prírode. Takú výbavu, ako máme my – napríklad javisko, ateliéry, športové vybavenie, zvukovú a svetelnú techniku, to si žiadna škola nemôže dovoliť, ale u nás to nájdu.
Kde Tralaland sídli?
Začínali sme pri Jelenci pri Nitre, potom sme viackrát menili miesto a teraz sme 14 rokov v Trnavej Hore medzi Kremnicou a Žiarom nad Hronom. Je to veľké rekreačné zariadenie s rozlohou 12 hektárov a okupujeme ho od mája do konca augusta.
Ako sa za tých 28 rokov, čo to robíte, zmenili deti?
Zásadný rozdiel nevidím... Stále s nami hrajú tú našu hru. Vo svojej podstate sú rovnaké. Dnešné deti sa však potrebujú viac rozprávať, mať aj v starších ľuďoch partnerov. To sa im dnes v škole alebo v rodine veľakrát nedostáva.
Tykáte si?
Jasné. Autorita nestojí a nepadá na vykaní. Máme skúsenosť, že učitelia v školách jednajú s deťmi dosť direktívne. Že sa nevedia priblížiť k detskej duši. Aj rodičia sú vyťažení a nemajú čas s deťmi komunikovať. Lenže práve to potrebujú, s deťmi sa treba veľa rozprávať. Brať ich ako seberovných. Decká tú hru prijmú a sú za to veľmi vďačné.
Sú dnešné deti lenivejšie ako kedysi?
Určite nie sú už tak pohybovo zdatné ako my, keď sme vyrastali na ulici. A tak sú aj obéznejšie. Myslím, že u mnohých rodičov funguje akýsi kult dieťaťa. Zbytočne veľa na deti tlačia, aby sa niečomu venovali. A tak chodia na krúžky, cudzie jazyky, športy a podobne. Ale často to nie je z rozhodnutia toho dieťaťa. My v Tralalande máme rôzne aktivity, kde sa môžu prejaviť. Máme športové, umelecké, technické krúžky, snažíme sa z detí vydolovať čo najviac. Samy si vyberú, čo budú robiť, čomu sa chcú venovať. Či spevu, lukostreľbe, jazde na koni či maľovaniu, divadlu, tancu...
Ako to máte s mobilmi? Majú ich zakázané?
Nie, my slovo zákaz nepoužívame, ale deti majú k mobilom obmedzený prístup. Máme nastavené jasné pravidlá, keď ho môžu používať, aby to nenarúšalo náš program.
Čiže rodičia im nemôžu vyvolávať...
Dieťa volá rodičom iba vtedy, keď je problém. Ak dieťa nevolá, je to preto, lebo je zatiahnuté do hry, a nič mu nechýba. Rodičia sa potom pýtajú, čo sa deje, prečo nevolá? Len čo však nastane problém, napríklad vo vzťahoch medzi deťmi, dieťa okamžite dáva túto informáciu rodičovi. My ešte nevieme, že na chate č. 6 na konci Tralalandu sa niečo stalo a už nám volá pobúrený rodič. Sú to komplikované situácie...
Keď k vám chodia známi herci a iní vplyvní ľudia, cítia sa ako niečo extra? Dávajú to pocítiť tým ostatným?
Vôbec, s týmto nemáme problém. Môže sa to stať, ale to sú fakt ojedinelé prípady. My sme si v našej republike všetci rovní. Naším heslom je, aby každý zažil svoj úspech. Chceme, aby sa deti vracali domov s tým, že sa posunuli vpred. Napríklad dieťa začne chodiť do výtvarného ateliéru a tam naši výtvarníci zistia, že je veľmi šikovné a malo by sa tomu venovať. Rodičia o tom dovtedy netušili, ale na našu radu ho prihlásia niekam na výtvarnú a raz možno z neho bude akademický maliar.
Kedysi k nám chodil ako dieťa Jakub Kroner, syn herca Jána Kronera. Robil komiksy do našich táborových novín a vidíte, dnes je z neho úspešný animátor. Z Tralalandu vyšli aj viacerí a dnes veľmi známi herci. Napríklad taký Marek Fašiang. To bol strašne zlatý chalan, chodil k nám aj so sestrou. Aj Satinského deti k nám chodili. Satinský si vymyslel, že bude predsedom Združenia rodičov a priateľov Tralalandu a vždy na úvod tábora mal príhovor, kde hovoril, aké je to úžasné, že sa raz do roka môže zbaviť na dva týždne detí. Z ďalších našich bývalých občanov môžem spomenúť Veroniku Cifrovú-Ostrihoňovú, Zuzku Porubjakovú, youtubera GoGa, bývalú missku Ivicu Slávikovú či herca Paľka Šimuna a mnoho ďalších...
Sú podľa vás dnešní rodičia premotivovaní a príliš ochranárski?
Hovoríme tomu helikoptérové deti. Akoby rodičia nad nimi stále krúžili v helikoptére, pripravení kedykoľvek zasiahnuť. Niekedy majú rodičia väčšie očakávania, ako má to dieťa. Angličtina, nemčina, klavír, šport... Oni by chceli všetko, ale to dieťa má tiež len svoju kapacitu, čo zvládne.
A vám sa ako darí plniť očakávania takýchto rodičov? Vyčítajú vám niekedy niečo?
Stane sa všeličo. Tento rok nám volala nahnevaná pani, ako to, že jej dieťa stratilo v tábore mikinu. Jej dcéra asi volala domov a mama obratom nám, teda jednej z našich guvernérok. A už to išlo – že to je hrozné, čo sa tam u nás deje, že sa tam kradne, že zavolá policajtov... S takýmito nezmyslami sa nedá bojovať. Samozrejme, zapatrošená mikina sa našla. Alebo sa nám tiež stalo, že v Tralalande bolo dievča, ktoré nevedelo zapadnúť. Všetko odmietalo, tak prišla mamička a aj si ho odviezla domov. A potom nám napísala, že podporujeme šikanovanie. Takéto niečo nás mrzí...
Majú vplyvní rodičia snahu vybavovať deťom protekciu? Ja si neželám, aby bol s tým a tým na izbe, aby mali lepšiu izbu a podobne?
Mám skúsenosť, že veľkí hráči takíto vôbec nie sú. Svoje deti veľakrát vedú ku skromnosti. Ak sa takéto niečo vyskytne, tak sú to skôr tí menej významní, ktorí by sa radi ukázali, že oni sú niekto.
Prednedávnom rezonovala kauza zneužívanie detí v táboroch Chachaland. Kedysi boli kontaktnejšie hry v táboroch bežné, dnes je to problém. Ako sa pasujete s týmito výzvami?
Pre nás je dôležité, aby ľudia, ktorí pracujú s deťmi, boli starostlivo vybraní a pripravení. Musia jasne poznať pravidlá a dodržiavať hranice kontaktu s deťmi. Je pravda, že kedysi boli kontaktné hry bežné, dnes už sú za hranou. Problémy môžu nastať skôr v táboroch, kam chodia 14- až 15-ročné decká. V takom veku sú už dievčatá vyspelé, a ak tam majú nejakého 19-ročného vedúceho, môže sa stať všeličo. Títo tínedžeri sa môžu prirodzene priťahovať, ale právne je to veľký problém. U nás máme deti od 8 do 13 rokov a v prevažnej väčšine u nás pracujú vysokoškoláci nad 21 rokov. Čiže to riziko je minimálne.
K táborom však táborové lásky patria. Dnes vraj chalani ťažšie balia baby, je to tak?
Vôbec nie, ale myslím si, že dievčatá sú aktívnejšie. Kedysi museli chlapci viac dobýjať, dnes sa už dievčatám nechce čakať, kým sa chalan osmelí.
Na záver, čo by ste poradili rodičom, aby sa zlepšil ich vzťah s deťmi?
Aby sa s nimi veľa rozprávali. Aby ich počúvali, čo im rozprávajú.
