Kým pred rokom hviezdil v šou ako účinkujúci, piatu sériu moderuje. O tom, čo bolo jednoduchšie, ale aj o tom, prečo si ako vyštudovaný herec zarába na živobytie moderovaním, aký je otec a či má po svojom boku lásku svojho života, porozprával v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Ste vyštudovaný herec, no váš profesijný život ste zasvätili moderovaniu. Prečo?
Bola to iba náhoda. Po 1. ročníku na DAMU v Prahe mi zavolal kamarát, že hľadajú moderátorov do súkromného rádia v Bratislave a či nepôjdeme na konkurz. On napokon na konkurz neprišiel, mňa zobrali. Zistil som, že ma moderovanie baví. Prerušil som na rok štúdium a moje smerovanie sa začalo úplne otáčať. Náhody sú aj moje stretnutia s ľuďmi. Vo chvíli, keď potrebujem, aby niekto vstúpil do môjho života, tak ten človek príde. Aj moderovanie šou Tvoja tvár znie povedome je zrejme taká náhoda. Minulý rok som si tak užíval účinkovanie v šou, že som si povedal, že by som si prial ešte raz sa dotknúť tejto atmosféry. No a vidíte, teraz Tvár moderujem. V skutočnosti si myslím, že žiadne stretnutie nie je náhodné a veľa vecí si do svojho života priťahujeme.
Nie je vám ľúto, že sa už nevenujete herectvu?
Ja som hral v niekoľkých divadlách. Napríklad v Hello, Dolly! na Novej scéne. Lenže keď na mňa Leopold Haverl zakričal: „Cornelius, kde si?“ a ja som vyšiel z prepadliska na javisku a spýtal som sa: „Volali ste, pán Vandergelder?“, vždy sa z hľadiska ozvalo: „Aha, Milionár!“ A ja som tak veľmi chcel byť Corneliom Hacklom! No nešlo to, všetci ma poznali z televízie ako moderátora vedomostnej súťaže Milionár. Istý čas sa vo mne odohrával vnútorný boj, že budem aj hercom aj moderátorom.
Čo rozhodlo?
Mojou najväčšou životnou prioritou je sloboda. Neznamená to však, že si robím, čo chcem, ale keď ma niekto bude chcieť zviazať, tak sa tomu budem brániť. Mám pocit, že moderátor je oveľa slobodnejší vo svojom prejave ako herec. Oveľa viac poznačuje svoju prácu vlastnými životnými skúsenosťami. Herec hrá rolu, ktorú dostane, a počúva príkazy režiséra. Je akousi plastelínou v jeho rukách.
Moderovanie šou Tvoja tvár znie povedome ste prebrali po Martinovi Pycovi Rauschovi (41), ktorý sprevádzal účinkujúcich počas štyroch sérií. Ako to ide, neporovnávajú vás s Pycom?
Prvý raz som bral moderovanie relácie po niekom inom. Pyco je iný typ, má iný prejav. Niektoré veci cítime spoločne, ale sme iní ľudia. Argumentom, prečo som to vzal, bolo, že som túto šou miloval a ako účinkujúci som sa v nej cítil dobre. Prečo by som mal povedať nie? Hádam po prvých dieloch aj tí diváci, ktorí vraveli, že bez Pyca to nepôjde, uznali, že to ide. Veď dôležitá je šou a ja verím, že som do nej priniesol aj niečo zo seba.
Čo ste si viac užívali – keď ste boli súťažiaci alebo teraz, keď šou moderujete?
Účinkovanie je nepochybne časovo aj fyzicky náročnejšie. Na druhej strane som mal vtedy zodpovednosť len za svoje vystúpenie, za svoje tri minúty na javisku. Teraz mám zodpovednosť za priebeh celej šou, veď od začiatku do konca dotváram atmosféru. Moderovanie je náročnejšie mierou zodpovednosti.
Už roky oslavujete s nadhľadom 29 rokov, tridsiatku ste vlastne nikdy nepriznali. Prečo práve 29? Tie vyššie čísla vás desia?
Nemá to špeciálny dôvod, len ten, že ľudia, ktorí majú na začiatku veku dvojku, sú ešte na hranici detstva a dospelosti. Keď je na začiatku trojka, to už je náznak postupnej dospelosti. Povedal som si, že tú trojku neprijmem. Cítim, že moja duša je stále zvedavá, hravá a zostala niekde v tej 29-tke. Ide skôr o mentálny postoj, samozrejme, že sa nebránim rokom. Uvedomujem si, aký je môj reálny vek, čo mám odžité. Zo žartu som svojim deťom povedal, že nech mi dajú na náhrobný kameň napísať: Zomrel vo veku nedožitých mentálnych 30. narodenín. (smiech)
Ľahšie sa žije s takýmto mladistvým pohľadom na svet?
Myslím si, že keď je duša mladá a vnútorné nastavenie je v zmysle – som mladý, rešpektujem život a teším sa z každej chvíle, tak aj život sa tomu do istej miery prispôsobuje. Lebo aktivity, ktoré z toho vyplývajú, udržiavajú telo v kondícii. Mám kamarátov šesťdesiatnikov, ktorí sa dokážu zabávať ako malé deti.
Ak teda pristúpime na hru, že máte 29 rokov, ako vnímate svoje rodičovstvo? Veď váš starší syn Adam vás čochvíľa dobehne, už prekročil hranicu dospelosti.
Mám pocit, že náš vzťah sa preklopil z rodičovsko-detského vzťahu do kamarátstva. Adam je vekom dospelý človek, snažím sa rešpektovať ho ako mladého muža. Stále však mám viac skúseností a Adam to berie tak, že keď sa mu snažím niečo vysvetliť a ukázať, ako to robím ja, nevníma to ako poučovanie.
Adamovi sa darí aj v modelingu a dcéra Emma Lea (15) má tiež našliapnuté na kariéru modelky. Ste na nich pyšný?
Som pyšný na všetky svoje tri deti. Ale nie som premotivovaný rodič, ktorý je upnutý na svoje potomstvo a vlastné neúspechy chce realizovať na deťoch. Preto som ich nikdy v živote nikam netlačil, nasilu neposúval. Keď som však v deťoch objavil talent a záujem o niečo, tak som ich v tom vždy podporoval. Prekvapilo ma, ako rýchlo sa niektoré veci ohľadne modelingu rozbehli, ale myslím si, že to máme pod kontrolou. Emma mala ísť napríklad na polročnú stáž do zahraničia, ale povedali sme si, že prvoradá je škola. Veľmi ma teší, že deti si uvedomujú, že modelingová kariéra sa jedného dňa skončí. Poctivo sa venujú vzdelávaniu.
Po rozvode s manželkou Michaelou v roku 2007 ste boli niekoľko rokov bez oficiálnej partnerky. V máji 2015 vám dnes už bývalá partnerka Martina porodila synčeka Martinka. Ako ste prijali fakt, že ste sa stali v zrelom veku po tretí raz otcom?
Pre mňa je to jeden z ďalších dôvodov, prečo si zachovať mladosť. Pretože Martin už teraz potrebuje, aby som sa s ním hral, bicykloval sa, naháňal sa s ním. Mám pocit, že s ním mám oveľa intenzívnejší vzťah, že to všetko oveľa viac vnímam. Oveľa viac si vážim každý náš rozhovor, snažím sa vytvoriť si preňho viac času. Je to iné, ako keď som mal 29 a narodil sa Adam.
Aktuálne predávate váš dom v Devíne. Prečo ste sa rozhodli zmeniť bývanie?
Prežil som v tom dome pekných 12 rokov, splnil svoj účel. Moje predstavy o živote a bývaní sa však menia a vyvíjajú. Myslím si, že mi na život bude stačiť menší dom. Snívam o nízkoenergetickom dome, ktorý je vo svahu, zakopaný v zemi a má zelenú strechu. Niečo ako hobití dom spojený s prírodou. Rád by som mal okolo seba väčší priestor, sad s ovocnými stromami a, samozrejme, moje včely. Ak by som si mohol vybrať, rád by som zostal v Devíne. Som tu už udomácnený, mám tu kamarátov.
Je vo vašom živote žena, s ktorou by ste chceli v tom dome bývať?
S Martinou to nevyšlo, a hoci som to takto nechcel, skončilo sa to a ja som to prijal. Nepotrebujem nevydarený vzťah ihneď zaplátať novým vzťahom. Dokážem žiť v pohode aj sám. Ľudia, ktorí sa vrhajú z jedného vzťahu do druhého, si podľa mňa nedávajú priestor, aby pochopili, čo sa vlastne stalo. Myslím si, že keď budem pripravený, zo dňa na deň vstúpi do môjho života tá, ktorá doňho v tejto časti života bude patriť.
Znamená to teda, že zatiaľ žiadna nová žena do vášho života nevstúpila?
Nie.
Ale nezanevreli ste na lásku...
Snažím sa pozerať na život s láskou, to je základ. Je to môj životný postoj. Keď sa čokoľvek v živote udeje, snažím sa nájsť vysvetlenie, na čo je dobré to, čo sa udialo. Jedno hinduistické porekadlo vraví, že nakoniec všetko dobre dopadne. Ak to ešte nie je dobré, tak to ešte nie je koniec. Často nevidíme za roh a mnohé sa ešte len udeje. Keď niekto odíde z nášho života, možno je to len priestor na to, aby uvoľnil priestor pre niekoho oveľa lepšieho a zaujímavejšieho.
Človek sa vlastne má stále na čo tešiť...
Áno, lebo keď sa utápa v minulosti, tak sa zacyklí a neotvorí dvere ďalším príležitostiam. Nevstúpi do jeho života nikto ďalší.
Premýšľali ste tak vždy, alebo ste sa k tomuto názoru dopracovali skúsenosťami, či vďaka štúdiu východných filozofií?
Už na vysokej škole som si kupoval knižky o budhizme a čítal som si o východných filozofiách, náboženstvách. To, čo má človek v hlave a aké myšlienky vytvára, sa mu potom projektuje do toho, aký život žije. Podľa toho mu prichádzajú do života aj ľudia. Ale napríklad aj knižky od autorov ako Eckhart Tolle, Don Miguel Ruiz, Osho a iných filozofov, ktorí vedia ukázať, že toto je jeden zo spôsobov, ako sa dá vnímať život. Mám rád budhizmus, ale nie som budhista. Rád sa inšpirujem a zo všetkého si vyberám to, o čom si myslím, že je pre mňa dobré.
Máte nejaký ochranný mechanizmus proti tomu, čo nie je pre vás dobré? Veď negatívnych vecí je okolo nás viac než dosť.
Moja skúsenosť je nemeniť ľudí. Ľudí nemôžete meniť. Už sa o to nepokúšam. Môžem zmeniť len postoj k ľuďom, ku konkrétnej situácii. A keď tú situáciu neviem ovplyvniť, tak jediný spôsob je z tej situácie vystúpiť. Odísť a nechať to plynúť. Snaha meniť veci nasilu nevedie k ničomu, je kontraproduktívna. Kvôli iným názorom sa nevzdám svojich predstáv o živote.
A ako si predstavujete svoj život napríklad v najbližšom čase?
Chcem sa tešiť z práce, ktorá ma baví, a najbližšie by som si chcel vyskúšať výstup na horu Elbrus, na strechu Európy. To je môj najbližší cestovateľský plán. Túto zimu by som rád získal kondičku, aby som ten výstup zvládol na lyžiach.
