S maliarom Viktorom Hulíkom sme sa stretli krátko po otvorení jeho výstavy Variabily v galérii Danubiana. Dal si ju ako darček k jubilejnej sedemdesiatke. Aj preto nás zaujímalo, kde hľadá po toľkých rokoch inšpiráciu. „Moja tvorivá práca sa vyvíja v logickom slede. To, čo robím v súčasnosti, mi akýmsi spôsobom predznamenáva možnosti do budúcnosti. Nepatrím k umelcom, ktorí čakajú na múzu, ale skôr čakám na voľný čas, aby som ho mohol tráviť v ateliéri,“ vysvetľuje výtvarník a popritom nám ukazuje svoje obrazy a grafiky, na ktorých sú prevažne čierno-bielo-sivé geometrické útvary. Práve hra s geometriou, čiarami, bodmi, tvarmi, ktorá neraz prechádza až do očného klamu, sa stali Hulíkovým nezameniteľným rukopisom.
„Geometria sa objavuje v mnohých kultúrach a najmä v tej ázijskej. V Tibete sa používa obrazec nekonečného uzla, čo je klasická geometrická záležitosť,“ hovorí Hulík, ktorý spolu s manželkou Ilonou precestovali kus sveta. „So ženou sme navštívili aj Nový Zéland či Austráliu a môžem povedať, že nástenné skalné maľby pôvodných obyvateľov u protinožcov sú tiež čisto geometrické, rovnako ako v Peru inkské a Mexiku mayské stavby.“
Zákaz
Ale možnosti cestovať a mať pri tvorbe slobodné ruky neboli vždy v Hulíkovom živote samozrejmosťou. „Stalo sa mi, že týždeň pred otvorením mojej prvej výstavy v Galérii Cypriána Majerníka mi prišiel zákaz, že výstava nebude. Tak ani nebola. V tom čase som sa venoval námetom s ekologickou problematikou. No a vtedy malo byť predsa všetko pozitívne a optimistické. Žiadne ekologické problémy podľa súdruhov neexistovali!“ vracia sa do trpkej minulosti. A hoci pomery totalitného režimu neboli k umelcovi práve naklonené, tvoriť neprestával rovnako ako jeho spolužiaci. „Cítili sme, s prepáčením, nasratosť, že sme museli žiť v takejto krajine. Keďže naša tvorba nebola po vôli oficiálnej doktríne, organizovali sme si svoje vlastné utajené výstavy.“
Stopovanie s Hrycom
V roku 1968, krátko pred vpádom okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, si Hulík spolu so svojím spolužiakom zo strednej školy, hercom Andym Hrycom (69) zbalili kufor a vybrali sa na dobrodružnú cestu na Západ. „Mali sme osemnásť rokov, zajačie úmysly a svet bol pre nás gombička. Cestovali sme autostopom do Anglicka a vôbec prvýkrát sme sa ocitli na Západe. Do Londýna sme dorazili za tri dni. Ľudia, ktorí nás viezli, boli veľmi milí a ústretoví. Vypytovali sa, čo sa to u nás v Československu deje a že nám veľmi držia palce.“
A keďže sa chlapci vybrali na cestu len s piatimi dolármi vo vrecku, museli sa poriadne uskromniť. „Prespávali sme v londýnskom Green parku hneď vedľa Buckinghamského paláca. Boli tam ležadlá, z ktorých sme si vždy urobili taký menší prístrešok. Každé ráno nás prišli budiť policajti, že musíme vstať a posadiť sa, pretože dámy a džentlmeni chodia so psíkmi na venčenie a my by sme ich pohoršovali,“ smeje sa výtvarník. A pretože vreckové sa minulo, chlapci si museli privyrobiť, ako len vedeli. „Pri východe z metra v Green parku mali miestni umelci každú sobotu na plotoch rozvešané svoje diela. Aj ja som tam mal zopár svojich obrázkov. Stáli sme tam so slovami - máte jedinečnú možnosť kúpiť si dielo od československého autora na jeho ceste okolo Európy,“ smeje sa Hulík.
Zatrpknutosť
Slobodné ovzdušie ich síce opantalo, ale nie na dlho. Po návrate domov sa zase všetko vrátilo do starých koľají. „Režimoví umelci mali všade otvorené dvere a náruč. No tí, ktorí sa snažili tvoriť svoje veci ako my, mali cestu zablokovanú,“ bilancuje Hulík, pričom priznáva, že pocit satisfakcie prišiel až po revolúcii. Ale i napriek tomu ich sprevádzala zatrpknutosť. „Po novembri 1989 ma najviac rozčúlilo a dodnes ma to hnevá, že sa nemala urobiť tá pomyselná hrubá čiara. Každý mal niesť zodpovednosť za to zlo, ktoré napáchal. Bývam v Devínskej Novej Vsi, čo bolo hraničné pásmo. Každú chvíľu sa tam odohrávali manévre a ozývala sa streľba. Až neskôr sme sa dozvedeli, koľko ľudí tam na hraniciach zahynulo. A za toto mali všetci tí, ktorí vydávali takéto neľudské rozkazy, niesť zodpovednosť!“
Otec Čumila
Viktor Hulík sa však nevenuje len maľovaniu obrazov. Z jeho dielne pochádza aj turistami najviac obdivovaná a najznámejšia bratislavská socha – slávny Čumil. Populárny muž, ktorému z kanála vytŕčajú len hlava a ruky, je súčasťou bratislavského korza od 26. júla 1997. O existencii skutočného Čumila kolujú rôzne legendy, ktoré sú znakom bujnej fantázie ich rozprávačov. „Tá socha si žije svojím vlastným životom. Sprievodcovia si vymýšľajú rôzne príbehy s Čumilom, aby tým ozvláštnili svoj výklad. Napríklad, ak sa dotknete brmbolca na jeho čiapke, budete mať šťastie, ale aj to, že ženám, ktoré majú problém s otehotnením, vyrieši ich problém,“ smeje sa Hulík. „Dokonca jeden veľvyslanec na recepcii, ktorý nevedel, že som autor, mi začal vysvetľovať, že Čumil bol takou bratislavskou figúrkou, ktorá chodila po kanáloch a z času na čas sa vynorila vždy na inom mieste.“
Čumil sa za 22 rokov svojej existencie stal jedným zo symbolov Bratislavy a určite je najfotografovanejšou sochou v našom hlavnom meste. „Dodnes som šokovaný z toho záujmu,“ neveriacky krúti hlavou jeho autor. „Ani vo sne mi nenapadlo, že táto srandička by mohla mať takúto popularitu. A dnes ho nájdete v každom turistickom bedekri!“ povie a náhle zvážnie: „Pre mňa však Čumil stále nie je žiadne veľké umenie. Je to srandička, vtip, gag, humor, nič viac.“
