A hoci sa ich cesty pred piatimi rokmi rozišli, na Zlatý hlas z Prahy Jan Adam (55) spomína s vďačnosťou, obdivom a s uznaním. Dnes je manažérom speváka Martina Chodúra (30). S oboma pánmi sme sa stretli pred pár dňami v pražskom Divadle na Vinohradech, kde Martin účinkoval v programe Časy se mění.
Len deň po zádušnej omši za Karla Gotta († 80) sme sedeli v klube Divadla na Vinohradech a spomínali na legendárneho speváka. Ten 1. októbra opustil pozemskú hudobnú scénu, aby svojím nenapodobiteľným tenorom rozdával radosť na inom mieste, v umeleckom nebi. Vyštudovaný právnik Jan Adam bol za posledné dni terčom azda všetkých, ktorí boli zvedaví na jeho dlhoročnú spoluprácu so zlatým Slávikom. Je to pochopiteľné, veď na koho iného ako na človeka, ktorý pri Karlovi Gottovi stál celých 33 rokov ako jeho tajomník, sa mali médiá obrátiť?
Honzo, ako Janovi Adamovi vravia najbližší priatelia, pracuje v súčasnosti ako manažér Martina Chodúra. Obaja páni boli minulú sobotu medzi tými, ktorým sa dostalo cti odprevadiť na poslednej ceste Karla Gotta v Chráme sv. Víta. „Keď Eva Urbanová so Štefanom Margitom začali spievať Panis Angelicus, v tej chvíli som ďakoval Pánu Bohu, že mi dal tú úžasnú príležitosť spolupracovať nielen s Karlom Gottom, ale aj s týmito dvomi žijúcimi spevákmi,“ zdôveril sa manažér a producent, ktorý spolupracuje napríklad aj s Hanou Zagorovou.
Posledný pozdrav
„Mal som tú česť, vďaka pozvaniu Ivany Gottovej, zúčastniť sa na zádušnej omši za Karla... Musím sa priznať, že to bola prvá zádušná omša v mojom živote. Bolo to nesmierne krásne, emotívne, citlivo pripravené, na vysokej profesionálnej úrovni. Všetkým organizátorom skladám poklonu,“ vraví Adam na margo poslednej rozlúčky a priznáva, že ho veľmi zasiahlo, keď Eva Pilarová (80) čítala z Písma svätého.
„Keď zistila, že si okuliare zabudla u manžela, s jej vlastným pôvabom to priznala. Nasadila si okuliare, ktoré jej podali a zvládla čítanie z Evanjelia na jednotku, nezachvel sa jej hlas. Keď sa potom bavili so Štefanom Margitom a ona mu o tých okuliaroch hovorila, Štefan so šarmom povedal: No, Karel si ich požičal...“ prezrádza s úsmevom.
Nepýtame sa na to, aký bol život s maestrom počas troch desaťročí, toho už sa popísalo viac než dosť. Hoci v prípade Karla Gotta asi nikdy nebude málo, akokoľvek často a dlho sa o ňom bude písať. Citlivo sa spýtame, ako vnímal čas, ktorý odčítaval posledné minúty rozlúčky so svojím blízkym priateľom. „Keď vojaci z hradnej stráže niesli okolo mňa rakvu s Karlovým telom, tak som zašeptal: Ahoj, Kájo! Pre mňa bol strašný moment, keď vojaci dávali rakvu do voza, ktorý odvážal Karla na spopolnenie do krematória. Keď zatvárali kufor a auto sa rozbehlo, tak som mal pocit, že mi odchádza podstatná súčasť môjho života...“
Kájo, musíš!
Ak s niekým spolupracujete tri desaťročia, pochopiteľne, zdieľate spoločne príbehy, ktoré môže napísať len život. Keď Gottovho tajomníka vyzveme, či by neprezradil nejaký milý zážitok, o ktorom naozaj nikomu doteraz nepovedal, zamyslí sa. „Zažili sme toho spolu veľa, no sú veci, ktoré zostali len medzi nami dvoma. Ale poviem vám milú príhodu, ktorá ma vždy rozosmeje, keď si na ňu spomeniem,“ usmeje sa Honzo, chytí do rúk okuliare, vyčistí sklíčko, opäť si ich nasadí a začne spomínať.
„Raz skoro ráno sme dorazili na nie veľmi vábnu bratislavskú stanicu a ponáhľali sme sa na vlak do Prahy. Chvíľami sme pobehli, aby sme nezmeškali odchod rýchlika. Keď nás zbadala partia mladých chalanov, začali pokrikovať: Kájo, musíš, musíš!!! Keď už sme sedeli vo vlaku, Karel sa ma po chvíli spýtal, prečo naňho tí výrastkovia volali, že musí, musí... V tej chvíli som zistil, že nepozná film Dušana Kleina Jak básníci přicházejí o iluze. Nikdy ho nevidel, tak som mu ho zohnal na DVD, aby si pozrel najmä scénku, kde mladý doktor Štěpán (Pavel Kříž) vchádza do ambulancie na novom pracovisku v Bezdíkove a zdravotná sestra Tonička (Jana Hlaváčová) počúva v rádiu Gottovu pesničku To musím zvládnout sám. Chvíľu si lekára nevšíma, nechá doznieť pesničku, potom vypne rádio, pozrie na doktora a povie: Promiňte, za Gotta bych dejchala!“ vysvetľuje Honzo a spomenie ešte jednu príhodu.
„Keď ho zabávač Petr Novotný presvedčil, aby v relácii Novoty v 90. rokoch stvárnil Ivana z rozprávky Mrázik, nechcelo sa mu do toho. Mal pocit, že sa strápni, že to nebude vtipné. Karel totiž Mrázika, bez ktorého sú Vianoce nemysliteľné a stal sa z neho kult, nikdy nevidel. Nakoniec bol však veľmi rád, že do toho išiel, pretože sa Gottov Ivan stal pre ľudí nezabudnuteľný. A často potom v spoločnosti vravieval: Keď sa dívam na seba, tak sa musím pochváliť!“ zasmeje sa pri spomienke tajomník.
Mlčať je zlato
Hoci toho bolo po smrti Karla Gotta povedané a popísané naozaj veľa, predsa len sa na verejnosť všetko nedostane. Maestro sa netajil, že na sklonku života píše knihu pamätí. Na sociálnej sieti dokonca uverejnili fotografiu s notebookom na kolenách ako dôkaz toho, že pre svojich fanúšikov naozaj pripravuje memoáre. Honzo v tejto súvislosti podotkne, že veľa ľudí očakáva, že jedného dňa napíše o Karlovi Gottovi knihu. „Aj Karel si to myslel. Ale sľúbil som mu, že sa to nikdy nestane. A prisahám na svoje zdravie, že k tomu naozaj nikdy nedôjde. Ja sľuby plním. Aby tá kniha mohla byť pravdivá, samozrejme, by nebola plná iba pekných, pozitívnych vecí. V každom živote nastanú aj nepríjemné situácie. A ja som bol vychovaný tak, že čo sa doma uvarí, to sa doma zje,“ povie rozhodne a my nemáme prečo neveriť mu. „Ako sa vraví, hovoriť je striebro, mlčať však zlato,“ dodá.
Vie, o čom hovorí, veď ak by sa nedržal tohto pravidla, viac by si v šoubiznise neškrtol. Dnes je manažérom historicky prvého víťaza speváckej súťaže Česko Slovenská SuperStar z roku 2009 Martina Chodúra. Ten vtedy zaujal porotu aj interpretáciou Gottových piesní Lady Carneval a Oči má sněhem zaváté. A sám veľký Karel Gott skonštatoval, že Martin v súťaži od začiatku vynikal. Stal sa dokonca krstným otcom jeho prvého CD Let´s Celebrate a mladý spevák zas podotkol, že sa riadi radami Karla Gotta, ktoré mu maestro dal pri štarte do šoubiznisu.
„Veľmi si vážim, že som mal príležitosť napísať s ním pesničku Právě vchází, že sme stáli na jednom pódiu. Podporoval ma, vravel mi, že sa mu páči môj hlas,“ spomína Chodúr, ktorý sa s Gottom stretol posledný raz minulý rok. „Videli sme sa vlani v októbri, keď Český rozhlas vyberal 100 hitov republiky na Staromestskom námestí a Karel Gott tam spieval. Dospieval, zišiel z pódia a keď ma zbadal, prišiel ku mne a povedal: Martin, tak čo na to hovoríš? Mne v tej chvíli prebehlo hlavou, že Karel Gott, ktorý je o 50 rokov starší ako ja, veľká hviezda, veľký umelec a on sa pýta mňa, či sa mi to páčilo?!“ vraví skromne.
Gott ako vzor
Pri otázke, čo preňho znamená, že spolupracuje s bývalým Gottovým tajomníkom, sa na zlomok sekundy zamyslí. „Je to známka profesionality a ja si to veľmi cením. Honzo je človek, ktorý získaval skúsenosti u toho najlepšieho, u toho najpopulárnejšieho. A tie sú nesmierne cenné,“ povie a hoci Jan Adam sedí s nami, nedá nám, aby sme Martina trochu nepodpichli, či občas z úst svojho manažéra nepočuje: Toto by Karel nikdy neurobil! Skôr, ako stačí odpovedať, ozve sa Honzo: „Ja mu to hovorím stále!“ zasmeje sa a Martin kontruje: „Honzo asi poukazuje na to, že Karel sa chcel za každých okolností rozdať pre fanúšikov. Človek je po koncerte unavený, nechce sa mu fotiť, podpisovať, a Karel bol známy tým, že tam šiel a bral to ako súčasť koncertu. Chcel rozdávať ľuďom radosť a ja to cítim rovnako. Človek môže fungovať v komerčnej populárnej hudbe len vtedy, keď ho ľudia majú radi.“
Našli k sebe cestu
Posledné turné s Karlom Gottom absolvoval Jan Adam v rokoch 2012 až 2014. Potom sa ich cesty rozišli. „Mám Karla Gotta pod kožou, je navždy súčasťou môjho života. Spolu s rodičmi bol najvýznamnejším človekom môjho života. Vravievam, že som dvakrát vyštudoval Karlovu univerzitu: Najskôr to bolo právo, druhýkrát to bolo len a len vďaka Karlovi. Veľa som sa od neho naučil. Žil som život Karla Gotta, ale neľutujem to.“
Počas spomínania si zrazu Honzo na niečo spomenie. „Ako sa tu rozprávame, uvedomil som si, akú veľkú úlohu zohral pre mňa koncert Lýra 50 - Mám rozprávkový dom, ktorý sa konal v októbri 2016 v bratislavskej Inchebe. Na ten deň si budem do konca života pamätať. Martin spieval Píseň o mé zemi, ktorá Karlovi Černochovi priniesla v roku 1969 zlatú Bratislavskú lýru. Prebiehala popoludňajšia skúška a Karel sedel v prvom rade, ja asi v piatom. Bolo to rok po tom, čo sme sa pracovne rozišli. Vinu sme na tom mali obaja, vyslovili sme veci, ktoré nikdy nemali byť vyslovené...“ prezrádza Gottov bývalý tajomník a vzápätí dodá, že také veci sa stávajú aj v najlepších rodinách.
„I keď som Karlovi dal výpoveď nakoniec ja, určitá horkosť z rozchodu vo mne zostala. Martin sa práve chystal na javisko a kamaráti mi vraveli: Bež za tým Karlom! A ja som to nedokázal. Pobádali ma, aby som za ním šiel, že ho to poteší. Nešiel som. Keď Martin dospieval, Karel vstal a tlieskal. Mal som z toho veľkú radosť. Rovnako veľkú radosť som mal, aj keď na skúške spieval Karel. Hoci už bol po chemoterapiách, zaspieval tie dve či tri pesničky úžasne a ja som si hovoril: Chlapče, furt v tebe niečo je! A šiel som do zákulisia, že si dám kávu. Naraz stál Karel oproti mne a vraví: Ahoj, Honzo! A ja som nebol schopný urobiť krok. Zostal som stáť ako obarený,“ rozpráva emotívny zážitok a je vidno, ako mu pri tej spomienke zovrie hrdlo. „A bol to Karel, kto ku mne podišiel, chytil ma, pohladil a povedal: Ja ťa tak rád vidím...“ opisuje zmierenie s človekom, ktorý ho ovplyvnil na celý život.
