Začiatkom roka ste povedali, že 70-ku si chcete užiť naplno, keďže vlani vaša oslava narodenín dopadla katastrofálne, keď vás neznámy záškodník v bare nadrogoval.
Jasné, že si to užijem! Vlani nám to naozaj nevyšlo a musím povedať, že aj kamarátke sa stalo niečo podobné a v tom istom hoteli. Teraz idú po tom človeku, alebo je to celá banda... neviem. To je jedno. No a teraz bude poriadna oslava. Manžel je o rok a dva dni odo mňa starší, vlani teda mal on sedemdesiatku, no, žiaľbohu, mi bolo týždeň tak zle, že sme oslavovať nemohli. Preto som ho teraz pozvala do Karibiku, pričom najskôr ideme na 4-5 dní do Miami. 29. októbra budem v Portoriku, na lodi ráno dostanem šampanské, to budú fantastické raňajky! Dám si pohár, možno aj dva, uvidím. A, samozrejme, večer bude určite párty, manžel to už dopredu pripravil. Darčeky nepotrebujem, za tých 70 rokov som dostala toľko krásnych vecí... Je dôležité, že mi ľudia zavolajú, že na mňa myslia.
Ako momentálne vyzerá váš zoznam vecí, ktoré ešte chcete zažiť? Čo je úplne hore?
Ja som veľmi za kultúru a milujem operu, takže každý rok okolo Vianoc máme 3-4 dni plné kultúry. Tento rok pôjdeme do Amsterdamu, vypočujeme si tam džezový koncert, potom pôjdeme do múzea a možno si dám aj jeden taký keksík, aby mi bolo dobre. (smiech) Robím si srandu... Chcem ešte vidieť rôzne opery, určité krajiny, to všetko máme na tom zozname napísané. Ale uvidíme, ako sa budeme cítiť. Totiž v sedemdesiatke už aj nohy puchnú a už ani nemáte takú veľkú chuť niekam chodiť. Kedysi som musela ísť nakupovať do Mníchova, doniesla som desať tašiek a teraz ma to už nezaujíma. Skôr ma zaujíma niečo druhému darovať, napríklad mojej milovanej vnučke, ktorú zbožňujem. Viete, čo si ja veľmi želám? Zažiť, keď sa moja vnučka prvýkrát zaľúbi, aby som jej mohla pomôcť. Lebo láska je krásna, ale je aj bolestivá. Uvidíme, čo sa mi všetko splní...
Aké sú vaše aktuálne plány? Čo je vašou hlavnou motiváciou naplno fungovať ďalej?
Viete čo, toto beriem zo dňa na deň. Teším sa, že mám ešte koncertíky, že ma ľudia volajú. A pokiaľ ide o motiváciu, každé ráno sa zobudím a motivujem samu seba. Poviem si: „Evička, ako ti je dobre, nič ťa nebolí.“ Spravím si malú jogu, mám aj činky, no zase to nepreháňam, lebo veľké svaly nechcem mať.
Živé vystúpenia, kontakt s publikom, vám stále dávajú viac energie, než berú?
Vystúpenia zbožňujem! A musím povedať, že publikum mi energiu len dáva. Teraz vám niečo poviem. Presne pred týždňom som mala také malé stretnutie s betónom, spadla som. Tak nešťastne, že dnes mám komplet modrú tvár. Na druhý deň som mala mať vystúpenie a nebola som si istá, či to dám, lebo to vyzeralo veľmi zle, hoci našťastie som podľa vyšetrenia CT nemala otras mozgu. No a na tom vystúpení som si musela dať masku ako Zorro, aby ľudia nevideli moje modré oko. Boli úžasní, dali mi toľko energie, že som zrazu nemala žiadne bolesti. Cítila som sa veľmi dobre! Akurát ma stále bolí hlava a všetci sa ma pýtajú: „A už ťa aj bije?“ Nebije ma!
Kvôli speváckej kariére ste nikdy nedoštudovali právo. Čo myslíte, bola by z vás dobrá právnička?
Bola by som úžasná právnička. A ešte vám niečo poviem... Nabudúce, keď prídem na svet, tak sem prídem ako muž. Budem super milenec, priateľ žien a určite dokončím vysokú školu. Právo ma vždy zaujímalo, ale viem, že vtedy som nemohla ísť na kriminalistiku... Je úžasné, že dnes sa dá nájsť vrah aj po 40 rokoch. A toto by ma bavilo. Inak, chcela som, aby aj môj syn bol právnikom, ale jeho to nezaujímalo, povedal, že to je veľmi suché.
Ak sa raz rozhodnete napísať životopisnú knihu, čo bude určite v predhovore?
O mojom živote knihu? Žeby bol taký zvláštny a zaujímavý? Myslím, že každý jeden človek má zaujímavý život, lebo každý ho má iný. A čo by bolo v predhovore? „Ahoj, život je boj!“ Pretože naozaj každý deň musíš bojovať, nikdy nevieš, čo ťa čaká a ty si režisérom každého dňa, svojho života, svojho osudu. Nemám rada, keď niekto povie: „Ach, to je môj osud!“ Haló! Čo je osud? Osud je to, čo z toho spravíš.
Svojho času ste radili knihou Ako si udržať mladosť. Určite viete poradiť, ako si udržať iskru v oku aj v sedemdesiatke...
Vždy som hovorila, že treba ísť naspäť k prírode, dávať na tvár nie chémiu, ale prírodu. V sedemdesiatke sa teším, že mám dobrú pleť, ale aj som sa dobre stravovala. O. k., raz za čas som si dala aj vínko, ale nikdy nepijem tuhé, žiadne slivovičky, borovičky. Každé ráno si dám na raňajky jablko, potom jogurt a potom ide káva.
Veľká časť vášho života je spojená s lekárskou kozmetikou. V tomto smere nastal medzičasom obrovský pokrok a dnes si ženy môžu vyberať z nepreberného množstva procedúr či vylepšení. Čo vy na to?
Vidíte, nevyštudovala som právo, ale lekársku kozmetiku v Nemecku. Bolo to veľmi zaujímavé, zaoberali sme sa ľuďmi chorými na rakovinu, ktorým sme tlmili bolesti. Zamestnávala som desať mladých kočiek... Ale viete, toto všetko malo vplyv na moju dušu, nosila som to domov a manžel mi povedal, že je načase, aby som skončila, pretože som sa trýznila. Ja som s nimi totiž každý deň trpela... A že si dnes mladé ženy alebo ženy v mojom veku dávajú robiť rôzne vylepšenia? Nech sa páči, nech každý robí to, čo si myslí, že je dobré. Len nie, prosím, tie strašné napuchnuté ústa, lebo to nie je prirodzené.
Ste neprehliadnuteľná. Sú aj situácie, keď nie ste rada centrom pozornosti a stačí vám len sedieť v kúte?
Áno, mám 182 centimetrov, vážim 78 kíl a vyzerám dobre. To musím fakt povedať, aj keď momentálne pri pohľade do zrkadla nie som spokojná, lebo som modrá... Ja nemusím byť stredobodom pozornosti, ale, žiaľbohu, som. Prídem do reštaurácie, okamžite sa každý pozrie. Teraz sa budete v duchu smiať, ale ja som v podstate dosť hanblivý človek. Žiaľ, mám aj silný hlas, keď začnem rozprávať, každý ma počuje. No naozaj môžem pokojne sedieť v kútiku a počúvať iných, lebo od každého sa niečo naučíte.
Pred tromi rokmi ste sa stali vďaka vnučke Lilly prvýkrát babičkou. Malá už dnes spieva na plné hrdlo? Preskočili gény?
Moja malá zlatá bude mať 7. novembra tri rôčky. To je také zlaté decko! „Kurník sopa!“ keď povie, tak sa idem zblázniť. Alebo dnes začala spievať „Hajaja, kukuku, sedela som na buku.“ Učím ju po slovensky, poprosil ma o to aj syn aj nevesta. No a tie gény! Ja sa v nej vidím. Ona je tvrdohlavá, reaguje presne tak, ako som reagovala ja. Hovorí mi babi. A ja jej spievam Včielku Maju. Musím spomenúť Karla Gotta, ktorého som stretla pred pol rokom a on mi hovorí: „Vieš čo, táto pesnička už určite u malých detí nefunguje.“ A ja mu na to: „Haló, moja malá to pozná!“
Ako jej ide slovenčina?
Slovenčina jej ide ako môjmu synovi. On hovorí dobre, aj keď nie gramaticky správne. Zastavila ho raz na Slovensku polícia, lebo išiel veľmi rýchlo. Ukázal pas a keď sa s nimi rozprával, čudovali sa, odkiaľ vie po slovensky. A on im na to: „Ja syn Eva Máziková.“
Súťažili ste v mnohých televíznych projektoch: Tvoja tvár znie povedome, Let´s Dance, Celebrity Campe, a tak trochu aj vo Hviezdach na ľade... Teraz sme vás už dlhšie v ničom podobnom nevideli... Skončili ste s tým?
Zlatko, vo všetkých formátoch som už bola. A dvakrát by to nebolo zaujímavé. Najkrajšie bolo Let´s Dance a najlepšie Tvoja tvár znie povedome. Tam som zistila, čo moje telo ešte vie. Neuveriteľné, čom som si ešte vedela zapamätať, ako som sa vedela zmeniť, nebola som ani nervózna... Samozrejme, by som ešte niečo chcela vyskúšať, hlavne by som si chcela zahrať v nejakom filme. Nejakú mrchu alebo starú paniu, ktorá by mohla zomierať na ťažkú chorobu. To by bolo krásne. Ale žiadne nové formáty nie sú a do Farmy by som nikdy nešla.
Vaša mamička bude mať 94 rokov. Ako sa má?
Čo mi povedala minule! „Už ťahám na stovku!“ Haló, to znamená, že ja už ťahám na osemdesiatku. Je skvelá, vyzerá dobre, nemá vrásky, ale to telo už je veľmi slabučké. Teším sa vždy, keď prídem na Slovensko, poukazujem jej vnučku, syna. Ona žije už vo svojom svete a je ťažké vidieť, ako to telo odchádza. Ale všetci vieme, že tu nie sme navždy. Mne už tiež ostáva ten kratší čas, a preto sa ho snažím využiť naplno.
V Nemecku vraj s manželom stále hrávate v nejakých televíznych projektoch a slúžite ako testovači rôznych výrobkov. Ako to funguje?
Najprv som chodila hrať len ja a manžel ma tam vozil. Teraz hrá už aj on a pretože vyzerá veľmi seriózne, vždy hrá doktora alebo právnika a ja som jeho manželka. A naozaj skúšame aj rôzne výrobky, ale nie lieky! Alebo kontrolujeme časopisy a ohovoríme ich, či sú dobré, alebo nie. A to ma veľmi zaujíma. Je to ako taký klub, stretne sa desať ľudí a každý má iný názor.
Pred pár dňami sme dali posledné zbohom Karlovi Gottovi. Vy ste k sebe mali blízko, dokonca sa verejne vyznal, že vás miluje...
Karel spieval v Bratislave na plese, ja som sedela s manželom na prvom poschodí a zrazu sa pozrel hore, zbadal ma, prestal spievať a hovorí mi: „Evo, já tě miluji celý svůj život...“ Samozrejme, myslel to platonicky. Ja som mu zakričala: „A to mi hovoríš teraz, keď sme už obaja starí?!“ Ale veľmi ma to potešilo. Dobre to padne od takejto veľkej hviezdy a fantastického človeka... Rozmýšľala som, či pôjdem na jeho pohreb, ale v prvom rade som modrá a navyše nenávidím také množstvo ľudí okolo seba. Ale v duši som bola s ním a keď som videla ten úžasný záujem ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť, to boli také nádherné obrazy, že som si doma zapálila sviečku a v duchu som mu povedala zopár slov. V podstate som mala vo svojom živote dvoch Karlov - Duchoňa a Gotta. S Karlom Duchoňom sme sa ľúbili, mali sme sa aj brať, ale potom to nejako nevyšlo. A s Kájom sme boli priatelia. A niekedy je priateľstvo viac ako láska.
