Adrian je celoživotný športovec. Najprv hrával dlhé roky futbal, potom odišiel do zahraničia a tam objavil box, tanec a akrobaciu. Dnes má v Bratislave svoje pohybové štúdio, kde organizuje rôzne kurzy a workshopy, ale stále nevie, ako presne ho „titulovať“. „Keď mám pravdu povedať, fakt neviem. Niektorí ma označujú slovom tanečník, iní slovom tréner alebo lektor pohybu. Asi najviac ku mne pasuje to posledné...“ zamýšľa sa s úsmevom.
Futbalista v USA
Vráťme sa však ešte k futbalu, ktorým to všetko začalo. Hrával ho dvanásť rokov, za Šaľu nastupoval v našej druhej najvyššej súťaži a následne odišiel spolu s bratom študovať do USA. „Hrali sme tam za univerzity, na ktorých sme študovali a na základe výkonov sme mali štipendium,“ spomína bývalý študent fyziológie ľudského tela.
Mal však len dvadsať, keď zranenia stopli jeho kariéru na zelených trávnikoch. „Roztrhol som si krížny väz v kolene a začal som rozmýšľať, čo ďalej. Medzičasom som totiž spoznal aj iné športy, začal som sa venovať napríklad boxu. Postupne sa to nabaľovalo a hlavne som sa nechcel limitovať. Keď som sa dostal medzi tanečníkov, chcel som tancovať, keď som sa dostal medzi capoeiristov, nechal som sa pohltiť ich kultúrou...“
Do šialených výšok nie
Pred tým, ako sa vrátil na Slovensko, žil ešte nejaký čas v Anglicku či Prahe a objavil vzdušnú akrobaciu. „Dostal som sa do určitého kruhu cirkusových akrobatov a začal som trénovať.“ Postupne sa vypracoval a pred rokom sa pridal do slovenského akrobaticko-tanečného zoskupenia Vertigo.
Najčastejšie vystupuje v dvojici s Klaudiou Danišovou, s ktorou sa predstavil aj v Česko Slovensko má talent. Strach z výšok vraj nemá, aj keď osud zbytočne nepokúša. „Keď ideme do normálnych výšok, 8-9 metrov, to je ok. Ale mám určité limity a do šialených výšok by ma už asi nedostali...“ krúti hlavou s tým, že má pud sebazáchovy a malého syna...
Vzdušná akrobacia je však momentálne len jednou z jeho aktivít. Hlavnú časť energie sústreďuje do svojho pohybového štúdia, ktoré si nedávno začal v Bratislave budovať spolu s manželkou Máriou. „Naša myšlienka je taká, že pohyb je pre kohokoľvek. Chceme ľuďom ukázať, že sa dokážeme rozvíjať komplexne. Nech človek objavuje svoje telo, čoho všetkého je schopné. Boli sme stvorení tak, aby sme sa hýbali. Väčšinou si to ľudia uvedomia, až keď prídu o ruku či nohu a zistia, ako veľmi by chceli utekať, hýbať sa, a nedá sa, hoci inak celý život ignorovali vymoženosti, ktoré im vlastné telo ponúka,“ vysvetľuje a ako dodáva, snaží sa ľudí naučiť nevnímať pohyb len povrchne.
„Že si chcem len zacvičiť a koniec... Radi by sme pomohli ľuďom vyformovať sa nielen zvonku, ale aj zvnútra. Ja nie som tréner, ktorý stojí nad niekým a ráta mu opakovania,“ rozpráva oduševnene s tým, že hoci sám má vypracovanú postavu, s posilňovňou sa veľmi nekamaráti. „Nie som za statické dvíhanie činiek. Nemyslím si, že to je prospešné ľudskému telu. Áno, človek nadobudne svalovú hmotu, ale pokiaľ ide o funkčnosť, tak tade určite cesta nevedie. Snažíme sa, aby sa telo hýbalo a rozvíjalo vždy iným spôsobom. Navyše, chceme pribrať do tímu nových členov. Radi by sme rozbehli kurzy pre deti, zaviedli aj ľudové či moderné tance,“ načrtáva svoje plány.
Stále pritom hovorí v množnom čísle, keďže do všetkého je zapojená aj jeho manželka. Tá je od začiatku leta na materskej dovolenke, ktorú spolu so synčekom z veľkej časti trávi práve v ich štúdiu. „Je to taký náš druhý domov,“ vysvetľuje Adrian. „Veľmi si to užívame. Nie je to tak, že ja som celý deň v práci a malého vidím len večer, keď už spí.“
Mimochodom, synček, hoci má len niečo viac ako štyri mesiace, je už tiež svojsky zapojený do rodinnej pohybovej kultúry. „Je to také šidlo, stále sa potrebuje hýbať a meniť polohy. V jednej nevydrží príliš dlho. Doktorka povedala, že možno preskočil nejaké dva mesiace, pokiaľ ide o silu a šikovnosť, ale má to aj negatívne stránky, že ho musíme nosiť na rukách a vychádzať mu v ústrety, aby bol spokojný,“ smeje sa Adrian, pre ktorého je rodina momentálne všetkým a ani na sekundu neoľutoval, že si po krátkom randení zobral za manželku práve herečku. „Aj herci sú normálni ľudia,“ usmeje sa. „Akurát majú určité nadanie a sú v médiách. Mary je veľmi crazy žena, sme na tom podobne a keď sme doma, radi si robíme srandu a využívame to jej herectvo práve na humor. Takže aj keď si doma niečo zahrá, tak len preto, aby ma pobavila.“
Do práce sa vraj hviezda z Oteckov či filmu Trhlina zatiaľ nechystá. „Nemá to v pláne. Sústreďuje sa na nášho maličkého. Plánujeme tiež väčšiu rodinu, uvidíme, ako nám to vyjde s ďalším dieťatkom. Môže prísť hneď alebo neskôr. Ale rodina je teraz naša priorita. A Mary by sa chcela venovať aj našim spoločným projektom, snažíme sa, aby sa rozrástla naša komunita. To je momentálne náš hlavný cieľ,“ dodáva na záver.
