Manželia Kuciakovci a Zlatica Kušnírová nad hrobmi svojich zavraždených detí: Bolesť zo smrti Janka († 27) a Martiny († 27) sa zväčšuje

Dušičky sú pre tisícky rodičov na Slovensku ťažkým dňom. Ísť na hrob vlastného dieťaťa je niečo, čo neche prežiť nikto z nás.

Rodinné tragédie zapríčinili choroby alebo nehody, no keď na hroby mieria rodičia zavraždených Martiny Kušnírovej († 27) a Jána Kuciaka († 27) s vencom a sviečkou v ruke, vnútri ich zožierajú pocit beznádeje a hnev. Ani nie pred dvoma rokmi ešte žili v sladkej predstave, že sa jedného dňa stanú starými rodičmi, no potom ich plány prekazila chladnokrvná vražda, a tak namiesto za mladou dvojicou do ich domu chodia na cintorín.

Všade je ticho, ktoré bolí. Hrob v obci Gregorovce (okr. Prešov) nie je na prvý pohľad odlišný od ostatných, hoci je ukážkovo upravený. Je však posiaty tisíckami preliatych sĺz Zlatice Kušnírovej, ktorá sem za svojou milovanou dcérou Martinkou († 27), chodí každý deň.

„Neprejde deň, ani hodina, aby som nemyslela na Martinku a Janka. Keď som na cintoríne, hovorím si – tu som mala ležať ja a nie Martinka,“ povedala skormútená matka, ktorá na hrob priniesla sviečku a kvety. V studenom vzduchu sa naklonila nad hrob svojej jedinej dcéry a potichu, tisnúc si golier kabáta, sa s ňou v duchu porozprávala a pomodlila sa za ňu.

Prežiť dieťa je najhoršie

Hoci by sa mohlo zdať, že už prešlo dosť času, aby sa mohla so smrťou Martinky zmieriť, nie je to tak a stále ňou lomcujú silné emócie. „Prežiť svoje dieťa je pre človeka jednou z najťažších skúšok v živote. A je to o to horšie, keď zomrie rukou zákerného vraha,“ pripomenula Zlatica Kušnírová vraždu mladej dvojice, ktorá otriasla celým Slovenskom.

Cestou na cintorín jej v prvý novembrový deň zovrelo srdce, pretože počula pesničku Sarajevo od speváka Jaroslava Nohavicu. „Keď mi príde na myseľ, alebo ju niekde počujem, mám chuť plakať. Mala to byť svadobná pieseň našich detí a na jej melódiu si mali prvýkrát zatancovať na pripravovanom sobáši. Žiaľ, nedožili sa ho,“ uzavrela, kráčajúc s pohľadom upretým na hrob dcéry, ktorú zastrelili v dome vo Veľkej Mači vo februári 2018.

Naše srdcia odišli s Jankom

Dušičky sú ťažkým dňom aj v rodine zavraždeného novinára Jána Kuciaka. Namiesto toho, aby sa tešili z vnúčat, pomáhali Jankovi postaviť altánok na dvore vo Veľkej Mači, či sa spoločne smiali na zážitkoch z detstva, skončili rodičia na hrobe svojho milovaného syna.

„Bolesť sa nezmenšuje, práve naopak. Keď človek stratí dieťa, časom sa zväčšuje. Predstavujem si, že by sme sa teraz tešili možno už z jeho syna alebo dcéry. Je toho rokmi stále viac, čo všetko nám v Jankovi vzali,“ povedal Jozef Kuciak nad Jankovým hrobom a zapálil mu kahanec. K hrobu milovaného najstaršieho syna, ktorého vychovával s tým, že život má zmysel iba vtedy, ak ho žijeme v pravde, sa mu tentoraz kráčalo ešte ťažšie, keďže je po operácii kolena.

Po tom, čo na súd prišla obžaloba, a čo nevidieť sa začne súdny proces, manželia Kuciakovci veria, že aktéri tohto ohavného činu dostanú svoj trest. Ich bolesť však zostane večná. „Pre nás to neskončí nikdy. Zomrela mi časť srdca, odišla s Jankom. Nedá sa s tým zmieriť, mal tu byť, mal žiť...,“ plakala nad hrobom novinárova mama Jana.

Podopierala ju dcéra Majka, ktorá je oporou pre rodičov spolu s bratom Jožkom. Okrem nich sa pri Jánovom hrobe zastavili aj miestni. V piatok napoludnie horelo pri mieste jeho posledného odpočinku veľa sviečok. Ľudia, ktorí ich doniesli, sa zastavili, pomodlili, alebo sa len na chvíľu mlčky pristavili.