Do kín práve prišiel film Amnestia, ktorý rozoberá udalosti z januára 1990, keď sa v Československu dostali na slobodu tisícky odsúdených zločincov. Tomu predchádzala napätá situácia vo väzniciach, ktorá hrozila prerásť v masaker. O tejto téme vyšla vo vydavateľstve Slovart aj výpravná kniha: Amnestie - sloboda a hrubá čiara za minulosťou. Práve z nej vám prinášame úryvky, ktoré sú svedectvom tých pohnutých čias nielen v našich väzniciach, ale v celej spoločnosti.
Husákova milosť
V piatok 8. decembra 1989 – dva dni pred abdikáciou z najvyššej funkcie, prezident Gustáv Husák vydal rozhodnutie o amnestii, ktorou oslobodil desiatky, možno stovky väzňov odsúdených alebo stíhaných za tzv. politické trestné činy, napríklad za rozvracanie republiky, poburovanie, hanobenie republiky, zneužívanie náboženskej funkcie, opustenie republiky či nedovolené podnikanie – keďže, ako sa lakonicky píše v zdôvodnení rozhodnutia, v dôsledku politických zmien „došlo k zníženiu ich spoločenskej nebezpečnosti.“
Amnestia pre politických väzňov, vymenovanie novej vlády „národného porozumenia“ na čele s Mariánom Čalfom a následná abdikácia z postu prezidenta v nedeľu 10. decembra 1989, symbolicky na Medzinárodný deň ľudských práv, sa tak stávajú poslednými politickými činmi Gustáva Husáka v jeho viac než 60-ročnej politickej kariére.
Havel chcel viac
Veľkorysosť je cnosť víťazov a Václav Havel to počas revolúcie dokazoval celým svojím počínaním. Nakoniec, potrebou veľkorysosti vysvetľoval neskôr aj dôvody svojej amnestie: „Áno, bola naozaj veľkorysá. Bolo však potrebné dať jasne najavo, že sa zásadným spôsobom menia pomery a že sa chceme rozísť aj so všetkým poklesnutým, čím sa vyznačovalo komunistické súdnictvo.“ Dôraz na dôležitosť veľkorysosti v kombinácii s apelom na „rozchod s minulosťou“ možno pozorovať aj pri návrhu vysporiadať sa s minulosťou na spôsob „hrubej čiary“, ktorý Havel viackrát presadzoval.
Odpor k revanšizmu a príklon k veľkorysosti je historicky preverenou metódou prechodu od diktatúry k demokracii. Aj na príklade Československa v roku 1989 a osobitne Václava Havla – s jeho slávnym heslom: „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“, získava toto morálne presvedčenie svoj konkrétny historický tvar a stáva sa jedným z hlavných politických odkazov „nežnej revolúcie“, ktorý je v kolektívnej rovine prežívania na námestiach možné vypozorovať napríklad v popularite hesla: „Nie sme ako oni.“
Veď nakoniec aj Gustáv Husák – strojca normalizačného režimu, ktorý prenasledoval vlastných občanov a politických oponentov zatváral do väzenia – dostal prostredníctvom svojej amnestie na sklonku kariéry príležitosť tak trochu „nebyť sám sebou“.Amnestie sa nám tu naozaj môžu javiť ako akási „červená niť“ medzi dvoma politickými protivníkmi a sprostredkovane medzi dvoma režimami. Amnestia Gustáva Husáka z 8. decembra 1989 je pritom jedným z posledných rozhodnutí v jeho dlhej politickej kariére a amnestia z 1. januára 1990 zase prvým veľkým politickým gestom Václava Havla vo funkcii prezidenta.
Kritické Vianoce
V čase novembrových udalostí sa veci menili rýchlo, z hodiny na hodinu, všade panoval chaos. Množili sa prejavy destabilizácie štátneho aparátu na všetkých úrovniach, v štátnej správe, vo fabrikách a aj vo väzenskom zbore. Vo väzniciach sa začínali objavovať prvé letáky a heslá. Napätie sa stupňovalo všade, no hlavne v prostredí najťažších nápravnovýchovných skupín. Kritická situácia nastala v čase Vianoc.
Dňa 19. decembra odsúdení vo väznici v Želiezovciach na Slovensku vyhlásili štrajk a hromadne odmietli nastúpiť do práce. Vytvoril sa štrajkový výbor, väzni vyhlásili na Vianoce hladovku a požadovali dialóg. V ten istý deň ráno prišli na sekretariát Verejnosti proti násiliu generálny prokurátor Slovenskej socialistickej republiky JUDr. Fábry a zástupca náčelníka Správy Zboru nápravnej výchovy JUDr. Antalík a žiadali o pomoc pri riešení napätej situácie v Želiezovciach. Za VPN sa situáciu podujal politicky riešiť Fedor Gál. Sadol do auta, na miesto prišiel pred obedom a ako jeden z prvých politických predstaviteľov sa ocitol zoči-voči väzňom.
„Žiadajú prerokovanie svojich požiadaviek so zástupcami ministerstva spravodlivosti, vnútra, s predstaviteľmi VPN, so zástupcami tlače, rozhlasu a televízie,“ uvádza Gál v knihe Z prvej ruky. Rokovania trvali do neskorých večerných hodín, na miesto sa dostavil televízny štáb a odsúdení dosiahli, že si novinári smeli nasnímať aj vnútorné priestory väznice, špeciálne tie na výkon disciplinárnych trestov. Večer sa reportáž zo Želiezoviec odvysielala v televízii a na druhý deň prepukli nepokoje prakticky vo všetkých väzniciach v Československu. Odsúdení chceli „ísť von“ a vynucovali si amnestiu.
Vzbury
Kým poslanci Federálneho zhromaždenia 29. decembra volili Václava Havla za prezidenta republiky a symbolicky tým završovali prvú etapu revolúcie, odsúdení v najťažšej väznici v Leopoldove nad ňou prebrali kontrolu. Havel v kruhu najbližších spolupracovníkov pripravil znenie prelomovej amnestie. Jej vyhlásenie oznámil prezident vo svojom novoročnom prejave:
„V našej krajine je veľa väzňov, ktorí sa síce vážne previnili a sú za to potrestaní, no museli prejsť – napriek dobrej vôli niektorých vyšetrovateľov, sudcov a predovšetkým advokátov – poklesnutou justíciou, čo obmedzovala ich práva, a musia žiť vo väzniciach, ktoré sa nesnažia prebúdzať to lepšie, čo je v každom človeku, ale, naopak, ľudí ponižujú a fyzicky, duševne ničia. S ohľadom na túto skutočnosť som sa rozhodol vyhlásiť pomerne širokú amnestiu.
Väzňov zároveň vyzývam, aby pochopili, že štyridsať rokov zlého vyšetrovania, súdenia a väznenia nemožno odstrániť zo dňa na deň a aby chápali, že všetky urýchlene chystané zmeny si predsa len vyžadujú istý čas. Vzburami nepomôžu tejto spoločnosti, ani sebe. Verejnosť zároveň žiadam, aby sa prepustených väzňov nebála, nestrpčovala im život a pomáhala im v kresťanskom duchu po návrate medzi nás nachádzať v sebe to, čo v nich nedokázali nájsť väznice: schopnosť pokánia a túžbu slušne žiť.“
V utorok 2. januára 1990 začali väznice v Československu opúšťať tisíce amnestovaných, spolu viac než 21-tisíc z celkového počtu vyše 31-tisíc väzňov. Prepustení na slobodu boli väzni, ktorým bol uložený trest maximálne do 3 rokov (resp. maximálne 5 rokov za trestné činy z nedbanlivosti). Ostatným odsúdeným boli odpustené tretiny resp. polovice zvyšku trestov, v závislosti od kategórie trestného činu a výšky trestu. Odsúdeným za obzvlášť závažné trestné činy – ako napríklad vraždy, lúpeže, znásilnenia, teror či zneužitie právomoci verejného činiteľa – bol odpustený len jeden rok.
Dôsledky
Odpoveď na otázku, do akej miery amnestovaní využili šancu a naplnili „túžbu slušne žiť“, ktorú prezident Havel spomínal v novoročnom prejave, bola v čase doznievajúcej amnestie podľa expertky na túto problematiku Aleny Marešovej z pražského Inštitútu kriminológie a sociálnej prevencie „predmetom najproblematickejších špekulácií, pretože ju nebolo možné presne určiť.“
Celkom inou otázkou však je, do akej miery mala amnestia podiel na dramatickom zvýšení kriminality, ku ktorému v roku 1990 naozaj došlo. Odpoveď je stručná a jasná: V ČR bol podiel amnestovaných na celkovej trestnej činnosti za rok 1990 na úrovni 9 %, na Slovensku 8 %. V prvom týždni po amnestii ľudí pobúril najmä prípad kolektívnej vraždy, ktorú spáchali siedmi prepustení v Leviciach. Ďalší 27 sa dopustili iných závažných trestných činov.
