V rozsudku týkajúcom sa súdneho sporu medzi Európskou komisiou (EK) a Poľskom z 5. novembra 2019 Súdny dvor EÚ vyhovel žalobe o nesplnení povinnosti, ktorú podala eurokomisia. Súdna inštancia so sídlom v Luxemburgu skonštatovala, že Poľsko ako členský štát EÚ si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie.
A to jednak tým, že poľská vláda zaviedla rozdielne vekové hranice odchodu do dôchodku pre mužov a ženy zastávajúcich funkciu sudcov a prokurátorov, a jednak tým, že pri znížení veku odchodu do dôchodku pre sudcov všeobecných súdov priznal varšavský kabinet ministrovi spravodlivosti právo predĺžiť výkon funkcie týchto sudcov.
Poľský zákon z 12. júla 2017 znížil vek odchodu do dôchodku pre sudcov všeobecných súdov a prokurátorov, ako aj vek predčasného odchodu do dôchodku pre sudcov najvyššieho súdu na 60 rokov pre ženy a 65 rokov pre mužov. Predtým to bolo 67 rokov pre obe pohlavia.
Okrem toho tento zákon zveril ministrovi spravodlivosti právomoc predĺžiť dobu aktívneho výkonu funkcie sudcov všeobecných súdov po dosiahnutí novostanovených vekových hraníc odchodu do dôchodku.
Komisia vyjadrila obavy, že tieto pravidlá sú v rozpore s právom Únie, a preto podala žalobu na Súdny dvor EÚ. Súd najprv uviedol, že starobné dôchodky, ktoré poberajú sudcovia a prokurátori, patria do pôsobnosti článku, podľa ktorého každý členský štát zabezpečí uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu. Dotknuté dôchodkové systémy patria tiež do pôsobnosti ustanovení smernice EÚ týkajúcej sa rovnosti zaobchádzania v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia.
Súd rozhodol, že tento zákon zaviedol diskriminačné podmienky založené na pohlaví, osobitne pokiaľ ide o okamih, v ktorom môžu mať dotknuté osoby prístup k výhodám stanoveným dôchodkovými systémami.
Súdny dvor v druhom rade preskúmal opatrenia udeľujúce ministrovi spravodlivosti právomoc povoliť alebo nepovoliť pokračovanie vo výkone funkcie sudcu všeobecného súdu po dosiahnutí zníženého veku odchodu do dôchodku.
Súd upozornil, že poľské všeobecné súdy môžu rozhodovať o otázkach týkajúcich sa práva Únie a prvoradý význam má zachovanie ich nezávislosti, ak majú mať tieto súdy možnosť ustanoviť prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.
Podľa ustálenej judikatúry Európskej únie nezávislosť súdov vyžaduje, aby každý súd vykonával svoje úlohy úplne samostatne a nestranne.
Podľa sudcov samotná okolnosť, že minister spravodlivosti má právomoc rozhodnúť o predĺžení či nepredĺžení výkonu funkcie sudcu po dosiahnutí bežného veku odchodu do dôchodku, nestačí na obvinenie z porušenia zásady nezávislosti.
Súd však zároveň skonštatoval, že hmotnoprávne podmienky a procesné pravidlá, ktorými sa riadi prijímanie takýchto rozhodnutí, vyvolávajú pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť sudcov vonkajšími činiteľmi a ich neutralitu. Kritériá, na základe ktorých má minister prijať rozhodnutie, sú príliš vágne a neoveriteľné, jeho rozhodnutie nemusí byť odôvodnené a nemožno ho súdne napadnúť. Dĺžka doby, počas ktorej sudcovia môžu ostať v očakávaní rozhodnutia ministra, spadá do jeho voľnej úvahy.
Nevyhnutná sloboda sudcov vo vzťahu k akýmkoľvek vonkajším zásahom alebo tlakom si podľa práva Európskej únie vyžaduje záruky ochrany tých osôb, ktorých úlohou je vykonávať súdnictvo. Takou zárukou je aj ich neodvolateľnosť.
Zásada neodvolateľnosti si okrem iného vyžaduje, aby sudcovia mohli zotrvať vo funkcii až do dovŕšenia veku povinného odchodu do dôchodku alebo do skončenia svojho funkčného obdobia, ak je toto funkčné obdobie časovo obmedzené.
Súd tvrdí, že právomoc zverená ministrovi spravodlivosti povoľovať pokračovanie vo výkone funkcie sudcov po dosiahnutí novej vekovej hranice (počas desiatich rokov v prípade sudkyne a piatich rokov v prípade sudcu) zásadu neodvolateľnosti porušuje.
