Ako Wisterová priznala, konflikty manželov musela neraz riešiť dokonca polícia. Viac porozprávala v pokračovaní rozhovoru.
Ako vnímate neustále útoky na vašu osobu zo strany Jeremyho?
Momentálne nemám záujem na každodennej, alebo týždennej báze vyvracať všetky jeho uražky a obvinenia na moju osobu a tieto nechutné klamstvá nielen na mňa, ale aj na moju rodinu, o tom, aká som mama, alebo o tom, aký som človek, pretože ja na toto nebudem rozhodne míňať energiu. Nemám na to silu, žiaľ, toto mi deti nevráti. A je mi veľmi ľúto, že niekto takýmto spôsobom, dokonca cez médiá, uráža verejne mamu svojich detí a je mi ľúto, že si vybral takýto zraňujúci spôsob komunikácie.
Styk s deťmi dozorovala na popud manžela aj polícia. Prečo chodili k vám domov?
Podal na mňa nespočetne veľa oznámení. Musela som na polícii preukázať mailovú komunikáciu, kedy som chodila vyzdvihnúť deti, musela som dosvedčiť, že som na stykoch otca s chlapcami bola. Tvrdenia, že rok nebol s deťmi v kontakte nie sú pravdivé. Stalo sa, že k nám prišla polícia so správou, že im Jeremy volal, že rok nebol s deťmi. Toto bolo v sobotu a vo štvrok predtým pritom prebehlo stretnutie s deťmi, ktoré som vydokladovala.
Neskôr sa to vyhrotilo až tak, že k nám chodila polícia kontrolovať, či sú deti choré. Moji rodičia boli vtedy odcestovaní, nemal teda kto ísť na stretnutie druhého syna a Jeremyho. Prišla teda opäť polícia, a o dva dni opäť, aby skonštatovali, že syn je chorý, Jeremy stál pod domom a ani neprišiel za deťmi. Toto sa však stávalo minimálne, vždy som sa snažila, že keď mohli moji rodičia, tak ten styk bol. On potom už ani neakceptoval náhradné termíny na styky s deťmi, keď som mala napríklad nejaké pracovné povinnosti. Nechcel sa dohodnúť a vždy išiel rovno na políciu.
Váš manžel však najskôr súhlasil so súdom nariadenou starostlivosťou o deti.
Tri roky tvrdil na súdoch, že chce žiť s deťmi na Slovensku, dokonca žiadal striedavú starostlivosť, lebo tu má vybavený pobyt. Na jednom z rozvodových pojednávaní ako odpoveď, či chce žiť s rodinou v Izraeli, povedal: „Nie, pretože som prijal realitu, viem v akej sme situácii, chcem, aby deti žili rovnako s matkou aj s otcom, pretože iba duševne chorý človek by deti odtrhol od jednej polovice rodiny. Dokázal som, že mám bezpečné a normálne prostredie na bývanie.Zákonným spôsobom mám povolené na Slovensku žiť, byť, pracovať a bývať. Môžem tu žiť natrvalo, bez toho, aby som bol nútený opustiť krajinu na obdobie minimálne dvoch rokov, čo môže byť vždy aj predĺžené. Dokázal som, že viem a poslúchnem všetky vaše rozhodnutia bez ohľadu na to, ako je to náročné pre mňa a moje deti byť oddelení, a mojím želaním je, aby sme mali rovnocenné postavenie v živote našich detí tak, ako to bolo od ich narodenia.“
Urobil však úplný opak. S deťmi utiekol zo Slovenska.
Dnes je to 15 dní, čo som bez detí a nič o nich neviem a nemám žiadne informácie. Deti neboli bezo mňa nikdy takto dlho. My sme spolu zdieľali všetko, tým, že som s nimi žila sama. Harli má doma rozpísanú domácu úlohu, majú rozložené lego, ktoré nedostavali, majú tam svojich plyšiakov, s ktorými všade chodili, s ktorými spávali, ktorých brali úplne všade.
Harli mal ešte takú plyšovú opičku, ktorú nosil aj v školskej taške. Všetko zostalo u nás doma a on ich zobral, len v tričkách, ktoré mali na sebe. On ich vlastne takýmto hrubým spôsobom odtrhol z domova, od mamy, od starých rodičov, od kamarátov, od spolužiakov, Harlinko nastúpil do prvého ročníka teraz v septembri, je len prváčik. Je to také trápenie, že sa len ťažko hľadajú slová.
