Novembrové udalosti vás zastihli práve v čase, keď ste dokončovali preklad hry Jiřího Žáčka Ptákoviny podle Aristofana. Išlo o satiru o politických manipulátoroch. Aký bol jej osud?
Ten preklad som dokončil v nedeľu 19. novembra 1989 ráno a práve som sa s ním chystal na poštu, chcel som ho najprv poslať na kontrolu Jirkovi Žáčkovi, keď mi zazvonil telefón. Môj priateľ Miroslav Cipár ma pozýval do svojho ateliéru. Mala sa uňho zísť skupina umelcov, pobúrených brutalitou, s ktorou 17. novembra 1989 v Prahe na Národní třídě polícia potlačila nenásilnú študentskú manifestáciu. Prisľúbil som mu, že prídem. No predsa len som sa rozhodol najprv vykonať cestu na poštu a odoslať Jirkovi Žáčkovi preklad hry. Pošta na stanici bola otvorená aj v nedeľu. „Kde si?“ vítal ma Miro Cipár, keď som potom dorazil aj k nemu. „Už hodinu na teba čakáme. O hodinu si zdržal revolúciu!“ V tej chvíli ešte žartoval, no veľmi rýchlo sa ukázalo, že to vôbec nebol žart. V tej chvíli sa naozaj začínala na Slovensku Nežná revolúcia.
V ateliéri Mira Cipára prítomní umelci napísali a podpísali protest, ktorý si potom vyslúžil označenie „dokument slovenskej Nežnej revolúcie č. 1“. Pritom nikto z jedenástich signatárov protestu sa v politike nikdy neobjavil...
Podpísaní sme boli pod ním jedenásti: výtvarníci Miroslav Cipár, Rudo Sikora, Vlado Kompánek, Laco Čarný, Ľubo Longauer, Peter Horváth, Jozef Jankovič, Daniel Fischer, Karol Lacko, režisér Martin Hollý a ja. Telefonicky sme poobvolávali priateľov, aby prišli o 17.00 do Umeleckej besedy. Priatelia poobvolávali ďalších priateľov, a tak sa podvečer zišlo v Umeleckej besede niekoľko sto ľudí, ďalších signatárov nášho vyhlásenia, a bol zvolený výbor občianskeho hnutia, v ktorom sme nechýbali ani my, prví signatári.
Už na tomto stretnutí dostalo občianske hnutie názov Verejnosť proti násiliu?
Nie, až na druhý deň, 20. novembra okolo poludnia. Náš výbor sa zišiel v bufete Malej scény SND, v tom istom, ktorý bol súčasťou hry Skúška. Ani teraz v ňom nechýbal Milan Kňažko. Tentoraz už nie ako divadelná postava, ale ako člen výboru VPN. Z tých jedenástich signatárov neskôr nešiel do politiky nikto. Všetci ostali, podobne ako ja, pri svojej profesii. Napríklad Petra Horvátha nájdete každý deň, keď je pekné počasie, na Františkánskom námestí. Sedí tam na schodoch kostola a maľuje obrázky, ktoré si ako pamiatku na Bratislavu kupujú za pár eur zahraniční turisti. Kto hľadá oligarchov medzi nežnými revolucionármi, je na zlej adrese.
A čo robí nežný revolucionár Feldek dnes?
Práve odosielam do tlače svoju na nové vydanie pripravenú hru Umenie neodísť. Je to dvojička hry Skúška. Uvedená bola už dva roky pred Nežnou, premiéru mala v Štúdiu Novej scény 30. januára 1988. Odohráva sa vo fabrike vyrábajúcej trojnohé stoličky pre ľud a päťnohé stoličky pre vrchnosť a berie si na mušku tých, čo vládnu nielen zle, ale aj pridlho. Aj pri tejto hre musím zdôrazniť, že napísať hru bola jedna vec, ale aby sa dostala k divákovi, muselo riziko prijať a zodpovednosť za ňu uniesť divadlo. Dnes, keď ju znova čítam, žasnem, ako napriek celkom odlišnej dobe získava aj Umenie neodísť novú aktuálnosť. Napríklad v úvode tej hry lesné robotníčky spievajú:
Boli sme na dreve
v pracovnom odeve –
veď každý kus dreva
spracovať dnes treba.
Lesy, naše lesy,
miznú pomaličky!
Veď treba spracovať
drevo na stoličky.
V roku 1988 to bolo hlavne o byrokracii a menej o lesoch. Aj dnes je to o byrokracii, no dnes, tuším, ešte viac o lesoch.
Ako vnímate situáciu v krajine 30 rokov po Nežnej ako umelec?
Čírou náhodou som vám aj na túto otázku odpovedal už v predchádzajúcej odpovedi. Moje hry spred tridsiatich rokov sú aj dnes aktuálne. No neviem, či sa mám z toho tešiť.
Nežná revolúcia
Pád komunistickej totality v Československej socialistickej republike odštartovala študentská demonštrácia v centre Prahy. Štátna bezpečnosť odhadovala, že na akcii bolo asi 15 000 ľudí, iné zdroje hovoria až o 50 000! Od začiatku demonštrácie sa z davu ozývali protikomunistické heslá ako „Jakeš ven!, „Svobodu“, „Ať žije Charta! Ať žije Havel!“. Po oficiálnom ukončení manifestácie niekoľko tisíc ľudí pokračovalo v pochode Prahou, na Národní třídě policajti s obuškami a bezpečnostnými štítmi dav zablokovali. Ľudia skandovali „Máme holé ruce“, policajtom za štíty strkali kvetiny a posadali si na zem a čakali... Demonštranti boli vyzývaní, aby sa rozišli, pritom ich však príslušníci Verejnej bezpečnosti bili obuškami. Zranených bolo vyše 500 ľudí, stovky zatkli. Začala sa šíriť fáma, že pri zásahu zahynul študent Martin Šmíd. V skutočnosti to bol príslušník ŠtB, ktorý v dave odpadol. Kolesá revolúcie, ktorá dostala prívlastok Nežná či Sametová, sa už nedali zastaviť...
