Ako na vás tí revolucionári zapôsobili?
Fedora Gála som poznal dlho, stretávali sme sa na vedeckých konferenciách, ktoré organizoval náš ústav, a často sme spolu diskutovali. Milana Kňažka som poznal ako výborného herca. Ďalších som poznal z čítania, niektorých iba zo záberov z pódia na Námestí SNP. Vôbec som nepoznal štyroch riaditeľov veľkých štátnych podnikov, ktorí boli tiež pozvaní.
Ešte aj v čase Nežnej revolúcie ste trvali na zachovaní vedúcej úlohy strany. Boli ste o tom vtedy naozaj presvedčený, že jedine komunistická strana by mala mať v štáte moc?
Tento názor sa akosi traduje, ale v skutočnosti som na požiadavku Milana Kňažka zrušiť vedúcu úlohu strany reagoval takto, dal som si námahu pozrieť si záznam z debaty: „Pán Kňažko, vy ste povedali tú veľmi vážnu vec, s ktorou nemôžem nesúhlasiť... Naozaj, došlo k veľkému poklesu dôvery spoločnosti v stranu. A je samozrejmé, že dôvera v určitý politický subjekt sa nemôže odvodzovať od toho, či má svoje politické postavenie zapísané v Ústave, alebo nemá zapísané. Jednoducho si ho každá politická sila musí vybojovať.“ Nasledoval záber na Milana Kňažka, ktorý sa na moment tváril dosť prekvapene a prikyvoval. Povedal som tiež, že aj široké členské masy KSČ boli dávno znepokojené problémami v spoločnosti a že treba dať šancu aj tým milión sedemstotisíc členom strany, aby obnovili stranu a odstránili deformácie pri uplatňovaní vedúcej úlohy. Volal som po uskutočnení hlbokých politických a ekonomických reforiem a po dohode všetkých sociálnopolitických síl, ktoré stoja na báze Ústavy, aby sme spoločnosť dali do poriadku. Je málo známe, že prvýkrát oficiálne zaznela na pôde KSČ požiadavka vzdať sa vedúcej úlohy na zasadnutí ÚV KSS 25.-26. 11. 1989. Slovensko tak predbehlo v tejto zásadnej otázke Česko.
Kedy ste pochopili, že vláda jednej strany sa definitívne končí?
Prvýkrát som si blížiaci koniec režimu uvedomil na Bratislavskej lýre v júli 1989, keď americká pesničkárka Joan Baez pozvala na pódium Václava Havla a organizátori vypli prúd. Na základe reakcií publika som odhadoval, že k zásadnej konfrontácii s vládnucou skupinou príde na Deň ľudských práv 10. decembra. Po 17. novembri ma o tom definitívne utvrdila neschopnosť vedenia strany ísť na dialóg s opozíciou a prehodnotiť rok 1968.
V tom čase mnohí „prezliekli kabáty“, vy ste zostali v komunistickej strane. Prečo?
Pretože som si uvedomoval potrebu zásadne transformovať stranu, podobne, ako som to pozoroval v Maďarsku a v Poľsku. Vedel som, že na Slovensku nemá sociálna demokracia takú silnú tradíciu a že na jej vybudovanie treba ponúknuť aj sily reformne orientovaných členov KSS. Pokladal som to za čestnejšie, než zahodiť legitimáciu, ako to vtedy urobili mnohí, a tváriť sa, že nemám žiadnu minulosť. Všimol som si Vyhlásenie radových komunistov, ktoré prečítali v prvom týždni na tribúne na Námestí SNP a ktoré sa pre jeho signatárov stalo vstupenkou do Verejnosti proti násiliu. Ja som si po zrelej úvahe vybral ťažšiu cestu. Transformáciu sme robili pod drobnohľadom médií a politických protivníkov. Vyzliekali nás úplne donaha. Tí členovia KSS, ktorí sa slobodne rozhodli vstúpiť do nových politických strán, neboli takým terčom prirodzeného antikomunizmu, ako sme boli my. Ba z antikomunistických pozícií na nás útočili aj ľudia, ktorí boli v strane dlhšie ako ja. Ale v roku 1992 sme už išli do volieb ako SDĽ, nová strana s jasným sociálnodemokratickým programom, do ktorej sa preregistrovala iba desatina pôvodných členov KSS. Patril som k najdôveryhodnejším politikom na Slovensku i v ČSFR, teda veľká časť verejnosti našu politiku akceptovala. Svoje sľuby sme splnili.
Po čase, nemali ste myšlienky, že 20 rokov ste venovali niečomu, čo nemalo zmysel? Alebo má podľa vás marxizmus-leninizmus čo povedať aj v dnešnej dobe?
Marxizmus-leninizmus už nemá čo povedať. Bol ideológiou, nie vedeckým učením, za ktoré sa vydával. Najlepšie roky života som strávil vypracovávaním analýz a návrhov na zmeny, ktoré neboli akceptované. Frustrácie a sklamaní som zažil veľa. Ale stratený čas to nebol. Nechtiac som sa tak vzdelal a pripravil na to, čo som mal robiť, keď som sa zhodou okolností dostal do politiky.
Ako ste vnímali zločiny komunizmu, potláčanie demonštrácií a podobne?
Nesúhlas s týmito praktikami, so zneužívaním moci, s represiami, ale aj pocit nepriamej spoluzodpovednosti za ne, to bola jedna z mojich zásadných motivácií pri rozhodnutí vytvoriť z tých, ktorí zmýšľali podobne ako ja, stranu nového typu. Keď som sa spoznal s Alexandrom Dubčekom a zažil som jeho ľudskosť, neprítomnosť pomstivosti v jeho konaní, uvedomil som si, čo si musel ako najstráženejší človek v Československu preskákať v čase, keď som ja konformne žil. Bola pre mňa obrovská osobná satisfakcia, keď som s ním ako s predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska napokon po voľbách v r. 1992 podpísal dohodu o spolupráci a keď som sa v spomienkach jeho spolupracovníkov dočítal, že oceňoval moju politiku. Moja fotografia s ním na Jankovom vŕšku na oslavách SNP, uverejnená v Pravde, je pravdepodobne jeho poslednou fotografiou pred tragickou nehodou, ktorá zabránila tomu, aby sa stal prvým prezidentom samostatnej SR.
SDĽ nakoniec pohltila strana Smer. Má podľa vás dnes Slovensko modernú ľavicovú stranu a moderných ľavicových politikov?
Má zopár moderných ľavicových politikov a intelektuálov. Problém so sociálnodemokratickou ľavicou je však širší. Celé sociálnodemokratické hnutie v Európe je v kríze a v hľadaní novej identity. Ale to by bolo skôr na rozhovor pre politologický časopis.
Je 30 rokov od začiatku spoločenských, politických a ekonomických zmien. S čím ste a s čím nie ste spokojný?
Spokojný som s tým, že máme slobodu a demokraciu, že napriek kuvičím hlasom po osamostatnení štátnosti Slovenská republika zaznamenala úspešný príbeh, je aj zásluhou SDĽ pevne integrovaná v EÚ, ako jediný štát z V4 zaviedla euro, nie je výrobcom problémov v EÚ, má kvalitnú diplomaciu a jej hlas vo svete má vážnosť. Aj vďaka členstvu v NATO má Slovensko najväčšie garancie bezpečnosti vo svojej histórii. Som rád, že po vstupe do EÚ sa SR významne v životnej úrovni a v kvalite života priblížila k vyspelejšej západnej Európe. Nespokojný som s dôsledkami spôsobu, akým sa uskutočnil majetkový prevrat. Skvelý slovenský historik Ľubomír Lipták ešte v roku 1999 upozornil, že správna téza, že súkromné vlastníctvo je v princípe efektívnejšie ako štátne, sa dogmaticky dezinterpretovala tak, že štátne vlastníctvo je v každom prípade horšie ako súkromné a že súkromné vlastníctvo je v každom prípade lepšie ako akékoľvek iné. Z tejto povery sa stali štátna ideológia a štátna politika. Napokon, sprivatizovali sa aj prirodzené monopoly, ako sú vodárne a kanalizácie a rozvodné siete...
Je podľa vás Slovensko sociálny štát?
SDĽ sa podieľala na príprave a schvaľovaní Ústavy SR a trvala na tom, aby sa v nej zakotvilo, že máme sociálne a ekologicky orientované trhové hospodárstvo. Pri budovaní sociálneho štátu sa urobilo veľa, ale stále má príliš veľa ľudí na Slovensku pocit, že oni v ťažkej transformácii prehrali a nemajú dosť prostriedkov na to, aby si užívali slobodu, ktorú priniesol November. Stále je veľa ľudí, ktorí nemajú základné sociálne istoty, stále jestvujú príliš veľké rozdiely medzi regiónmi. Osobitne sa zanedbala bytová politika. Akýmsi zvláštnym paradoxom je, že najväčšie prejavy nespokojnosti s pomermi v spoločnosti prichádzajú z Bratislavy, ktorá patrí medzi absolútne najbohatšie regióny v EÚ.
Kto je Peter Weiss (67)
- V r. 1975 - 1989 pracoval v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS.
- Po novembri 1989 sa stal predsedom KSS.
- V r. 1990 sa komunistická strana pretransformovala do Strany demokratickej ľavice.
- Bol poslancom NR SR, krátko aj členom vlády.
- V r. 2009 - 2013 bol veľvyslancom SR v Maďarsku, od r. 2013 je veľvyslancom v Česku.
