„Keď nás začali kamerovať eštebáci a hovorili, že prídu milície, srdce mi prudko búchalo, lebo som si myslel, že si s kapelou už ani nebrnkneme,“ spomína na revolučné časy. Hovorí tiež o rokoch komunizmu, o prvom výlete za hranice a súčasnej politickej situácii.
Ako si spomínate na časy pred rokom 1989?
Hudobná scéna pred rokom 1989 bola v Československu azda tá najplodnejšia na tvorbu dobrých albumov a hitových pesničiek, ktoré sa hrajú dodnes. Spevákov, skupín a hudobníkov nebolo toľko, ale ich tvorba priniesla piesne a texty, ktoré pretrvajú aj pre ďalšie generácie. O hudbu bol u nás veľký záujem, ľudia si kupovali vinylové LP platne domácich skupín a keď niečo vyšlo aj zo slávnych zahraničných interpretov, tak to bol podpultový tovar. Vo veľkom sa chodilo na koncerty československej produkcie do kulturákov a amfiteátrov. No koncerty slávnych skupín zo Západu boli komunistami neželané. To ma veľmi hnevalo, že napríklad Rolling Stones alebo Queen vystupovali len 50 km od Bratislavy vo Viedni a ja som tam nemohol ísť, lebo nás delila železná opona. Ako východný blok sme boli odrezaní od zvyšku sveta. Odmalička som miloval Beatles a mojou túžbou bolo ísť sa pozrieť do Londýna, kde žili a nahrávali. Od 16-ich rokov som si 7 rokov po sebe podával žiadosť o devízový prísľub, aby som mohol ísť a dostal som ho, keď som mal 22. Odcestoval som autom môjho otca do Londýna aj s kamarátom Petrom a boli sme aj na rockovom festivale v Readingu. Veľmi sme sa tešili. Keď však uplynulo 20 dní povolenia na opustenie republiky, Peter povedal, že on zostáva a nevráti sa. Tak som sa vrátil sám a mal som veľký problém. Predvolali ma na ŠtB na výsluch a všetko vedeli, s kým a kde som išiel a čo som tam robil.
Hovoríte o problémoch s komunistami. Aj vaši rodičia pociťovali nejaký tlak?
Rodičia ako vysokoškolskí učitelia mali v škole tiež značné problémy s komunistami. Otec pracoval na docentúre, ale ako nekomunistovi mu na farmaceutickej fakulte docentúru nechceli dať, lebo by sa stal prvým docentom nekomunistom! A to by bol zlý precedens. Mama na Vysokej škole pedagogickej v Nitre roky pracovala na profesúre, aby odborne napredovala. Ale tam jej kádrovník komunista všemožne prekážal, aby ho ako nekomunistka nedostala.
Čo sa vám vybaví v súvislosti s novembrom 1989?
Na to si spomínam veľmi dobre, bolo poriadne chladné počasie a v ľuďoch sa stupňovala chuť zmeniť zriadenie. Boli sklamaní a nahnevaní zo smerovania komunistického ČSSR. Často sa v rodinách aj v partiách u starších spomínala okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy na príkaz Sovietskeho zväzu a hovorili, že keby sa to nestalo, mali by sme aspoň režim s ľudskou tvárou, ako to nazýval Dubček. Potom oveľa neskôr prišla Sviečková demonštrácia na Hviezdoslavovom námestí, ktorá bola brutálne rozohnaná príslušníkmi bezpečnosti. Stál som tam a nechápavo pozoroval, ako môžu autá skoro až vrážať do davu. V dušiach ľudí sa nespokojnosť stupňovala, a tak v novembri ’89 desaťtisíce vyšli na námestia demonštrovať za pád komunizmu.
Ako prvý ste požičali aparatúru na novembrové zhromaždenia na námestí v Bratislave. Ako k tomu prišlo?
S textárom Martinom Sarvašom sme v kaviarni na Hviezdoslavovom námestí dokončovali pesničku a videli sme cez okno, ako Milan Kňažko rozpráva hlúčiku ľudí o tom, čo sa udialo v Prahe. Vybehli sme von a počúvali ho. Nakoniec pozýval na ďalšie dni na Námestie SNP, a tak som mu ponúkol svoju gitarovú aparatúru aj mikrofón, lebo sme cítili, že príde veľa ľudí a chceli sme, aby rečníkov bolo dobre počuť. Keď sme aparatúru spolu s technikmi Whiskym a Vadimom Kusým vyložili, tak nás začal na malú kameru natáčať nejaký človek v zelenej bunde s kapucňou. Hneď sme vedeli, že je to eštebák. Dve reprobedne a zosilňovač sme kládli na seba a natáčali na strany námestia, prišiel za mnou akýsi škodoradostný chlapík, aby som to nestaval, že o chvíľu prídu milície. Srdce mi išlo vyskočiť, že ak sa tak stane a aparatúru mi milície rozbijú, už si s kapelou ani nebrnkneme. Ale išiel som tam s cieľom ozvučiť námestie a nemyslel som na následky. Keď sa-- míting začal a rečníci Milan Kňažko s Jánom Budajom prehovorili prvé slová do mikrofónu, bol som šťastný. S touto aparatúrou som ozvučil prvé tri prevratové dni novembrovej revolúcie, potom prišli pomôcť už profesionálni ozvučovatelia.
Ako ste sa v tých časoch dostali k aparatúre?
Pomohol mi ju zohnať československý emigrant v Anglicku Tolja Kohout, ktorý bol bubeníkom legendárnej rockovej skupiny Katapult. Utiekol do Londýna a predával hudobné nástroje za výhodné ceny muzikantom do Československa. Mal som šťastie, že sa mi na výlete na Západ v roku 1982 podarilo s ním stretnúť a on ma zobral priamo do fabriky na výrobu zosilňovačov a reprobední Marshall do mesta Milton Keynes. Bol to veľký zážitok. Odniesol som si odtiaľ gitarovú aparatúru za výhodnú výrobnú cenu, lebo manažér fabriky mi chcel urobiť radosť ako muzikantovi z východného bloku. Prikryl som ju dekou na zadných sedadlách otcovho žiguláka so želaním, aby mi na hraniciach neprezerali kabínu auta. Colníci prezerali hlavne kufor auta a tam som mal len osobnú batožinu. Tak sa mi ju so šťastím podarilo prepašovať domov, kde som na nej začal hrávať koncerty a neskôr som ju zobral na novembrovú revolúciu. Doteraz ju používam, mám ju rád a je so mnou už 37 rokov.
Vraj ste pomáhali Alexandrovi Dubčekovi vyjsť na pódium...
Málokto vie, že na Námestí SNP nebolo na prvých demonštráciách nič vyvýšené, preto sme priniesli tzv. praktikábel, čo je pódium, ktoré vyvyšuje bicie nástroje a patrilo Ďurovi Černému. Chceli sme, aby bolo rečníkov dobre vidieť. Keď prišiel Alexander Dubček, všetci sme ho vítali a išiel som sa naňho pozrieť do zákulisia ako na ikonu, lebo môj starší brat mal doma jeho fotku vystavenú za sklom a ako dieťa som sa na jeho tvár každý deň pozeral. Potom prišiel k môjmu mikrofónu a rozprával doň. Odvtedy je mikrofón neumytý a mám ho 30 rokov v skrini. Takže je tam ešte jeho DNA a možno by sme z neho mohli pána Dubčeka naklonovať. Veľmi by sme ho v tejto dobe potrebovali.
Vaša pesnička Pravda víťazí sa stala neoficiálnou hymnou Nežnej revolúcie...
Vznikla viac ako rok predtým na album Žeravé znamenie osudu. Textárovi Martinovi Sarvašovi som doniesol rozpracovanú pieseň s refrénom, kde sa spievali slová pravda víťazí a požiadal som ho, aby text dokončil. Cítili sme rebelskú náladu tej piesne a chceli sme do nej dostať túžbu po slobode. Nakoniec Martin vybojoval, aby pieseň po rôznych problémoch s cenzúrou bola vydaná na pripravovanom albume.
Mysleli ste si vtedy, že keď padne komunizmus, všetko sa zmení k lepšiemu?
Myslel som si ako väčšina ľudí, že do politiky prídu len slušní a vzdelaní ľudia, ktorí to budú myslieť s našou krajinou úprimne, aby sme sa mali všetci lepšie. Ľudia na námestiach v novembri nemysleli na to, že ich môže čakať aj obdobie sklamania a v politike sa objavia ľudia, ktorí do nej prišli len pre svoj majetkový prospech.
Nemali ste po otvorení hraníc chuť emigrovať?
Mnohí kamaráti emigrovali a vedel som, že väčšina z nich odišla zo zištných dôvodov. Ja som nikdy nechcel odísť na Západ, tu som sa narodil, páči sa mi naša krajina, tu som mal rodičov a chcel som tu žiť. Čakať a snažiť sa, aby nám bolo lepšie, aby sme žili v dobrom, slušnom, morálnom a demokratickom štáte. K odchodu na Západ som nebol donútený nejakou veľkou perzekúciou alebo prenasledovaním, ako to bolo u mnohých ľudí, ktorým nič iné nezostávalo a museli emigrovať. V súčasnosti, keď počúvam v rádiu relácie a pozerám dokumenty, ako boli za komunistov mnohí nevinní ľudia roky zavretí vo väzniciach a týraní, iní vykonštruovanými súdnymi procesmi zavraždení, tak sa mi vždy tlačia slzy do očí a som nahnevaný, kam sa komunistický režim dostal. Ak niekto ešte dnes pochybuje o zmysle revolúcie, toto sú silné fakty, pre ktoré bolo nutné zmeniť režim!
Naplnili sa teda s odstupom času vaše predstavy o demokratickom štáte?
Napriek sklamaniu z mnohých vecí a z 30-ročného porevolučného politického diania na Slovensku sa moje predstavy čiastočne naplnili a som rád, že žijem v demokracii, cítim sa slobodný, môžem vyjadriť svoj názor, slobodne myslieť a cestovať. Svet, slobodná myseľ a pracovné možnosti sa nám otvorili.
Čo hovoríte na súčasnú politickú situáciu?
Momentálna politická situácia každým dňom graduje a graduje! Slovensko je poriadne skorumpované, právny štát, ktorý sme si želali, zlyháva na najvyšších postoch. Klamstvo a prekrúcanie pravdy je už roky bežná pracovná metóda. Slušnosť a čestnosť sa vytratila. Bude to trvať dlho, ale verím, že budeme mať spravodlivejšie a morálnejšie Slovensko!
