Pomohli podľa vás protesty, ktoré sa začali v roku 2018, prebudiť tú letargiu a atmosféru v spoločnosti?
Čiastočne a na chvíľu áno. Ale potom prišlo veľké sklamanie, že sa nenaplnilo to, čo ľudia na námestiach žiadali. Žiadali zmenu, ale dočkali sa len akéhosi toho istého alebo mierne upraveného a s inou tvárou. Väčšina tých praktík, ktoré aj v poslednej dobe vidíme, tak sa s nimi pokračuje ďalej. Takže na veľkú radosť nie je. Na uliciach sa hovorilo o zmene a sám nech si každý odpovie na otázku, aby som teraz citoval vtedajšieho prezidenta na zásadnú a rozsiahlu rekonštrukciu vlády. Ak toto bola zásadná a rozsiahla rekonštrukcia vlády, tak oceňujem tento zmysel pre humor.
V súčasnosti sa do politiky chcú vrátiť už pomerne zabudnuté tváre ako Vladimír Mečiar či Štefan Harabin. Vy ste v politike pôsobili dlhé roky. Neláka vás to naspäť do súboja o určité smerovanie Slovenska?
Ja som odišiel z veľkej politiky v roku 2002 a v tomto smere sa pre mňa odvtedy nič nezmenilo. Zo svojich rozhodnutí v minulosti nič neľutujem. Vždy som konal na základe svojho presvedčenia a informácií, ktoré som v tej dobe mal. Nikdy som nešiel za žiadnymi ekonomickými či mocenskými výhodami, takže neľutujem to, čo som urobil. Na druhej strane si myslím, že proti –izmu som urobil viac ako ktokoľvek, kto o ňom tak veľa rozpráva. Pri tom Mečiarovi, ktorého ste spomínali, je priepastný rozdiel medzi pojmom „vracia sa“ a „vrátiť sa“. On sa síce vracia, ale nevráti sa, takže s tým netreba strácať čas a energiu.
