Tribún a zakladateľ VPN pre Nový Čas hodnotí, čo krajine prinieslo 30 rokov slobody, ale predkladá aj víziu toho, na čom musíme neustále pracovať. Ktoré z bodov, čo ste požadovali na tribúnach v novembri 1989 sa splnili a ktoré nie?
Predovšetkým máme slobodné voľby. To zapríčinili tribúny. To, že máme kriminalitu, bezdomovcov, nezamestnanosť, tak za to sú zodpovedné vlády. Bolo ich 14 a 8 premiérov. Nie tribúny, nie námestia. My sme dosiahli slobodné voľby. Ďalšie z požiadaviek, ktoré sme chceli, stoja ešte stále pred nami – rovnosť pred zákonom, prednosť odbornosti pred straníckou príslušnosťou, rovnocenný prístup k vzdelaniu a zdravotníctvu... Toto všetko sú požiadavky, ktoré nemohli splniť tribúny, ale ich len vysloviť. Postupne nech si každý dá sám odpoveď na to, ako sa to napĺňa – prečo áno a prečo nie. Udalostiam revolúcie sa však konečne venujem aj v mojej novej knihe S otvorenými očami, ktorá vyjde koncom novembra.
Ktoré z tých období za posledných 30 rokov považujete pre Slovensko za najlepšie?
Myslím si, že to bolo obdobie 1998 – 2002, keď sa podarilo odsunúť do minulosti –izmus. Keď sme vďaka volebnému výsledku a schopnosti vytvoriť koalíciu dobehli zameškané, čiže ten hendikep mečiarizmu. Dnes nad nami opäť strašia príznaky nejakého –izmu, čiže je potrebné dávať dobrý pozor, aby sa nám to v nejakej podobe znovu nevrátilo.
Čo sa stalo, keď po 30 rokoch od Nežnej revolúcie niektorí Slováci opäť vzhliadajú k politickým lídrom, ktorí obdivujú totalitné a autokratické režimy?
Ľudia na to boli dlho zvyknutí a taktiež je pohodlnejšie niekoho zvoliť a potom očakávať, že to za nás urobí lepšie, než by sme to boli schopní urobiť my sami. Ja som za tú druhú cestu. Nemyslím si, že príde ešte väčší Mesiáš či väčší JUDr., ako boli títo dvaja doteraz najznámejší a že zachráni krajinu. Musíme sa spoliehať viac sami na seba a kontrolovať tých, ktorých zvolíme a pozerať sa im na prsty. Je to potrebné a máme skúsenosti, že peniaze kazia charaktery.
Slováci si podľa prieskumov ako výdobytok Nežnej revolúcie vážia najmä slobodu cestovať, pracovať či študovať v zahraničí. Stále však je pomerne dosť tých, ktorí vzhliadajú k socializmu ako lepšiemu režimu. Čo týmto ľuďom hovoríte vy?
Slobodné voľby nespôsobili tieto problémy dneška. Veľa politikov hovorí o sociálnom štáte, ale tento štát sa nestará o ľudí, ktorí na to už sami nevládzu. To sú tí slabší, dôchodcovia, odkázaní na minimálne mzdy. Štát nevytvára dostatočne garantované prostredie, aby mohli dôstojne žiť. Keď hovorím štát, tak myslím výkonnú a zákonodarnú moc. Tam by sme mali byť všetci zajedno, že tu politické rozdiely nie sú podstatné, ale dôležité je riešiť konkrétny problém. Je pekné, že sa robia výjazdy do regiónov Slovenska, ktoré sú istým spôsobom zanedbané.
Ale tu si treba položiť otázku: Prečo? Vyriešiť to výjazdmi alebo systémovými opatreniami? Na to sú dane a rôzne mechanizmy, ktoré štát má v rukách, aby si ľudia vedeli pomôcť sami a nečakali ako na Mikuláša, kým za nimi niekto príde a rozdá im nejaké darčeky. Týmto ľuďom patrí viac. Patrí im stála starostlivosť a nielen výjazdy a akčné plány, ktoré sa zvyčajne robia po veľkých katastrofách či vojnách, no u nás, žiaľ, po Ficových vládach.
Hovoríme o určitej skepse, ktorú, samozrejme, cítiť. Čo vás však na druhej strane za tých 30 rokov najviac potešilo?
Potešenie alebo radosť netrvá 24 hodín, to sú chvíľky, keď ľudia majú k sebe blízko, keď si vedia pomôcť, majú uspokojenie či už v práci, rodine. To je šťastie. Hodnotiť to ako šťastie pre krajinu je prakticky nemožné, lebo možno práve vtedy, keď krajina šetrí, alebo má problémy, tak je to preto, aby to v blízkej budúcnosti bolo pre ňu lepšie. Niekedy to ľudia nepocítia. Je trochu úsmevné počúvať, aké máme úžasné makročísla a ako sa máme dobre. Keď sa ľudia majú dobre, netreba im to povedať. Len spokojní ľudia môžu vytvoriť spokojný štát.
O tri mesiace nás čakajú parlamentné voľby. Obávate sa niečoho, čo môže po nich na Slovensku vyvstať?
Predpokladám, že zvíťazí zdravý rozum a nestane sa, aby niekto hľadal radikálnejšiu cestu. Myslím si, že po tej nastúpenej treba ísť ďalej, treba zostať súčasťou Európy – najmä v tom zmysle, aby sme to, čo je v Európe dobré, prispôsobovali aj pre našu domácu skutočnosť. Myslím si, že len pomalým a starostlivým prístupom sa môžeme pohnúť vpred - k tomu, aby ľudia pocítili tie dobré výsledky ekonomiky. Som optimista a verím, že tak voliči, ako aj politici si uvedomia zodpovednosť, ktorú majú pred prítomnosťou aj budúcnosťou. Verím, že mladí ľudia sa prebudia viac z letargie a budú postupne brať zodpovednosť do svojich rúk.
