V 11 rodinách si už nikdy spoločne nesadnú za jeden stôl a už nikdy sa s nimi nebudú môcť radovať zo všedných vecí. Namiesto toho ich počas tohto víkendu uložili do chladnej zeme a dali im posledné zbohom.
Spolu sa hrali, vyrastali, aj odchádzali
Tri dievčatá, kamarátky, ktoré spolu vyrastali. Hrali sa na ulici detské hry, snívali svoje sny, drali lavice tej istej základnej a strednej školy. Možno v osudný deň cestou domov hovorili o chlapcoch, možno sa tešili domov, ako budú v bezpečí u svojich rodičov... Do ich snov však zasiahol krutý osud. Ich život navždy preťala nehoda autobusu, ktorý ich v stredu viezol zo školy domov, kam sa už nikdy nedostali.
Zúfalstvo rodičov, ale aj priateľov, spolužiakov bolo bezhraničné. V nedeľu sa na cintoríne v Jelenci s nimi lúčili stovky ľudí, ktorí mali pred sebou bolestný pohľad. Tri kamarátky v troch bielych rakvách a na stoličkách pred nimi ich milovaní. Žiaľ bol taký obrovský, že asi 400 prítomných len ťažko zadržiavalo slzy.
Náreky a vzlyky pretínali zádušnú omšu, ktorú celebroval katolícky nitriansky biskup Viliam Judák. Ani jeho slová však nedokázali smútiacich utešiť a ani on nedokázal odpovedať na otázky, ktoré viseli vo vzduchu. Prečo práve ony? Veď mali život pred sebou...
Na konci pohrebu nerozlučnú trojicu navždy rozdelili. Kým Veroniku uložili do hrobu, Natálku a Denisku odviezli pohrebné autá na kremáciu. Počas celej rozlúčky boli na cintoríne prítomní záchranári, hasiči i psychológovia, ktorí ľuďom, ktorí v žiali skolabovali, poskytli pomoc, vodu i teplý čaj.