S hercom Dávidom Hartlom (26) sme sa rozprávali o jeho mimoriadne vydarených premenách na ženy, ťažkej rodinnej situácii, keď vyrastal, aj o zvláštnom smútku, ktorý naňho zrazu padol.
Televízni diváci vás zrejme prvýkrát zaregistrovali v seriáli Vlci. Vaša postava tam ráčkovala a ja som si povedal: Chudák herec, má to ťažké s takýmto rečovým defektom... Mysleli si to aj iní?
(smiech) Áno. Dokonca aj v Divadle Nová scéna, kde som bol sedem rokov zamestnaný, sa mi prihovorila jedna garderobierka, vraj si celý čas neuvedomila, že ráčkujem. Všimla si to až v tomto seriáli.
Ste čerstvým víťazom šou Tvoja tvár znie povedome. Ako rýchlo ste pochopili, že tento formát vám sedí?
To je ťažká otázka. Mám pocit, že akoby to totálne klapnutie nastávalo každý týždeň možno minútu pred vystúpením, a niekedy aj pár sekúnd po vystúpení. Snažil som sa, ako mi poradili moji kolegovia a kamaráti, ktorí vystupovali v predošlých sériách, užiť si to. To je najdôležitejšie pravidlo celej tejto šou. Aj keď niekedy sa to nedalo dodržať pre všetky tie stresy.
Kam by to mohlo posunúť vašu kariéru? Nechcete byť spevákom?
(smiech) To vôbec nie! Veď ja na to ani nemám. Som veľmi rád, že porotcovia ku mne boli takí milosrdní. Ale aj všetci ostatní ľudia, moja blízka rodina či širšia verejnosť. Stávajú sa mi až neuveriteľné veci. Ľudia ma po predstavení počkajú pri divadle a mám pocit, že mi celkom úprimne povedia, ako mi držali palce. Nechce sa mi tomu veriť. A ja a spevák? To neprichádza do úvahy. Ako hovorí moja priateľka a úplne s ňou súhlasím - mám pofidérny hlas.
Zo všetkých piatich sérií máte najvydarenejšie premeny muža na ženu. Ste doslova pekná žena...
Ďakujem, neviem, či mi to lichotí... Je to podľa mňa veľmi kuriózne, že vôbec sa prezliekame muži za ženy a naopak. Keď som bol napríklad Aretha Franklin alebo Tina Turner, zľakol som sa sám seba v zrkadle. Mal som vidieť Dávida Hartla a nebol som tam. Tá práca maskérov je naozaj špičková. Koniec koncov robia aj európske a svetové filmy. Mal som už skúsenosť práve s Katkou Horskou a s Martinom Jankovičom - maskovali ma vo filme Malá ríša, ktorý mal teraz premiéru. Podrezávali mi tam krk, v dôsledku čoho som si musel posedieť štyri hodinky v maskérskom kresle, netušiac, že o trištvrte roka neskôr ma v ňom budú čakať také výdatné sedem- či osemhodinovky.
Stala sa vám vzácna vec, keď ste sa v tejto šou na jednom pódiu stretli so sestrou i s priateľkou. Kým s priateľkou ste si spolu viackrát zahrali na Novej scéne, so sestrou spoločných projektov asi nemáte veľa.
So sestrou to bola úplná profesionálna premiéra. Obdivujem ju, je to môj vzor po všetkých stránkach, naučila ma vzťahu k literatúre, keď som bol dieťa, predčítavala mi knihy. Postupne sme sa spolu vydali na umelecké chodníčky, ona išla na VŠMU a paralelne študovala matematicko-fyzikálnu fakultu, ja som išiel na konzervatórium. Andrejka je momentálne v divadelnom súbore v Nitre, ja som na voľnej nohe a hosťujem v rôznych bratislavských divadlách. My sme sa na javisku nikdy nestretli, dokonca aj keď sme dabovali ten istý film, čo sa stalo asi raz, tak ja som ho daboval v stredu a ona vo štvrtok. Teraz sme sa na profesionálnej pôde stretli prvýkrát a mám z toho ohromnú radosť. Týždeň sme boli spolu, aby sme to naskúšali, aj sme si zažúrovali. (smiech)
Sestra má dve vysoké školy, vás ďalšie štúdium neláka?
Kedysi som si podal prihlášku na VŠMU, ale na prijímačky som nešiel, lebo ma od toho odhovorili kolegovia z Novej scény, kde som už medzičasom začal pracovať a bol som šťastím bez seba. Snažím sa však dovzdelávať v rôznych oblastiach. Viem si tiež predstaviť, že by som ešte išiel na nejakú umeleckú vysokú školu, napríklad na dramaturgiu.
Máte za sebou niekoľkomesačné pracovné vypätie, počas ktorého ste doslova deň čo deň dreli od rána do večera. Necítite sa teraz zúfalo málo vyťažený?
Z divadla poznáme tento pocit a máme ho pomenovaný ako „popremiérové prázdno“. Nečakal som, že to príde. Pred touto šou nám veľmi podrobne vyrozprávali či už kolegovia alebo jej tvorcovia, čo nás čaká a ako nám to postupne prirastie k srdcu. Ja som si vtedy len chladne hovoril, že to budem robiť čo najlepšie. Bol som rád, že sme dobrá partia, ale po prvých kolách sa z nás stali kamaráti, z kamarátov blízki priatelia a teraz sme stále na instagramových či whatsappových vláknach. A keď prišlo k tej poslednej epizóde, nechcel som ísť do Incheby, pretože som vedel, že keď tam prídem, bude to naposledy. Priznávam, celá šou a tí ľudia mi tak prirástli k srdcu, že som bol po nakrúcaní niekoľko dní vyslovene smutný.
Od ôsmich rokov ste dabovali, dokázali ste takto zarobiť prvé peniaze. Máte k nim práve preto dnes iný vzťah?
Moji rodičia, najmä mama, ma podľa mňa vychovala dobre, prísnou rukou a mám pocit, že ma aj naučila hospodáriť s peniazmi. Tie detské zárobky z dabingu neboli veľké a povedal by som, že väčšina išla na prevádzku našej rodiny. Zažili sme veľmi ťažké časy po ekonomickej stránke a vďakabohu som mohol aspoň takto prispieť a nejako pomôcť preklenúť toto obdobie, inak by to asi bolo omnoho ťažšie.
Vo svojej vekovej kategórii máte natočených asi najviac filmov zo slovenských hercov. Postupne ste zomierali v Únose, Trhline a v dráme Ostrým nožom. Ktorý z týchto projektov vám najviac kradol spánok?
Ale v Trhline je to diskutabilné, či som zomrel. (smiech) Najťažším z týchto filmov pre mňa bol jednoznačne Únos. Najprv som sa k tomu snažil pristupovať veľmi dôsledne, načítal som si dostupnú literatúru, ale keď som stretol naživo pani Remiášovú, všetko toto som mohol zahodiť. Ten cit, ktorý z nej sálal, keď ma objala práve pred tou scénou uhorenia v aute, tomu sa nič nevyrovná. Bolo to pre mňa niečo viac ako len zážitok z práce. O to viac ma šokovalo, keď sme na premiére zistili, že sme vzdialená rodina. Stále sme v kontakte, neskutočne si ju vážim.
Vraj ste pred časom absolvovali kurz varenia pre pokročilých so špecifikáciou na vietnamskú kuchyňu. Na čo sa vrhnete najbližšie?
Veľmi rád varím, od detstva som sa vraj rád pozeral, čo mama v kuchyni robí, fascinovalo ma to. Síce nemám veľký vzťah k sladkému a k pečeniu, to vykrýva moja priateľka, ale inak pokiaľ ide o mäsové aj nemäsové jedlá, cestoviny, rizotá... tam sa rád vybláznim. Varenie považujem za svoj relax. Do budúcnosti som si začal obzerať nové výzvy, ťahá ma to k talianskej a k francúzskej kuchyni. Nedávno som od priateľky dostal originálnu starú taliansku kuchárku, ktorú trošku lúštim, ale mám z nej obrovskú radosť.
Autoškolu ste pre rôzne prekážky skončili až po troch rokoch. Aký ste dnes šofér?
(smiech) Práve teraz mi pípalo auto, že som najazdil 15 000 kilometrov za rok a pol, bol som dvakrát v Chorvátsku a v podstate okrem jedného ťuknutia som nezažil nič vážne. Zvykol som si, že na mňa zo začiatku vodiči trúbili, trochu som nedodržiaval nejaké pravidlá, ale teraz som podľa mňa dobrý šofér. Chcelo to veľa tréningu a prasknutých nervov mojich inštruktorov. Inak, s Ivanom Romančíkom, ktorý hral môjho deda vo Vlkoch, veľmi radi spomíname na vtipné historky z nakrúcania tohto seriálu, keď som mal šoférovať. On a celý štáb tŕpli, keď som sadal za volant. Kameramani boli pripravení naozaj na všetko. Dialógy boli síce napísané, ale občas som zamiešal karty úplne inak.
